Denník N

Maratón výstav – rýchlo, kým nám im zatvoria

Skúsili sme koľko výstav sa dá stihnúť za jeden večer. A či sa dá prejesť súčasného umenia. Október a čas Bielej noci.

V Košiciach, ktoré sú známe svojim bežeckým  Maratónom mieru sme si dali sme si maratón výstav.  Poháňala ma hlavne obava, čo ak znovu zatvoria galérie a budem ľutovať, že som to nestihla ?

Zastávka prvá : 17:00 Šopa Gallery

Galéria skôr pôsobí ako nejaký umelecký klub, než ako výstavná sieň. Snaží sa prezentovať súčasných umelcov: Vzhľadom na súčasnú tvorbu, ktorá častejšie než kedykoľvek predtým vyžaduje okázalé priestory, je to dosť ťažká úloha. Vystaviť konceptuálne dielo na 200m2 plochy alebo na poschodí v dvoch miestnostiach veľkosti bežnej izby je dosť problém …Zvlášť keď vieme že koncept ako forma počíta s galerijným priestorom, lebo inak by konceptuálne umenie malo problém so svojou legitimizácoiu. Už len taký Duchampov pisoár by ťažko mohol byť nazvaným „Fontánou“, keby nebol práve vo výstavnej sieni ako umelecké dielo.

Momentálne je v Šopa Gallery výstava dvoch rezidenčných umelcov Lucie Gašparovičovej a partnera Jána Skaličana Practice of Solitude. Výstava je čiernobiela, pôsobí čisto až sterilne. Pre mňa príťažlivo minimalisticky.  Videoart a objekty. Sklenená guľa, sadra, mozaika z papiera na stene, obraz, kniha, drevený objekt na podlahe. Závesy s vlnami sú síce fajn a dobre pôsobia, (niečo podobné s potlačou tvári, ale vo väčšom som videla ako na výstave v Izraeli, tak aj v košickej synagóge), ale v uvedenom priestore pôsobia skôr dekoratívne.

Okrem priestoru mám trochu problém aj s témou diel – a tou je more – keďže sa jedná o rezidenčný výstup z dvojmesačného pobytu v KAIR Košice- čakala som niečo adekvátnejšie sa hodiace ku Košiciam. Tak dúfajme, že keď autorka najbližšie bude na rezidencii napriklad v Ríme, tak tam budú spomienky na Košice. Asi tá reakcia funguje oneskorene   : )

A ešte jedna otázka na text k výstave (citát) :  Výstava Practice of Solitude nie je objektívnou reprezentáciou reality. Jednotlivé časti, objekty a obrazy vzájomne prepája ich subjektívna naliehavá potreba fyzického zhmotnenia myšlienky. Gesto má dôležitú funkciu, svoje miesto v procese a plynutí času. Vytratenie pevnej pôdy pod nohami, pochybovanie, nedôvera v schopnosť poznania. Vzájomná samota je neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia, je nevyhnutné ju akceptovať, spoločne sa naučiť využiť ju v prospech osobnosti. 

Čo myslel autor textu slovom „gesto“ ? Myslel nejaké trancendentálne gesto ? Na výstave sa nenachádza žiadne dielo, v ktorom by bolo autorkine gesto, možno najbližšie by bol odliatok ruky, kde sa pracuje s gestom dávania či pýtania .

Čo pôsobilo v galérií milo a ústretovo, bol prístup hneď na začiatku. Slečna za pultom nám aktívne začala vysvetľovať výstavu a poukázala podrobnejšie aj na zopár diela napr. vystavenú autorskú knihu. Čo však evidentne chýbalo bol popis k jednotlivým dielam či označenie autorstva. S týmto majú problém aj etablovanejšie galérie, ako sme zistili o hodinu neskôr.

Celkove hodnotenie : 3/5 (a to vďaka potenciálu, ktorý v koncepcii galérii vidím)

Zastávka druhá :  17:30 Múzeum Vojtecha Löfflera a výstava čerstvého doktoranta fakulty umení: Michala Machcinika.

