Denník N

Zabudnutí hrdinovia – Modrí diabli ako opešilí letci SNP – Michal Minka, Ivan Haluzický a Daniel Kunic

Michal Minka, Ivan Haluzický a Daniel Kunic
Michal Minka, Ivan Haluzický a Daniel Kunic

Michal Minka, Ivan Haluzický a Daniel Kunic velili peším jednotkám SNP zloženým z letcov, ktoré sa vyznamenali v bojoch a napomohli udržať Povstanie pri živote.

Michal Minka

Michal Minka

Michala Minku zasiahli vojnové udalosti ako čerstvého absolventa strednej školy, ktorý sa po narukovaní dostal ku kariére letca. Po absolvovaní Vojenskej akadémie v Banskej Bystrici a získaní hodnosti poručík letectva, pôsobil krátko na východnom fronte ako letecký pozorovateľ. V nasledujúcich rokoch pomáhal cvičiť nových letcov v Škole leteckého dorastu (ďalej len „ŠLD“) a sám sa stal stíhacím pilotom.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania mali povstalci nedostatok lietadiel, munície, paliva a ich technika bola výrazne zastaraná a slúžila hlavne na prieskum. Minka sa tak stal veliteľom pešej roty pozostávajúcej zo žiakov ŠLD.

Rota Minka si prešla svojim krstom ohňom v oblasti Telgártu, kde sa stala súčasťou Skupiny Jánošik, ktorej velil Ján Stanek a pozostávala aj z dvoch peších práporov, ktorým velili nadporučík Michal Lukáč a kapitán Pavel Kováč, kombinovaného delostreleckého oddielu, ktorému velil kapitán Július Fleško, troch tankov pod velením nadporučíka Jána Achimského a kombinovaného partizánskeho oddielu pozostávajúceho z oddielov partizánskych brigád Alexeja Semjonoviča Jegorova, Ernesta Bielika a Ladislava Kalinu. Skupinu Jánošík tvorilo dvetisíc mužov a ich úlohou bolo zastabilizovať front v okolí Telgártu a vytlačiť nepriateľa z Horehronia, kde bola situácia v úvode SNP najkritickejšia. To sa Skupine Jánošík aj podarilo, čomu som sa detailnejšie venoval v článku Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer.

Po reorganizácii 1. československej armády na Slovensku došlo k presunu Roty Minka do oblasti Hornej Nitry, stala sa súčasťou IV. Taktickej skupiny a niesla krycí názov Achát (odroda kremeňa), keďže vojenské jednotky IV. Taktickej skupiny niesli názvy kameňov. Rota Minka bránila hrebeň medzi Prievidzou a Handlovou. Nepriateľ mal na Hornej Nitre široké možnosti manévrovania a neustále územné zisky, čo si vyžiadalo prísun posíl a zrealizovanie ambicióznej, ale v konečnom dôsledku neúspešnej povstaleckej protiofenzívy, o ktorej som detailnejšie písal v článku Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer.

Akonáhle sa nepriateľ presekal Hornou Nitrou a Turcom a podarilo sa mu spojiť sily, okamžite tiahol smerom na Kremnicu a chcel odrezať ustupujúce povstalecké jednotky. Jeho postup bol zastavený práve „Modrými diablami“ Michala Minku (ako ich s rešpektom počastovali Nemci) južne od obce Dolný Turček a po následnom protiútoku bola obec znova v rukách povstalcov a mohlo dôjsť k bezpečnému ústupu vojakov a techniky z Turca južným smerom.

Po pôsobení v obranných pozíciách v Kremnických vrchoch, keď Rota Minka bola súčasťou 32. pešieho práporu „Kremeň“, sa bojová púť letcov bojujúcich ako radová pechota skončila a v októbri 1944 boli presunutí do Sovietskeho zväzu, kde si prešli tréningom na sovietskych lietadlách a stali sa súčasťou 1. československej zmiešanej leteckej divízie, ktorá sa zúčastnila Bitky o Ostravu a oslobodzovala poľskú a rodnú zem.

