Reforma do pozajtra?

Dokument Moderné a úspešné Slovensko má predstavovať plán štátnej reformy na najbližšie desaťročie. Neviem, nakoľko sú plány v iných sekciách naozaj reformné. Ak sú podobné tým v časti o reforme vysokého školstva, tak – obrazne povedané – pozajtra môžu byť zavŕšené. Poďme ale pekne po poriadku.

Už prvý bod –vznik a rozbeh činnosti novej akreditačnej agentúry (SAAVŠ) – je viac-menej splnený. Očakáva sa od nej predovšetkým vstup do medzinárodného združenia akreditačných agentúr ENQA a redukcia počtu študijných programov. Nie je to na reformu primálo?

Zvláštnu pozornosť si zaslúži ďalší prvok. Kritériá, ktorými má SAAVŠ hodnotiť, majú požadovať „päť akademikov“ pre každý študijný program.  Je možné také niečo vyžadovať v štátnom dokumente od agentúry, ktorá je (vraj) nezávislá? Kritérium síce vymyslela sama agentúra, ale čo ak ukáže ako nereálne? Opäť sa opakuje tragický prístup bývalej Akreditačnej komisie, v ktorom sa priveľmi miešala vedecká činnosť s pedagogickým procesom. Požadovať vedecké výsledky medzinárodnej úrovne znie fajn. V uplynulých rokoch to ale viedlo k dominancii výskumu na úkor pedagogickej činnosti. Výskum sa kvôli lepšiemu hodnoteniu aj kamufloval, o čom svedčí napríklad obľuba predátorských časopisov. Očakávať dnes, že na každom pracovisku bude najmenej päť medzinárodne uznávaných vedeckých pracovníkov je naivné. Z hľadiska pedagogického cyklu univerzít (spravidla päť rokov) je zmena do desiatich rokov sotva predstaviteľná. To by muselo dôjsť nie 15%-nej internacionalizácii pracovníkov, ale k podstatne vyššej. Všetci noví by zároveň museli byť špičkoví. V opačnom prípade – pokiaľ by akreditačná agentúra naozaj dodržala slovo – by muselo dôjsť k podstatnému zníženiu počtu študijných programov. Nie o 20%, ale možno aj na polovicu. Agentúra sľubuje skvalitnenie doteraz zaznávanej pedagogickej činnosti. Žiaľ, chce to dosiahnuť nástrojmi, ktoré jej stagnovanie spôsobili. Namiesto toho, aby sme sa poučili a preťali uzol medzi pedagogickou a vedeckou činnosťou, chceme piatich garantov namiesto jedného.

Až príliš nejasná je časť o financovaní VŠ. Ako rozumieť bez detailnejšieho vysvetlenia „výkonnostným zmluvám“? Nebolo by vhodnejšie nahradiť tento – stachanovsky podfarbený – pojem medzinárodne zrozumiteľnejšími grantovými schémami? Dalo by sa nimi dosiahnuť to isté, navyše by mohlo existovať viac kategórií: na pedagogické aktivity (zriadenie študijných programov a predmetov potrebných pre rozvoj hospodárstva), na výskum v perspektívnych oblastiach, na programy celoživotného vzdelávania, na financovanie pilotných projektov zmien organizačnej štruktúry škôl, atď. Ak by sme aj akceptovali súčasný termín „výkon“, ako sa bude merať napríklad v pedagogickej oblasti? Nepôjde iba o premaľovanie dnešného „financovania na hlavu“? A čo sa stane, ak VŠ nesplní dohodnutý výkon?

Súkromné VŠ sa v dokumente nespomínajú ani raz, akoby ani neexistovali. Budú môcť napríklad uzatvárať výkonnostné zmluvy? Akreditácia by ich mala k tomu oprávňovať. V opačnom prípade, prečo ich vlastne akreditujeme? Podobné otázky vznikajú pri úpravách týkajúcich sa správnych rád VŠ. V dokumente sa objavila predstava, aby polovicu členov tvorili zástupcovia štátu a druhú členovia akademickej obce, samosprávy a zamestnávateľov. Zriaďovateľ súkromnej VŠ sa ocitol mimo hry. Prečo? Lebo ako doteraz sa za najlepšie riešenie považuje unifikovaný model riadenia. Voľnejšie formulácie v takýchto miestach by naznačovali snahu o pokrok. Nenaznačujú.

Zaujímavým protirečením je snaha o spájanie VŠ do väčších celkov. Ak sa spoja veľké VŠ, možno budú mať šancu dostať sa do medzinárodných rebríčkov. Lenže … Spojením sme na Slovensku schopní vytvoriť jednu, možno dve veľké univerzity so šancou dostať sa do prvej päťstovky. Vytýčený cieľ „mať tri“ spravíme nesplniteľným. Navyše domnievať sa, že kvantita nahradí kvalitu je mylné. Našim VŠ chýba vnútorná motivácia trvalo sa zlepšovať vo svojich výskumných aj pedagogických činnostiach. Bez zlepšovania akademickej klímy „nie kvôli akreditačnej agentúre, ale kvôli sebe“ sa umelo vytvorená „naduniverzita“ potichu vráti do starých koľají inbreedingu a sebauspokojenia. Nestane sa nič, čo by si zaslúžilo označenie reforma.

Uložiť toľko protirečení na jednu stranu ktoréhokoľvek dokumentu sa môže zdať nemožným. Ale – keď sa chce, tak to ide.