 

Michal Machciník – WUNDERKAMMER.    Čo na výstave najsamprv prekvapí je množstvo diel. Galéria je preplnená exponátmi. Keď pozerám na popis k výstave : obidve strany dvojhárkaA4 sú zaplnené zoznamom diel – spolu 71. Neviem, či múzeum zažilo takú preplnenosť. Slovo exponát som použila zámerne-autor odkazuje na prírodovedný kabinet plný preparátov, vypchaných živočíchov, kostí ci iných prírodnin.

V inštalácii sa (možno zámerne) opakuje z uvedených objektov motív vtáka, kameň, úlomky kosti , drôt, drevotrieska – všetko objekty trouvé. Na niektorých som mala dojem, že sa ani nedajú oprášiť- zbytky plastových socialistických hračiek, staré schémy a kosti. Akoby sila myšlienky bola nahradená množstvom asambláži a ready-made objektov. Aj tak na mňa najviac zapôsobili diela kde autor trochu pracuje s tematikou posvätna, a tak sa snaží kontext posúvať trochu ďalej. Fotky „svätých “ mužov kombinované s trčiacimi konármi a nájdenými objektmi poskytujú tak dnes žiadúci ambivalentné pocity.

Ešte zaujímavejšie je rok tvorby : väčšina diel majú uvedené rok vzniku2019-2020. Možno by bolo lepšie viac premyslieť a potom zostrojovať objekty – asi by bol výsledok menej objektov a viac konceptu v týchto konceptuálnych dielach. Požité neušľachtilé materiály ako drevotrieska, sklolaminát, PUR pena, nenáročné na spracovanie- ešte umocňujú túto myšlienku. Alebo by som to mohla pochopiť inak : že cela výstava je jeden umelecký objekt v doslovnom zmysle. Nie jednotlivé diela, ale celá výstava je dielom. Potom sa vôbec nebudem zaoberať jednotlivými objektmi, ale hľadať myšlienku vo výstave ako takej. Potom vidím vnútorný súlad diela , ktoré má pôsobiť ako návšteva v depozitári v prírodovednom múzeu. Kabinet zabudnutých prírodnin. Čo je mínus – o autorovi bolo až doteraz málo počuť. Otázka je, či sa to zmení a autor po skončení štúdia bude vystavovať viac.

Hodnotenie 3/5 ak beriem do úvahy vzorné a prehľadné značenie toho množstva diel.

Zastávka tretia : 18:00 Východoslovenská galéria a Dark Lightening.

Svetelná výstava v podzemí VSG autorov : Viktor Frešo, Marek Kvetan, Martin Lukáč. Otvorenie výstavy bez vernisáže. Výstava je efektná. Všetko sú to svetelné inštalácie alebo objekty do ktorých je zakomponované svetlo alebo jeho odraz. Na otvorení je zo začiatku viac fotoaparátov a mobilov ako návštevníkov. Umelci dávajú interview. Propagácia ako sa patrí. Návštevníci sú unesení a stoja v rade, aby si mohli pozrieť výstavu. Opatrenie, aby bolo na akcii iba do 50 ľudí, je zabezpečené cez kartičky s číslami, ktoré sa rozdávajú pri vstupe. Tiež vám zmeraju teplotu.

Priestory podzemia východoslovenskej galérie sú tak krásne minimalistické, že tam vynikne prakticky každé dielo. Aj jednoduchý ready-made tam pôsobí suverénne. Navyše spoločná téma Svetlo je to, čo robí v týchto tmavých miestnostiach silný dojem. Čo už je viac problematické je samotná orientácia sa v dielach. Diela nemajú popis ani čísla. Na výstave sú diela troch autorov, ale pri jednotlivých objektoch nie je označené ktorého konkrétne z trojice. Návštevník dostane do ruky plán miestnosti (ak sa mu ujde) a sám sa má zorientovať. Ja čo nemám so študovaním máp problém som sa tu trochu stratila. Chcela som si spraviť vlastný dojem z tvorby konkrétneho autora, ale dosť ma vyrušovalo neustále sledovanie mapky, čisla na schéme a či som správne identifikovala pozíciu objektu. Plynule estetické vnímanie bolo neustále prerušované ….

