Od Čadce k Dunaju…

Skôr ako začnem písať hlavný text tohto blogu chcem podotknúť, že účelom tohto blogu nie je spochybňovať všetky opatrenia v súvislosti s koronavírusom. Dokonca by som rád vyzval všetkých, aby dodržiavali hygienické a bezpečnostné opatrenia vo vyššej miere ako je povinné a pomohli tak nášmu zdravotníctvu aj ekonomike zachrániť sa pred (štátnym alebo „prirodzeným“) blackoutom.

Rád by som vydal svedectvo zo života občana Slovenskej republiky, ktorý študuje v Prahe, a ktorého starí rodičia žijú v Čechách. To čo píšem nevychádza zo štatistickej analýzy ani sa nejedná o výstupy analýz rizík, ide čisto o úvahy a otázky, na ktoré som od začiatku mimoriadnej situácie, ktorá vo svete trvá už vyše polrok, nedostal žiadne dostačujúce odpovede.

Jediná istota je neistota

Súčasnosť je pre nás všetkých veľmi neistá. Mnohí podnikatelia nevedia s istotou povedať, či prežijú jeseň 2020. Mnoho ľudí prichádza o živobytie a veľa ľudí sa obáva o svoje zdravie a zdravie svojich blízkych. Bojíme sa o svojich starých rodičov, ktorí sú pre Covid-19 najrizikovejšou skupinou.

O to, v tejto chvíli, je horší pocit bezmocnosti. Pocit neschopnosti pomôcť. Pocit, ktorý dnes majú tisíce Československých rodín. Až na krátku letnú prestávku mnohí z nás nemali prístup k svojím blízkym, práve kvôli zavretej hranici.

Naši starí rodičia žijú v okrese Karviná, ktorý bol vďaka epidémií medzi baníkmi silno zasiahnutý a komunitný prenos v ňom prebieha v podstate od júla. Počas prvej vlny a s ňou spojených opatrení nebola (takmer) žiadna možnosť ako by ktokoľvek od nás mohol navštíviť a skontrolovať maminých rodičov. Prípadne sa o nich postarať a pomôcť im.

Dnes je v podstate situácia dosť podobná a ak starí rodičia neochorejú a nebudú potrebovať „nevyhnutnú“ starostlivosť od nás, tak neexistuje možnosť ako by sme ich mohli navštíviť. Aj keď takáto návšteva nie je nevyhnutná k životu ide hlavne o pocit bezmocnosti nad tým, čo sa deje s našou najbližšou rodinou, ktorý to vyvoláva. Pocit, ktorý zažívajú tisíce rodín rozdelených umelou čiarou na mape, o ktorej spieva Kryl.

Keď dnes čítam ako premiér zvažuje, že zruší aj tie výnimky, ktoré sú v súčasnosti platné pri styku s ČR ďalšou neistotou sa pre mňa stáva moje štúdium. Ako tretiaka na vysokej škole ma čaká písanie bakalárskej práce, ktorou sa ukončuje štúdium môjho odboru. Aj keď sa to v 21. storočí tak nemusí zdať, veľkým problémom, s ktorým sa pri dištančnej forme štúdia musí človek vysporiadať je prístup k literatúre, ku ktorej sa nedá dostať, kvôli autorským právam, od hocikade. Ako študent univerzity mám prístup k databáze vedeckých článkov, avšak jedine v laboratóriu a knižnici v Prahe. V prípade, že sa pre študentov uzavrú hranice, je možné, že budem od tejto možnosti odstrihnutý, resp. bude môj prístup k literatúre značne spomalený. Čo je pri už aj tak ťažkom štúdiu na Matfyze značná nepríjemnosť.

Otázky

Kvôli vyššie zmienenému je pre mňa prirodzená otázka, či dáva sprísňovanie pravidiel na hraniciach s ČR zmysel, keď je to práve Česko, ktoré zavádza tvrdé opatrenia proti šíreniu pandémie?

Najmä vo chvíli keď na Slovensku prebieha ku komunitnému šíreniu vírusu na úrovni zrovnateľnej s Českom a chorobu si tu už teda „neimportujeme“ zo zahraničia, ale je medzi nami.

Ak je problém s cestovaním do zahraničia vidíme, že vzniká najmä na Orave a v susedstve Poľska, ktoré v súčasnosti nie je pre nás rizikovou krajinou a (zrejme) preto sa ľudia v pohraničí snažia obísť slovenské pravidlá za hranicami práve tam. Čo by v prípade Česka nebolo možné. Paradoxne by preto dávalo väčší zmysel zavrieť práve severnú hranicu.

Je jasné, že neistota je znamenie roku 2020. Otázka je, či ju náhodou, v niektorých prípadoch umelo nezvyšujeme a zbytočne si tak neohrozujeme svoju ekonomiku? (Ktorú ovplyvňuje pretrhnutie silných väzieb z bývalej republiky.)

Aj fakt, že táto otázka nie je vládou na 100% zodpovedaná a vidíme niektoré kontradikcie v našom postoji v boji proti pandémií, spôsobuje nedôveru občanov voči opatreniam a dáva vietor do plachiet tým, ktorí ich spochybňujú. V konečnom dôsledku to spôsobuje, že naša situácia je jedna z najhorších v Európe.

Je teda väčší problém červené Česko v blackoute alebo zelené Poľsko plné oravských svadieb?