Denník N

Koronavírus z prvej ruky

Denné postrehy lekára z covid oddelenia a občana v spoločnosti zaplavenej hnevom a dezinformáciami v čase koronakrízy.

Tento text píšem po 26 hodinách v práci, kde som nosil respirátor (nie rúško). To len na začiatok pre odmietačov rúšok, ktorým robí problém nosiť ich pár desiatok minút denne. Mojím cieľom nie je ani niekoho strašiť, ani zľahčovať situáciu, len ju poľudštiť a priblížiť v praxi. Momentálne pracujem ako lekár v Prahe na covid-19 jednotke so stredne ťažkým priebehom, kde sú hospitalizovaní pacienti, ktorí už nedokážu byť bez kyslíkovej podpory, ale ešte nevyžadujú intubáciu a prístrojovú ventiláciu. Paradoxne, ľudia, ktorí s covidom pracujú denne (neznášam slovné spojenie ,,v prvej línii‘‘), už na konci dňa nemajú čas ani chuť vyjadriť sa k tejto téme. Máte dôležitejšie veci na práci a nechcete si tému nosiť aj domov a do spoločnosti. Dnes po službe som si po dlhom čase čítal na internete všetky tie choré názory, konšpirácie, popieračské teórie, zľahčovania, protesty proti opatreniam, nadávky, frustrované a pseudoodborné, ale aj strašiace komentáre a len krútim hlavou. Chápal by som to pred pár mesiacmi, ale pol roka od začiatku pandémie?! Prakticky sa k téme v ČR a SR vyjadril už každý politický skrachovanec, wannabe- a pseudoepidemiológ s lekárskym vzdelaním, konšpirátor, ,,influencer‘‘, absolvent vysokej školy života, tak si vravím, že možno už došiel zoznam na koniec a môžem aj ja ako občan a lepšie poučený laik.

Je koronavírus naozaj taký veľký problém, ako sa to všade prezentuje? Nie je to len chrípka? Nemáme zrušiť obmedzenia? Je to problém z viacerých hľadísk. V čase písania tohto textu je v ČR 8618 a v SR 1887 nových prípadov. Väčšina je našťastie asymptomatických alebo málo symptomatických. V ČR sú hospitalizované 4 % všetkých prípadov, t. j. 2085 ľudí. Ak máte na oddelení 25 pacientov, potrebujete na 24 hodín aspoň 3-4 lekárov a dvojnásobný počet sestier a ďalší podporný personál, na intubovaných viac. Tí sa, samozrejme, nevytvoria zo dňa na deň, ale musia byť stiahnutí často z iných oddelení, čo ďalej obmedzuje chod iných zdravotníckych zariadení, výučbu medikov, rušia sa dovolenky… Asi každý vie, ako je zdravotníctvo v oboch krajinách personálne chronicky podvyživené. Prakticky za posledný týždeň je oddelenie vždy plné, denne sa preloží na intubáciu aspoň jeden pacient, ARO oddelenia pre covid idú tiež pomerne nadoraz. Takže situácia sa banálnou nazvať nedá a nikto nemôže poprieť fakt, že to na zdravotníctvo nemá obrovský dosah. Na druhej strane, pre tých, čo majú strach, myslím si, že sa to zvládne. Dajú sa otvoriť/pretvoriť ďalšie oddelenia, preradiť ďalší personál, záleží na zodpovednosti všetkých, ako ďaleko bude treba zájsť, no vždy na úkor bežného chodu zvyšku zdravotníckych kapacít. Už aj v samotných liečebňach dlhodobo chorých a seniorcentrách vznikajú izolačné oddelenia pre minimálne symptomatických. Na Slovensku je aktuálne 380 hospitalizovaných, čo je oveľa lepšie číslo, no zhoršujúci sa trend vidí azda každý štatista amatér.

