Denník N

Pišta: pracovník a občan v časoch korony

Krátka skica človeka stereotypne slovenského, ktorý žije v časoch pandémie a myslí hlavne na seba a svoje problémy. Voľne inšpirované poviedkou P. Pišťaneka “Súdruh Bozonča – Ideálna pracovná sila”

Do tmy zvoní budík. Štefan, ktorému však všetci hovoria familiárne, Pišta, vstáva zo svojho alkoholom ukotveného spánku. Pred spaním si vždy dá šláftrunk a teší sa, keď bude aj deň začínať s pohárikom domácej. Jeho stará mama sa vďaka tomu dožila sto rokov. On však zatiaľ začína deň iba instantnou kávou a cigaretou pri otvorenom okne. Dnes má rannú. Po ceste do fabriky si kúpi tri biele rožky a salámu, nech má energiu. Nevie, čo je to vláknina.

V čoraz viac obtiahnutých rifliach opúšťa dom a týždne používané jednorázové rúško si v autobuse demonštratívne nasadí pod nos. Pišta si predsa nenechá rozkazovať, ako sa má správať a takto sa mu lepšie dýcha. Počul niečo o tom, že pri nosení rúška sa odkysličuje mozog. A to nejde, pri páse predsa musí premýšľať. Nie až tak nad prácou, maximálne tak nad tým, prečo nemá viac peňazí, ale za to vlastne môže Matovič alebo niekto v obleku. Práca je nudnejšia, než včera, predvčerom a posledné dva roky. Pišta premýšľa nad tým, čo videl včera večer v televíznych novinách, kým mu odbije padla. Ešte predtým sa však teší na cigaretovú pauzu a obed. Malé radosti.

Pišta veľmi nerozumie televíznym novinám. Chápe, že je nejaká pandémia, ale vraj je to horšia chrípka. Chrípku nikdy nemal, hoci jeho otec chrípkou nazýval každé nachladnutie. On nemá chuť byť chorý. A teraz je druhá vlna, čo je fakt ako naschvál. Alebo to je naozaj naschvál? Pišta si nie je istý. Smena pokračuje a on premýšľa, ponorený v tečúcej rieke auto súčiastok.

Pribúdajú prípady, ale mnohí nemajú žiadne príznaky, takže asi tá choroba nie je taká zlá.
Pišta mal ísť na svadbu a teraz nemôže, lebo zmenšili počet ľudí a on sa nedostal do úzkeho výberu. To je smutné. Nie to, že nie je blízkou rodinou, ale že si nemôže vypiť, najesť sa koláčov a dostať výslužku.
Všetci ho len strašia tou koronou. Už ho to hnevá. Ani futbal sa nehrá, ani hokej. Nie, že by ho to nejak bavilo, ale môže si pred telkou zanadávať a je to pauza od manželky. Tú šport nebaví, takže si Pišta môže užiť čas pre seba.
Stále nejaké tlačovky a zákazy. Pištu to unavuje, ale keby to nesledoval, už by bol vypojený úplne. Nemal by sa s o čom rozprávať s kamarátmi ani s manželkou.
Najnovšie vyplakávajú umelci. Podľa Pičtu sú trápni, však robota je. On síce tiež nemá bohvieakú prácu, no výplata chodí. Sú to len nafúkaní bratislavskí kávičkári, za pásom by sa naučili, čo je to skutočný život. Aj doktori ho štvú, lebo nenávidí za nimi chodiť a teraz to vraj bude ešte horšie.
Stále riešia aj tie blbosti ako potraty, LGBT a všetky tie novodobé liberálne výmysly. Pištu to nezaujíma, iba hnevá, že všetci stále riešia veci, čo sa ho netýkajú. Však sú väčšie problémy na svete a všetko doteraz fungovalo. Ale jeho problémy bolia veľmi. Bohatým detičkám ticho závidí, že nemajú také problémy, ako on. Pišta je trochu egocentrik. Sám by sa tak neoznačil, to slovo počul len párkrát.

Po práci chce len jesť, oddychovať a dať si zurčiace čapované pivo. Ani sexu by sa nebránil, ale už ho od manželky neočakáva. Pišta by si rád zašiel niekam do lesa. Vždy mal rád prírodu, ale trochu sa hanbí, ísť tam len tak, bez dôvodu. Hoci… možno na hríby. Ale tam sa chodí ráno, nie podvečer po smene. A chcel by tam ísť sám, nechce tam brať dcéru, lebo nevie, o čom sa s ňou rozprávať, keďže ona sleduje iba mobil a počítač. Pišta teda bude prepínať kanály a vo vyšedivenom šume dúfať, že niečo príde. Alebo, ak dcéra nebude večer doma, pôjde na Internet a pozrie sa, čo majú nové jeho známi.

Pišta by toho chcel mať viac, ale nevie, či môže. V prvom rade musí zarábať a mať rodinu, čo je náročné, ale povinné. O takých veciach sa nediskutuje. A možno by to zvládal aj lepšie, keby nemal takú zlú náladu. Všetky tie hlúposti z médií ho strašne otravujú, lebo sú to negatívne správy a mnohému z toho úplne nerozumie. Premýšľa, či za socializmu nebolo lepšie. Počuje to od dôchodcov v autobuse. On sám si to pamätá skôr útržky, lebo keď bola revolúcia, mal desať rokov, ale všetko bolo vraj akési jednoduchšie a aspoň bolo jasné, kto je hajzel. Aj jeho otec to hovoril, kým ešte žil. A vraj bola lepšia treska, aj rožky. Pištovi však raňajky chutili. Presne štyri sekundy sa teší na ďalšie.

Po dlhých myšlienkach končí šichta a Pišta má odrobené. Prezlečie sa a s rúškom pod nosom prejde pár chodbami do jesenného dňa. Je unavený, frustrovaný, s nosom vonku vyzerá ako debil a v trafike mu dokonca napadne, či si k cigaretám nemá kúpiť aj noviny. Ale ak by ich prečítal, asi by sa iba naštval a pohádal sa so ženou. Stojí a čaká na autobus, ktorý ho odvezie domov. Má slobodu, aj keď úplne nevie, čo s ňou. Ale Pištu strašne hnevá, že mu ju niekto obmedzuje. Však je demokracia.

Pišta môže ísť kamkoľvek, ale jemu by stačil ten les, nech má trochu ticha a pokoja. Chce veľkú prestávku, ako v škole. A hádam si ju zaslúži. On je poctivý človek, akurát ho všetko, čo počuje, hrozne otravuje. Ale zatiaľ to zvláda. Nikdy by nepovedal, že sa má dobre, napokon, Slováci sa vraj majú horšie ako zvyšok Európy. Nie, nemá sa dobre, no Pišta nie je úplný hlupák a tak robí, čo vie. Niečo. Má nejakú prácu, nejaké manželstvo, nejaké problémy a nejaké radosti. Nejaký svoj svet. Nejak bolo, nejak bude.

Teraz najčítanejšie

Matej Makovický

Stand-up komik. Metalista. Cynik. Vyštudovaný sociológ. Nepriateľ tekvicového prívarku a kantovskej morálky.