Denník N

Kde je forma uniforma

Pán predseda Slovenskej národnej rady sa minulý rok kdesi verejne vyjadril, že štát má pomáhať svojim občanom. Pekné slová.

Keď vychádzam zo súčasnej situácie, v akej sa naša spoločnosť nachádza, hlásim sa možno k menej ambicióznemu cieľu – veľkú zmenu by pre začiatok prinieslo, keby štát svojim občanom neškodil.

Opäť ilustračný príklad v situácii, keď sa občan dostane do kontaktu so zástupcami štátnej moci – na úradoch a súdoch.

Hoci to napríklad zákon číslo 71/1967 Zb. úradníkom výslovne ukladá, stále majú problém s občanom – stránkou, komunikovať pri vybavovaní úradných záležitostí tak, aby hájili jeho oprávnené záujmy, plne ho poučili o jeho právach a povinnostiach tak, aby neutrpel žiadnu ujmu.

Zástupcovia štátu, ktorý svojím občanom neškodí, chápu, že sú tu pre občana a platení sú za svoju službu občanovi z peňazí občana. Správajú sa k nemu slušne, zdvorilo, sú ohľaduplní k jeho času, nenakladajú mu zbytočnú byrokratickú záťaž, nepreháňajú ho a nevybíjajú si na ňom svoju frustráciu.  Vec občana, vnímajú ako svoju, čo je úplne správne, pretože bez občana by ani ich pracovné miesto nejestvovalo.

A čo súdy ?

Nie je potrebné ďalej rozvirovať celospoločenskú diskusiu o dĺžke súdnych konaní, ktoré v konečnom dôsledku negujú ich účel a zmysel. Všetci to vieme.  Bol prijatý nový civilný procesný kódex s ambíciou zrýchliť a „zjednodušiť“ súdne konania.

Dobré pravidlá sú síce dôležité, ale rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie je to, aké je mentálne nastavenie tých, ktorí tieto pravidlá aplikujú v praxi. Zlá prax totiž znefunkční aj to najlepšie pravidlo.

Nový civilný sporový poriadok „sprístupnil“ slovenským sudcom inštitút predbežného prejednania sporu. Musím povedať, že ako advokátka som privítala zavedenie tohto inštitútu. V rámci mimosúdnych rokovaní nám advokátom sporových strán pri jednaní s vlastným klientom, ale aj protistranou, našu prácu uľahčí, keď poznáme predbežný názor súdu na vec. Každá strana môže zvážiť, kde je jej slabé miesto, kde je v dôkaznej núdzi a naopak, kde sú jej pozície lepšie.

Rozhodovacia prax slovenských súdov je taká rozmanitá, že zodpovedný advokát si ani pri najlepšej vôli a obrovskom úsilí a maximálnej odbornej príprave nemôže dovoliť predvídať výsledok súdneho sporu.

Kolegovia určite potvrdia, že v prípade sporov, kde odhadovali malé šance na úspech boli úspešní a naopak, kde sa domnievali, že dôkazná situácia musí klientovi priniesť úspech, spor prehrali. Ako zhodnotí klient profesionalitu advokáta, ktorý mu v predbežnej konzultácii povie, že možnosť úspechu v spore nevidí, a klient potom vec v spolupráci s iným kolegom advokátom vyhrá ?

Predbežné prejednanie žaloby súdom by mohlo pomôcť k mnohým mimosúdnym riešeniam sporov, žiaľ súdna prax si tento inštitút zatiaľ neobľúbila, a zo svojej skúsenosti musím uviesť, že ho využíva výnimočne.

K ďalšiemu zrýchleniu súdneho konania má prispieť posilnenie „koncentračnej“ zásady, čo znamená, že žalujúca strana sa na súd obráti s kompletne premyslenou dôkaznou stratégiou, súdu predloží úplne všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré vie predložiť a má k dispozícii, a dôkazy, o ktorých vie, ale prístup k nim nemá, aspoň označí, aby ich mohol zadovážiť súd. Musí sa vyhnúť taktike postupného predkladania tromfov a vyťahovania kariet z klobúka.

K takto podanej a podloženej žalobe sa vyjadrí protistrana, ktorá je opäť povinná predložiť všetky dôkazy na svoju obranu proti žalobe, alebo ich označiť, aby ich zabezpečil súd.

Súd sa oboznámi s prostriedkami procesného „útoku“ a „obrany“, vytýči pojednávanie a rozhodne podľa toho, kto bol pred súdom schopný lepšie obhájiť svoje právo.