Jediné, čo môžem prijať ako ospravedlnenie je, že výstava bola plánovaná ako súčasť Bielej noci a vtedy sú v galérií davy ľudí túžiach po efektoch, ktorí by označenie ani nevnímali. Ale počkať, nebolo ohlásené zrušenie Bielej noci už pár týždňov nazad ? Nebol čas zmeniť, či inak spraviť označovanie diel ? Neostáva nič iné iba konštatovať, že je to výstava svätej trojice a diela majú byť chápané ako kolektívny počin.

Hodnotenie 4/5 a to aj preto, že som nadšený fanúšik Bielej noci.

Zastávka štvrtá : 18:30 Malé rande s Jakobym

Zastávka piata  :  19:00 Kotolňa a vernisáž  LUNA-PARK.

Už je silná tma a kráčame vysvieteným mestom do dvora na Strojárenskej. Schádzame schodmi dole do bývalej kotolne. Nostalgické priestory: tma a hra tieňov, kovové rámy okien, tehelné červené steny, vysoké stropy s drevenými trámami na streche. Dojem kazí len biele obloženie výstavných stien. Návštevníci – hlavne z prostredia mladého umenia. Entuziazmus a nevyspytateľnosť vo vzduchu. Moderná hudba dotvára atmosféru. Mladá autorka Petra Klepcová a jej Lunapark

Názov výstavy výborne vystihuje vystavované maľby. Vodotrysk farieb na obrazoch. Myslím, že okrem neonových neexistuje farba, ktorú by som na v „lunaparku“ nevidela. Ako sa vyjadrila kurátorka Katarína Balúnová „ Geometrickú štruktúru nahradila abstraktná zmes sladkých farieb prerušovaná siluetou pripomínajúcou staré labuťové kolotoče. Odľahčená atmosféra fosforových hviezd Mliečnej cesty sa mieša s pocitom mäkkej tak trochu lepkavej hmoty cukrovej vaty.“ – sama by som to lepšie nevyjadrila. Cukrová vata. Táto chuť vyjadruje môj dojem z výstavy. Navyše v pozadí za sebou počujem slová dvoch tetiek : Tieto obrazy sa mi páčia. Mám silné tušenie, že si ich vedia predstaviť u seba v obývačke nad gaučom. Tak neviem, je pre súčasného autora dobre, ak sa jeho diela páčia ? Treba byť ostražitý, ak sa väčšina na diela pozerá ľúbivo a dekoratívne. Tento posun tvorbe autorky ma nenapĺňa takým nadšením ako Petrina pôvodná téma sídliskových blokov.

Ach Petra, neoúštaj úplne tieto sídliská, bytovky, okná, praskliny, steny …!

Inak vernisáž je perfektná. Keby nebolo rúšok, skoro zabúdam na stiesnenosť súčasného korona obdobia. Ale jedno mínus tu zase je : chýbajú názvy diel. Autorka sa to snaží, po úvodných kurátorských slovách trochu ozrejniť a nejaké to vysvetlenie pridať, ale fakt je, že popis/názov pri jednotlivých dielach by vyzdvihol ich viac imaginárnosť či silu fantázie.

Hodnotenie : 2/5 ( cirkus a podobné témy nemusím, ale atmosféra vernisáže má u mňa 4/5 )

Poznámka posledná : Všetky uvedené výstavy boli podporené z Fondu na podporu umenia. Ako povedal Václav Magid (český teoretik i praktik umenia): Keď chceme odpovedať na otázku, či je súčasné umenie nezávislé treba ju rozdeliť. Umenie pri vstupe totiž závislé je (na podpore od rôznych inštitúcií a fondov); umenie na výstupe môže byť nezávislé a slobodné – to záleží od samotných tvorcov.

Ja nie som závislá ani na vstupe ani na výstupe, táto recenzia je z názorov mojich vlastných a slobodných. Aj keď vyznie kriticky, musím povedať, že som si večer maratónu výstav veľmi užila a cítim sa priam opitá umením. Ľutujem, že som do svojho maratónu nezaradila ešte ďalšie aktuálne výstavy v meste.

Finále. 20:30   Som doma a začínam ťukať do počítača.  Už začínam chápať ako môže newyorský kritik umenia Jerry Saltz stihnúť 50 výstav týždenne. U nás toľko nie je na celom Slovensku a aj ďalej. Našťaste ? Ešte máme ďaleko k tomu, aby sme s umením preháňali.

Teraz najčítanejšie