Počas bojov o Moravskú bránu južne od Ostravy došlo k tragickej nehode. Michal Minka, držiteľ dvoch československých vojnových krížov 1939 a šturman stíhacieho pluku, zahynul 20. apríla 1945, keď hneď po vzlete zatlačil silný bočný vietor jeho „Lavočku“ (Lavočkin La-5) do zaparkovaného „Šturmovika“ (Il-2 Šturmovik). Takto prišlo Slovensko o vojnového hrdinu, skvelého letca a veliteľa elitnej pešej jednotky, ktorá sa stala ozdobou Slovenského národného povstania.

Ivan Haluzický

Ivan Haluzický

Ivan Haluzický bol starší ako Michal Minka a v úvodoch svojej vojenskej kariéry sa špecializoval na oblasť pechoty. Zlom v jeho smerovaní nastal v roku 1934, keď nastúpil na Vojenské letecké učilište v Prostějove a stal sa z neho letec so špecializáciou nočného pozorovateľa. Po rozpade Republiky pôsobil na Slovensku, bol povýšený na kapitána letectva a odkrútil si dve nasadenia na východnom fronte ako stíhací pilot. Haluzický sa ďalej špecializoval ako nočný stíhací pilot a prešiel si výcvikom na nemeckých strojoch, pridal sa k odboju a spoluorganizoval SNP v rámci leteckého pluku, kde velil II. peruti.

Ivan Haluzický úspešne viedol letcov z Piešťan do SNP, kde z nich vytvoril peší Prápor Haluzický, ktorý sa vyznamenal v bojoch o juhovýchodné a severozápadné prístupy k centru Povstania. Prápor Haluzický bránil najskôr priestor Hronského Beňadika, potom Malého Šturca, až bol presunutý na kritický úsek frontu medzi Vrútkami a Martinom, ktorý bránil spolu s Práporom Galba a partizánmi 1. československej brigády J.V. Stalina, 1. československej brigády generála Milana Rastislava Štefánika a partizánskej brigády Jánošík.

Povstalci bránili Sučany do 20. septembra 1944, keď bola obec obsadená nepriateľom zo 178. Panzer-Division Tatra posilnenej dvoma pešími prápormi. Nápor nepriateľa bol zastavený Práporom Haluzický, ktorý podporovali partizáni z brigád Alexeja Semjonoviča Jegorova a Piotra Alexejeviča Velička. Prápor Haluzický operoval v priestore tzv. „Attilovej hrobky“, čo je kopček v tvare elipsy, ktorému miestni pripisujú prítomnosť hrobky Attilu, kráľa Hunskej ríše, čo však nikdy nebolo potvrdené.

Po neúspešnom pokuse o znovuobsadenie Vrútok a pri virtuálnom kolapse frontu na Hornej Nitre a vniknutí nepriateľa do juhozápadných častí Turca, bol Ján Golian prinútený vydať rozkaz na celoplošný ústup z Turca. Ako som už spomenul vyššie, nepriateľ spojil svoje sily, ktoré postupovali Turcom a Hornou Nitrou a udrel v smeroch najprv na Čremošné, a potom Dolný Turček. Prápor Štubniak a Prápor Vitalay mali výrazné straty a ustupovali hlbšie do hôr, pričom povstalecké delostrelectvo padlo do rúk nepriateľa. Z rezervy bol povolaný Prápor Haluzický, ktorý zastavil postup nepriateľa na kótach 961 Diel a 903 Berákovo. Nemecké tanky postupovali na Čremošné a Malý Šturec a zastavili ich až odpálené skaly, ktoré zahatali najpriamejšiu prístupovú cestu k Banskej Bystrici.

Nemci, ktorí sa zachytili na svahoch dvoch spomenutých kót, ostali v šoku, keď na scénu prišiel pancierový vlak IPV-II Hurban, ktorý ich začal ostreľovať svojimi kanónmi a guľometmi. Prápor Haluzický vytlačil nepriateľa zo svahov, ale pancierový vlak sa dostal pod nepriateľskú paľbu za pomoci protitankových granátov a Panzerfaustov, ktoré zničili jeho dve veže. Povstalcom sa podarilo nepriateľa zatlačiť, ale Prápor Haluzický mal výrazné straty, lebo bojoval bez delostreleckej podpory, a tak bol po niekoľkých dňoch vystriedaný Práporom Orech, ktorému velil kapitán Vladimír Hlaváč.