V záujme takto vedeného procesu sa potom javí ako logické, že súd dá dostatočný časový priestor žalovanému, ktorý na rozdiel od žalobcu veľakrát nevie vopred, že bude čeliť súdnej žalobe, aby sa k žalobe vyjadril, a zabezpečil si všetky dôkazy, aby svoje právo obhájil.

Súdna prax však pristúpila k aplikácii predpisu spôsobom, že stranám ukladá 10 dňové  lehoty  počítané nie na pracovné, ale kalendárne dni na vyjadrenie sa, k veľakrát náročným žalobám a rozsiahlym dôkazom. Dá aj poučenie, ktoré v kontexte dĺžky lehoty vyznieva až lakonicky, že na „neskôr predložené dôkazy“ súd nemusí prihliadnuť.

Súd svojím postupom dostane stranu do časovej tiesne a paradoxne konanie neskráti, ale predĺži. Ohrozí jeho spravodlivý priebeh a svoju dôveryhodnosť.

Pritom na výzvu na vyjadrenie sa k žalobe, alebo k stanovisku protistrany, sporová strana čaká celé mesiace, kým leží na súde a  čaká , kedy sa dostane na „rad“, aby sa doručené stanovisko „zúradovalo“ a poslalo na vyjadrenie tomu, koho sa týka.

Ale  strana sa následne musí obracať, by v lehote 10 dní, z ktorých 4 spravidla pripadnú na víkend,  odoslala súdu stanovisko, ktoré bude zase mesiace ležať  na súde a čakať, kým ho súd posunie do ďalšieho levelu, vytýči pojednávanie alebo pošle druhej strane.

Narýchlo  zbúchané stanoviská vedú k potrebe konania odročovať, môžu nasmerovať veci nesprávne a konanie sa predlžuje.

Pritom by stačilo zmeniť prístup.

Zobliecť úradnícke uniformy, odložiť zbrane a nebojovať s občanom, so sporovou stranou, jeho zástupcom. Pokúsiť sa pochopiť situáciu toho druhého.

Adresát písomnosti na druhej strane obvykle dopredu nevie, že mu nejaký list, výzva, požiadavka príde. Aj keď sa súdi, nemôže si počas súdneho procesu zobrať voľno ( pri dĺžke našich konaní niekoľko rokov) a vyčkávať, či nebude treba niečo narýchlo predložiť na súd. Niektorí pracujú v zahraničí dlhodobo, niektorí na turnusy.

A čo advokáti ? Tiež netušia odkiaľ, kto a koľko pošty pošle, a čo bude treba vybaviť, kam cestovať, čoho sa zúčastniť. Na druhej strane sú podnikateľmi, ktorí nemajú na rozdiel od sudcov a úradníkov stanovený pevný mesačný plat a zarobia len toľko, koľko času majú zaplateného. To kladie väčšie nároky na časový rozvrh s ohľadom na to, aby mal advokát čo najviac zaplatených hodín.

Z logiky veci vyplýva, že základom jeho úspechu je, že má už minimálne týždeň vopred obsadené termíny, aby mal garantovaný nejaký zárobok. V 10 dňovej lehote sa toho dá stihnúť máločo.

Ak chceme úspešne, pokojne a v pohode spolupracovať, stačí vziať tieto veci do úvahy.

Dôveru občana v súd nezvýši, keď sa krkolomne snaží zodpovedať súdu v krátkej 10 dňovej lehote jeho požiadavku a potom vyše roka vyčkáva na ďalší krok súdu. Kladie si logickú otázku, za akým účelom súd vytvoril na jeho strane takú časovú tieseň?

Ale keby mal súd, napríklad aj využitím výpočtovej techniky, počítačových programov a aplikácií, k dispozícii účinný mechanizmus, ktorý zabezpečí u podaní, u ktorých je nutné ich len posunúť druhej strane na vyjadrenie alebo zabezpečiť inú logistiku, aby boli obratom expedované tomu, komu majú, a čas, ktorý vec leží na policiach súdu, by mali k dispozícii strany, aby pracovali na svojich stanoviskách, dôkazoch, taktike, už by došlo k výraznému zlepšeniu.

Strany by objektívne dostali dostatok priestoru na kvalitné stanovisko, a keď ho nevyužijú, nemožno považovať za nespravodlivé, ak za to zaplatia procesným neúspechom. Ale 10 dní  pre občana a mesiace nečinnosti pre súd pomyselné misky na váhe spravodlivosti, a teda aj dôveryhodnosti, posúvajú v neprospech súdu.