Pri hospitalizácii je covid-19 problémom pre všetky strany. Dvakrát si rozmyslíte, či urobíte vyšetrenie covidového pacienta, kde vzniká riziko pre personál, zvyšuje sa nárok na transport a niektoré citlivé prístroje neboli navrhnuté na to, aby sa dali sterilne zabaliť či vyčistiť. A skúste si sonografovať pacienta v dvoch rukaviciach, v ochrannom obleku, zarosených okuliaroch, cez izolačnú fóliu sondy. Ako by ste použili fonendoskop? Ten nechajte doma. Kvalita vyšetrenia nie je tá istá. Predstavte si, že ste na rehabilitačnej klinike po CMP a vaša jediná nádej, že budete ako-tak chodiť, je poriadna rehabilitácia. Nakazíte sa koronavírusom a skončíte dva týždne bez rehabilitácie v izolácii na kyslíku. To je jeden príklad z desiatok nepriamych dôsledkov, ktoré môže covid-19 spôsobiť. Terapeuticky máte pri novom ochorení len obmedzené liečebné možnosti. Liečba remdesivirom, ak pacient spĺňa kritériá, stojí na päť dní cca 55 000 Kč/2000 € a nie je to zázračná liečba, ale liečba s určitým prísľubom lepšej prognózy, ktorá neplatí pre každého. V neposlednom rade, objem plastov, ktorý som vyseparoval za posledný rok, som za 10 dní vyhádzal v podobe ochranných pomôcok do biologického odpadu.

Hospitalizovaní nie sú len ,,starí‘‘ ľudia. Je tam minorita štyridsiatnikov a päťdesiatnikov – speváčka, herec, učiteľka – ľudia exponovaní veľkým kolektívom a, paradoxne, tam, kde sa najviac volá po zrušení reštrikcií. Potom je tu majorita pacientov vo veku 55 – 70 rokov. To sú ľudia okolo vás, hypertonici, ľudia s nadváhou/obezitou, diabetom. To je generácia rodičov drvivej väčšiny mojich známych. A potom sú tu pacienti 70+. Ak si vezmeme, že priemerná dĺžka života je v ČR a SR u žien 82, resp. 81 rokov a u mužov 76 a 74, tak relatívne vysoká úmrtnosť v tejto kategórii nie je zanedbateľná. Tiež som to v tomto smere v minulosti zľahčoval, ale má to svoj ľudský rozmer. Predstavte si, že namiesto toho, aby vás chodila navštevovať vo vašich posledných dňoch života rodina, ste v sociálnej izolácii v jednej z našich nemocníc bez možnosti návštevy a za celý čas vidíte len ľudí v plastových oblekoch. A v posledný deň vášho života, keď sa dusíte, za vami v tom zúboženom stave môžu prísť na malú chvíľu a vlastné riziko dvaja vaši blízki. Často už nie ste pri vedomí a niektoré rodiny radšej volia možnosť neprísť. Reč nie je vždy o polymorbídnych a pozitívnych na SARS-CoV-2, ale aj o primárne chorých s covid-19 pneumóniou. Tým netvrdím, že pri majorite iných ochorení, ako je srdcové zlyhanie či onkologické ochorenia, je obraz konca taký odlišný, ale aspoň máte voľný prístup k rodine, návštevám, ľudskému kontaktu či hospicovej starostlivosti. Raz mi volala z domu uplakaná, podľa hlasu dosť chorá a ubolená 73-ročná manželka s covid-19. Pýtala sa na horšiaci sa stav svojho pozitívneho hospitalizovaného manžela, pritom sa starala o svoju 93-ročnú matku – tiež pozitívnu. Všetko sa začalo jednou rodinnou oslavou…

Samostatná kapitola je možnosť dlhodobých následkov. O tých vieme aktuálne málo. Desiatky ľudí majú zhoršené ventilačné funkcie mesiace po ochorení a aj veľa mladých pacientov má dlhodobo únavový syndróm, športovci mali na magnetickej rezonancii myokarditídy (zápalové ochorenie srdcového svalu)… Nepoznáme všetky dôsledky. Všetky tieto fakty, dosahy a plné oddelenia pacientov s jednou novou chorobou sa nedajú ignorovať, ale nie je to dôvod na strach a situácia nie je taká, aby sa nedala zvládnuť.