Aj modrí diabli Ivana Haluzického boli následne presunutí do Sovietskeho zväzu, kde sa im dostalo tréningu na sovietskych mašinách. V zásade nemalo zmysel plytvať elitnými bojovníkmi (letcami) na frontoch a bolo nevyhnutné nájsť im lepšie uplatnenie. To nič nemení na fakte, že aj letci Ivana Haluzického sa osvedčili, už v úvode SNP plnili úlohy defenzívneho scenára Povstania a vyznamenali sa v bojoch o Martin a prístupy k srdcu Povstania.

Major Ivan Haluzický sa stal veliteľom 2. československého stíhacieho pluku v rámci 1. československej zmiešanej leteckej divízie a viedol ho v Bitke o Ostravu a pri oslobodzovaní Poľska a Československa. Ivan Haluzický, náš vojnový hrdina a držiteľ jedného československého vojnového kríža 1939, bol prepustený z armády v roku 1950 a strávil 9 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, z ktorej bol následne prepustený. Komunisti stalinského typu v ňom nevideli také ohrozenie, aby mu siahli na zdravie a život, ako to urobili pri mnohých československých vojnových hrdinoch počas doby temna 50-tych rokov. Ivan Haluzický mal proste šťastie v nešťastí, aj keď bol rehabilitovaný až v roku 1968, kedy mu bola navrátená hodnosť plukovníka letectva.

Daniel Kunic

Daniel Kunic

Daniel Kunic bol najstarší z týchto troch pánov a pôvodne učiteľ presedlal na vojenskú kariéru, kde sa špecializoval v pešom vojsku, ale po rozpade Republiky bol čoraz častejšie nasadzovaný v rámci leteckých útvarov zabezpečujúc logistiku a výzbroj lietadiel. Kapitán Kunic spolupracoval s odbojom, spoluorganizoval Povstanie v rámci leteckého parku na Mokradi a riadil ústup jeho letcov Liptovskou kotlinou.

Povstalcom sa podarilo zastaviť postup nepriateľa v priestore a okolí obce Biely Potok, južne od Ružomberka. Tento sektor bránila VI. Taktická skupina Zobor a Kunic sa stal veliteľom pešieho práporu II/6 s krycím názvom Lev, keďže jednotky tejto taktickej skupiny boli pomenované podľa zvierat.

Prápor Kunic bol posilnený čatou ťažkých guľometov a 11. septembra 1944 sa im podarilo prekvapiť nepriateľa nad ružomberskou kalváriou a spôsobiť výrazné straty útokom na nemecké guľometné hniezda a mínometnú batériu. Udalostiam ohľadom ťažkými bojmi preslávenej kóty Ostrô som sa venoval vo svojom článku Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer. Po ťažkých bojoch o kótu Ostrô boli letci nasadení do údolia východne od tejto kóty, kde mali za úlohu zastaviť prípadný postup nepriateľa. Letci nelenili a dokonca zamínovali tajch naplnený vodou a kmeňmi stromov, ktorý by v prípade prelomenia frontu odpálili a spláchli útočiace jednotky dole dolinou.

Po ústupe do hôr pôsobil Kunic v priestore svojho rodiska v Pukanci. Keď sa do sektora dostala Červená armáda, Kunic velil milíciám v Pukanci a následne sa stal veliteľom československej samostatnej pešej roty, ktorá bola podriadená gardovému pluku Červenej armády a 5 týždňov nasadená v bojoch pri rieke Hron. Daniel Kunic následne velil posádke v Leviciach, kde ho zastihol koniec vojny.

Daniel Kunic, držiteľ československého vojnového kríža 1939, prežil najťažšie obdobie komunistických represálií a bol prepustený z armády až v roku 1957. Zvyšok života pracoval ako úradník a učiteľ. Rehabilitácie sa dočkal až v roku 1991, kedy mu bola prinavrátená hodnosť plukovníka a umrel koncom toho istého roka. Mnohí vojnoví hrdinovia sa tohto zadosťučinenia nikdy nedožili.

Zabudnutí hrdinovia – Arnošt Steiner – náš židovský Rambo

Slovenské národné povstanie (1. diel) – severozápadný smer
Slovenské národné povstanie (2. diel) – juhozápadný smer
Slovenské národné povstanie (3. diel) – severovýchodný smer
Slovenské národné povstanie (4. diel) – severný smer
Slovenské národné povstanie (5. diel) – južný smer
Slovenské národné povstanie (6. diel) – fašistické represálie na Slovensku

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.