Pri zmenenom prístupe by si  súd aj sporová strana ušetrili kopu času minutého na písanie a odpovedanie na žiadosti o predĺženie lehoty.

Ak by sa súdu (ale aj úradom) podarilo zobliecť prísnu uniformu formy, na ktorej bazírujú, a pozerali by sa na veci optikou spoločného úsilia o hľadanie spravodlivého riešenia, tiež by sebe, aj občanom  ušetrili mnoho času a sebe zvýšili dôveryhodnosť a autoritu.

Čím väčšia dôvera v súd, úrad, a jeho autoritu, tým korektnejší prístup občana a teda menej komplikovaná práca úradníkov.

Každé prísne odmietnutie podania, žiadosti, z prehnaného formalizmu, len pridáva robotu a trpkú slinu na oboch stranách. Píše sa odvolanie, zamestnáva sa ďalší sudca alebo sudcovia, ďalší administratívny personál, a keď vyššie súdne inštancie upozornia, že nie forma, ale obsah musí rozhodovať, dôvera v zákonného sudcu, ktorý má vec rozhodovať, je nenávratne preč.

Nie som manažérkou veľkého rezortu, neriadim veľkú firmu, ani tím ľudí. Dve desaťročia pracujem vo svojej malej praxi.

Ale domnievam sa, že viac, než dourážať všetkých, vyvolať neistotu a konflikty, by pre naštartovanie reformy justície a zvýšenie jej dôveryhodnosti pomohli drobné kroky “ od podlahy“.

Jednoduchý počítačový program, ktorý sudcu a jeho tím upozorní na doručenie podania, pripraví a zabezpečí jeho expedovanie druhej strane vyplnením potrebného sprievodného listu. Ktorý upozorní na plynutia lehôt od podaných žalôb, pomáha plánovať  pojednávania, upozorňuje na priority, dlhú nečinnosť v určitej veci. Pomocník, ktorý   zjednoduší, či nahradí mnohé zautomatizované, logistické postupy, by podľa môjho názoru výrazne prispel k efektívnejšej, pohodovejšej spolupráci a lepšiemu pocitu z vedenia súdneho sporu.

Moderné počítačové vybavenie by mohlo nahradiť súčasnú techniku, ktorá by skôr pomohla psychológom, alebo iným, ktorí potrebujú niekoho zhypnotizovať alebo uspať pohľadom na koliesko, ktoré sa donekonečna krúti. Farebné tlačiarne, ktoré pomôžu aj sudcom pochopiť, čo stranou  predkladaný dôkaz listinou, napríklad farebnou fotografiou, geometrickým plánom, kde sú červenou vyznačené „nové“ čiary, má naozaj znamenať.

Ak toto nemajú, za ich nízku  dôveryhodnosť a to, že veľa vecí nestíhajú, lebo objektívne stihnúť nemôžu, nesie do veľkej miery zodpovednosť štát, ktorý rezort justície zanedbával. Ktosi, kdesi povedal, že keby súdne poplatky vyberané súdmi išli výlučne na chod súdnictva a nie do spoločného mešca, súdy by boli na tom lepšie.

A ja tu kladiem otázky, že ak je fungovanie súdnej moci závislé od toho, či jej výkonná moc poskytne dostatok finančných prostriedkov ( neprimerane nízke platového ohodnotenie administratívneho personálu je dlhoročnou traumou justície), môžeme hovoriť o nezávislej súdnej moci ? Môžeme hovoriť o skutočnom záujme štátu na jej fungovaní ?

Tí, čo pracujú na úradoch, na súdoch, dostali našu dôveru, že sú natoľko schopní, vzdelaní a prirodzene inteligentní, že  vedia byť užitočnými pre celok. Za to sa skladáme na ich platy.

Nie sú tam na to, aby obliekli uniformu formy – formalistického prístupu a dobrých štatistických výsledkov, a v nej bojovali s občanom. V tomto boji niet víťazov.

Kde je uniformou forma, nevíťazí  dôvera, ani spravodlivosť. Ale bez náležitého záujmu vlády o veci verejné, dokáže aj ten najinteligentnejší  a najschopnejší úradník a sudca, urobiť len málo. A mrhá sa aj ich ľudským potenciálom. Ale to je na ďalšiu úvahu.

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..