Darom dnešnej spoločnosti, ale aj jej prekliatím je posun od riešenia dôsledkov k prevencii. Človek neocení fakt, že NEdostal koronavírus (pretože sa to nestalo), pohŕda preventívnymi opatreniami a všeobecne očkovaním. Moderný človek je v bezpečnom svete taký desenzibilizovaný, že potrebuje najprv ochorieť, potrebuje vidieť, že niekto v jeho okolí zomrel, potrebuje to zažiť na vlastnej koži, aby pochopil. Tam vzniká nedôvera, zľahčovanie, dezinformácie, tam si nájdu miesto pseudoodborníci, ktorí nemajú čo stratiť. Sú ľudia, ktorí namiesto vďaky lekárovi za dobré liečenie svojej hypertenzie uprednostnia ,,pravdu‘‘, že na nich chce zarobiť farmafirma a dajú prednosť vysadeniu liekov a mŕtvici či infarktu o 10 rokov a zaťažia aj svoje okolie a zdravotný systém. Veď je to ich slobodná voľba. Pri infekčných ochoreniach je to o to zložitejšie, že ohrozujete všetkých okolo. A teda…

… k jadru, čo každého trápi. Je riešením pri aktuálnom stave zrušiť obmedzenia, ako to tvrdí toľko pseudoodborníkov? No dobre, urobme to. Aká je ich alternatíva, ich geniálny alternatívny plán??? Počkať, oni nemajú žiaden plán! Je strašne ľahké všetko kritizovať, poučovať, byť odborník a nemať záložný plán. Je to ľahké, nič na to netreba, nič vás to nestojí. Myslím, že obe vlády robia, čo vedia. Všetci – úradníci lekári, hygienici, podnikatelia, bežní ľudia, rodičia – robíme, čo vieme, ako najlepšie vieme. Nikto nás nevaroval, nikto nám nepovedal a nepovie, čo máme robiť. Neurobíme nič dokonale, ale ako najlepšie vieme. Učíme sa všetci za pochodu, vieme postupne viac a pomaly sa novým normám bude prispôsobovať celá spoločnosť. No kritizovať a antisystémovo nahlas kričať nikomu nepomôže. Alebo prestaneme nosiť rúška, pôjdeme to osláviť na jeden veľký koncert, nakazíme sa ešte viac a to má akože pomôcť? To fakt niekto tvrdí, že nosenie kusu látky mu berie slobodu? V Bielorusku ako u nás v roku 1989 mlátia nástroje opresívneho režimu ľudí a niekto tu reve, že mu nosenie rúška a krčma do ôsmej či desiatej večer berie slobodu? Ja som si doteraz myslel, že sloboda je o niečom inom… Zrazu vám niekto ponúkne model zo Švédska (10 mil. obyv.), veď tam toľko obmedzení nie je! Nie je, ale za cenu 6- až 7-násobku mŕtvych. Za posledných 30 rokov sme sa nemuseli v takomto veľkom meradle morálne rozhodovať medzi zachovaním zdravia a fungovaním spoločnosti. Ale dnes vám každý chytrák v krčme alebo na internete povie, že by nechal takto umrieť 5000 ľudí. To je jedno malé mesto, 10-násobná populácia Lidíc. Ja by som nikdy nechcel robiť takéto rozhodnutie. No kopa chytrákov to vie po pár poldeci a dvoch článkoch z konšpiračných alternatívnych webov a ešte sa promenáduje s týmto názorom v TV. Naozaj si niekto myslí, že počty sa umelo navyšujú, aby sa niekto obohatil alebo aby vlády mohli zavádzať ďalšie opatrenia? To si myslíte, že na tie testy chodia bežní ľudia, vaši susedia, ktorým za to niekto platí? Čo za to majú, novú práčku, cukrovinky Čierny princ? Že praktickí lekári a hygienici, ktorí majú aktuálne asi najviac práce zo všetkých, na tom niečo získavajú? Alebo že ja vysedávam večer so židojaštermi a s kolegami po nočnej a prijímame zdravých ľudí na hospitalizáciu a schvaľujú nám to naši šéfovia, ktorí slúžia na JIS-kách, aj zavalený personál na urgentoch? Fakt? A na tom zarobí kto? Nemocnica, ktorú financuje štát? Ten štát, ktorý na riešenie musí vynaložiť milióny navyše? Hm, logický kruh. Ignorovanie ochranných opatrení veci len zhorší. A že rúška spôsobujú otravu CO₂? To vážne? Videli ste húfne umierať ženy v nechtových štúdiách, chirurgov, infektológov, jazdcov formuly 1? Skôr vidím v spoločnosti tie tisíce otráv ročne na C₂H₅OH.

