Denník N

Smeruje ECAV do zóny bez ideológie LGBT?

Po pastorálnom stanovisku evanjelických biskupov k téme sexuálnej orientácie a rodovej identity sa verejnosť koncom leta od vieroučného výboru cirkvi dozvedela o prípravách „odborného teologického, vieroučno-etického stanoviska“, ktoré bude predložené na schválenie počas zasadania Synody – podľa cirkevnej ústavy najvyššieho zákonodarného orgánu evanjelickej cirkvi, ktorý prijíma zásadné opatrenia na zabezpečenie duchovného a mravno-náboženského života.

Napriek viackrát deklarovanej snahe o pomoc, ktorá má byť jedným z cieľov pripravovaného stanoviska, mám na základe už zverejnených názorov, ale aj mojich osobných skúseností, pochybnosti o tom, že cirkev má dostatočnú inštitucionálnu citlivosť  potreby vyplývajúce zo situácie LGBT komunity rozpoznávať a adekvátnym spôsobom na ne odpovedať.

Veľmi trefne na problém citlivosti “pomáhajúcich” inštitúcií poukazuje Zuzana Jakalová vo svojej eseji o bariérach v prístupe ku kúpeľnej starostlivosti na Slovensku. V knihe Architektúra starostlivosti opisuje, ako v porovnaní s chodiacimi, vidiacimi, či inak zdravými ľuďmi, potrebujú ľudia s mentálnym, či telesným znevýhodnením vynaložiť pre vybavenie a absolvovanie pobytu v kúpeľoch množstvo nadbytočnej práce a osobného úsilia. Podľa autorky je tento stav dedičstvom jazyka, ktorý spoločenské zmeny v 90. rokoch v Československu popisoval prostredníctvom metafory rehabilitácie z choroby socializmu do normálnosti. Chápanie choroby ako epizódy medzi zdravím a opätovným zdravím sa odrazilo na vnímaní chorých tiel ako nenormálnych, a tým pádom nespôsobilých na kúpeľnú liečbu. Vo výsledku tak systém, ktorý by mal byť akejkoľvek chorobe a telesnej inakosti čo najprístupnejší, paradoxne s „postihnutým“ telom vôbec nepočíta.

Keďže o obsahu pripravovaného cirkevného dokumentu, či verejnej diskusie k nemu, nie je ani chýru ani slychu, môžeme sa len domnievať aká pomoc vzíde z hlasovania evanjelických vyslancov-synodálov, ktorí zasadajú túto sobotu. Ale pri čítaní už zverejneného stanoviska vieroučného výboru mi napadajú viaceré paralely k tomu, čo popisuje Zuzana Jakalová.

Experti evanjelickej vierouky opisujú heterosexualitu ako prirodzenú a normatívnu, pretože na základe biblických príbehov je Boh tvorca dvoch biologických pohlaví a tomu zodpovedajúcich dvoch rodov. Akákoľvek neheterosexuálna forma sexuálnej túžby, prejavu alebo vzťahu je chápaná ako abnormálna a tým pádom homosexuálni ani transrodoví ľudia nie sú spôsobilí na život v súlade s Božím zámerom. Tak ako choroba v eseji Zuzany Jakalovej, aj vo vieroučnom stanovisku je homosexualita chápaná len ako dočasná záležitosť, ktorú je možné rehabilitovať do stavu normálnosti, ktorou je heterosexualita. Aj keď nie explicitne, v podobnom duchu je chápaná aj otázka „nesprávnej“ rodovej identity, pretože „Boh je darcom dokonalého údelu a dokonalého daru“.1 Výsledkom je vytláčanie nespôsobilých veriacich na perifériu a náboženské inštitúcie, ktoré ich potreby a problémy prehliadajú.

Zuzana Jakalová v závere svojej eseje nabáda k hľadaniu bezbariérovej a prístupnejšej budúcnosti, v ktorej varianty iných tiel budú súčasťou spoločnosti, nie jej perifériou. Je mi veľmi sympatické ako autorka premýšľa nad verziou sveta, kde každému niečo je: „Pretože možno to, čo potrebuje opravu, nie sú naše telá (…), ale hlboko ableistické systémy uvažovania o nich a inštitúcie, ktoré tieto systémy reprezentujú. Pomyselnú barlu na kolonádovom moste by sme mali začať lámať nie nad chorým telom, ale nad systémom, ktorý ho neprijíma ako plnohodnotné, dôležité, verejné, prítomne.“

O vízii, ktorá by mohla byť paralelou k bezbariérovej kúpeľnej budúcnosti Zuzany Jakalovej, sa v stanovisku vieroučného výboru nepíše. Naopak, vyzerá to, že u nás, evanjelikov, smerujeme do „zóny bez ideológie LGBT“. Fundamentalizmus v chápaní biblických textov, spochybňovanie skutočnosti skryté za „iný názor na ideológiu súvisiacu s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu, transexualitu a rodovú identitu“, viera v to, že homosexualitu možno získať alebo liečiť, konšpiračná teória o tom, že „v niektorých krajinách je odmietnutá pomoc aj tým ľuďom, ktorí o ňu stoja, nechcú sa uspokojiť so svojím stavom alebo aj hľadajú cestu k zmene“, ktoré sa v stanovisku objavujú, veľa dôvodov na optimizmus nedávajú.

Pochádzam z kúpeľného mesta a v kúpeľnom areáli sa cítim doma. Chodníky v lesoparku, lavičky a stromoradia, monumentálna architektúra, fontány a minerálne pramene. Síce umelo, ale veľmi dômyselne a účelne vytvorený svet určený na odpočinok. Ich zdanlivá veľkorysosť, otvorenosť, prístupnosť, ktorú som zažíval a zažívam, ale nie je skúsenosťou všetkých kúpeľných hostí. Určite nie tých, o ktorých píše Zuzana Jakalová. Aj preto sa domnievam, že deklarovanej snahe cirkvi pomôcť LGBT komunite (a vieroučnej snahe o Pravdu) by v prvom rade mala predchádzať ochota počúvať žitú skúsenosť ľudí, ktorých sa stanoviská cirkvi týkajú. Keby to tak bolo, možno by aj nespôsobilí ľudia, ľudia s „nedokonalým údelom“, mohli byť v evanjelickej cirkvi prijatí ako plnohodnotní, prítomní, verejní…

1. STANOVISKO k „Vyhláseniu Presbyterstva Cirkevného zboru ECAV Bratislava Staré Mesto pri príležitosti Medzinárodného dňa proti homofóbii a transfóbii (IDAHOT)“ (online). Dostupné z: https://www.ecav.sk/aktuality/stanoviska-a-vyjadrenia/stanovisko-vieroucneho-vyboru

2. Zuzana Jakaová: Možnosti ubolenej budúcnosti. In: Zaiček Martin, Kalinová Andrea, Hlaváčková Petra (eds.), Architektúra starostlivosti, kúpele v druhej polovici 20. storočia, s. 112 – 133

Teraz najčítanejšie