Každý si žije vo svojej sociálnej bubline a vníma svet inými okuliarmi. Bolo to pred pandémiou a oveľa viac než kedykoľvek predtým aj teraz. Skúste zavrieť oči a vžiť sa do roly iných ľudí tak ako kedysi do nejakej postavy na hodinách literatúry. Drvivú väčšinu ľudí situácia usadila doma, často bez adekvátnej práce, kde ich najčastejší príjem informácií predstavujú médiá. Keďže nastal v každej sfére kultúrny a spoločenský útlm a tým ,,uhorková sezóna‘‘, tie sú tlačené prezentovať dookola dianie týkajúce sa koronakrízy a pre lepšiu čítanosť v čo najdramatickejšom svetle. Najväčší podiel používateľov internetu, tí mladší, navyše takmer nikdy nie sú hospitalizovaní v nemocnici, ak nemajú (najčastejšie) úraz alebo pôrod, napriek tomu sa k téme vyjadrujú najviac. To celkovo vytvára obrovskú informačnú izolovanosť a skreslenosť, ktorá je v kombinácii s ekonomickou a sociálnou stagnáciou receptom na riadnu katastrofu. Preto sa na chvíľu zastavte a skúste chápať ľudí v okolí, zistíte, že sme v tom všetci spolu. Myslite na umelcov, športovcov, ľudí v turizme, učiteľov v novom svete výučby, ešte viac sociálne izolovaných dôchodcov, pacientov, hygienikov, praktikov, obete domáceho násilia v karanténe, ľudí bez práce, pretože všetci sme v tej ,,prvej línii‘‘. Ako lekár som možno vystavený väčšiemu riziku nákazy, ale som rád, že mám dennú rutinu, stabilnú prácu a denný kontakt s ľuďmi – strata toho u iných ľudí je v mojich očiach oveľa väčšia obeta ako behať v ochranných pomôckach okolo infekčných pacientov v nemocnici. Čo môžete urobiť hneď, je prestať čítať tie bludy na internete, prestať počúvať pseudoodborníkov, zbytočne reptať a hejtovať, konečne sa adaptovať na nové normy spoločenského života, ktoré tu s nami ešte 1-2 roky budú, mať viac empatie voči ostatným a hlavne rešpektovať všetkým známe nariadenia so sedliackym rozumom, pretože nie vždy to ide alebo je to možné, nie sme dokonalí, ale mali by sme to robiť, ako najlepšie vieme. Netreba situáciu podceňovať, ale netreba sa báť, že sa to nedá zvládnuť. Dôležité však takisto bude, ako sa všetci v tých ťažkých časoch zachováme.

Teraz najčítanejšie

Robert Roland

Autor je kardiológ na Kardiologickej klinike FN Motol v Prahe. Aktuálne pracuje na oddelení oxygenoterapie pre pacientov s ochorením COVID-19. V minulosti pôsobil na kardiologickej klinike v Bavorsku a je čerstvým PhD. študentom v obore Kardiovaskulárne vedy na 2. lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Srdcom východniar, rodák z Prešova, mysľou v celom zvyšku sveta. Vo voľnom čase sa venuje tréningu na maratón, kayakingu, finančným trhom a španielčine.