Zakladateľka OZ Pinelky: aj psychiatrickí pacienti vedia plnohodnotne žiť, vďaka vzájomnej podpore predchádzame opätovným hospitalizáciám

Trpí schizoafektívnou a bipolárnou poruchou. Má problémy s menštruačnou psychózou. Bola sexuálne zneužívaná a hospitalizovaná na psychiatrii, kde si zažila ťažké depresívne a psychotické stavy. Napriek tomu sa nevzdala a dnes pomáha iným, napríklad aj skrz občianske združenie Pinelky. Renata Ifková Jančeková.

Vedeli by ste popísať akým psychickým problémom trpíte?

V roku 2018 mi diagnostikovali schizoafektívnu poruchu, kvôli ktorej som bola hospitalizovaná na psychiatrii. Zároveň trpím bipolárnou poruchou a ochorením, ktoré na Slovensku v tabuľkách nemáme, ale v zahraničí ho nazývajú „menštruačná psychóza“.

Myslím si, že moje problémy vznikli ešte v detstve, prežila som si ťažkú traumu spojenú so zneužívaním. Išlo o sexuálne zneužívanie, ktoré je celkom bežné v životoch mnohých ľudí, len sa o ňom veľmi málo rozpráva. Ako som dospievala a život plynul, problémy sa nabaľovali a zhoršovali. To malo za následok rozpad manželstva, finančné až existenčné problémy.

Vedeli by ste vlastnými slovami pre našich čitateľov popísať poruchy, ktoré spomínate?

Myslím si, že o bipolárnej a schizoafektívnej poruche je množstvo článkov, ktoré veľmi obsiahlo popisujú tieto ochorenia. Keby som vám chcela povedať o týchto duševných poruchách vlastnými slovami, asi by to bolo na niekoľko článkov.

Ak však ide o menštruačnú psychózu, o tej nenájdete skoro nič a myslím, že by si svoju pozornosť zaslúžila, nakoľko postihuje výhradne ženy a prejavuje sa psychotickými stavmi pred a počas menštruácie. Môžem len z vlastnej skúsenosti uviesť, že môže postihnúť ženy trpiace predmenštruačným syndrómom – PMS.

Hovoríte o finančných a existenčných problémoch. To sú vážne veci. Nesnažili ste sa vyhľadať pomoc skôr?

Nie, dlho som to neriešila, pretože v minulosti bola psychiatria ešte stigmatizovanejšia, a tak mal človek strach vyhľadať odborníka. Ani mi nenapadlo, že by som nebola v poriadku. Často som svoje duševné problémy pripisovala stresu, vyťaženosti, únave alebo nezhodám v manželstve. Jednoducho som to vnímala ako bežný život. Vôbec mi nenapadlo, že by som mohla byť psychicky chorá.

Spomínali ste hospitalizácie. Mnohí ľudia sa pobytu v nemocnici stránia. Aká bola vaša skúsenosť?

Bola som hospitalizovaná v psychiatrickej nemocnici v Pezinku a musím povedať, že moja skúsenosť bola veľmi pozitívna. V podstate mi zachránili život, keďže som sa do nemocnice dostala vo veľmi zlom duševnom stave. Zakaždým, keď som bola hospitalizovaná, som trpela psychózou.

Spočiatku som vôbec nechápala dôvody, pre ktoré má pacient tráviť v nemocnici jeden až dva mesiace. Zdalo sa mi to príliš zdĺhavé a zbytočné. Až časom som si uvedomila, aká je dĺžka pobytu pre liečenie dôležitá.

Vedeli by ste pre čitateľov opísať, čo si majú predstaviť pod psychózou? Ako prebieha?

Psychóza je z môjho pohľadu asi taký najhorší možný duševný stav, pretože človek je celkom odtrhnutý od reality. Nevníma svet taký, aký v skutočnosti je, a trpí či už sluchovými alebo zrakovými halucináciami, ktoré považuje za pravdivé. Popísať psychózu ako takú môžem iba z vlastnej skúsenosti, keďže je u každého človeka celkom iná. Väčšinou však ide o to, že človek prežíva veci, ktoré nie sú reálne. Nevie vyhodnotiť, či to, čo sa deje, sa deje v skutočnosti alebo iba v jeho hlave.

Zrejme teda ide o vážny problém. Stretli ste sa aj so stigmou týkajúcou sa duševného zdravia?

Čo sa týka mňa a mojich známych, nemáme s ňou skúsenosť. Nik nás za chorobu neodsudzoval, no je to možno práve preto, že o nej dokážeme otvorene hovoriť. Tým pádom predchádzame strachu, ktorý u zdravých ľudí vzniká, keď im je niečo cudzie alebo neznáme.

Stigmatizácia duševne chorých je reálnym problémom, zároveň sú to však samotní pacienti, ktorí ju dokážu postupne zlomiť tým, že o nej budú hovoriť a ukazovať tak ostatným, aká je realita.

Kľúčové je podľa vás teda otvorene rozprávať o týchto problémoch.

Určite. K tomuto presvedčeniu ma doviedla i moja osobná skúsenosť so zneužívaním, ktoré som zažila. Sexuálne zneužívanie je zároveň úzko späté s mojím ochorením. Človek s tým celý život bojuje, no vo finále je s týmito skúsenosťami predsa len možné naučiť sa žiť.

Zneužívanie ma veľmi ovplyvnilo v každej oblasti života, no takisto mi niečo dalo. Dokázala som pomáhať iným, ktorí nevedeli, ako sa s takým problémom vyrovnať. Počas môjho pobytu v nemocnici som zistila, že každá druhá alebo tretia žena vo veku 35 až 55 rokov bola zneužívaná alebo znásilnená.

Mnohí z nás si nevedia predstaviť ako takýto život v psychiatrickej liečebni prebieha. Máme skreslenú predstavu z filmov. Vedeli by ste možno popísať ako prebiehal pobyt vo vašom prípade? Mali ste nejaké vyslovene negatívne alebo prekvapivo pozitívne skúsenosti?

Ak niekto očakáva nejaký hororový scenár, ktorý by som mala popísať, bude sklamaný. Psychiatrická nemocnica je celkom bežná nemocnica, nič viac, nič menej. Jediným rozdielom medzi bežnou nemocnicou a psychiatrickou je snáď iba dĺžka pobytu pacienta. A to je z môjho pohľadu to najväčšie pozitívum, pretože sa tam neodohrávajú katastrofické scenáre, aké človek vidí vo filmoch.

Ako ste pokračovali v živote po prepustení z nemocnice?

Po prvých hospitalizáciách som si svoje ochorenie vôbec nepripúšťala. Bola som odhodlaná vrátiť sa k pôvodnému spôsobu života. Lenže tým, že som na všetko tlačila, sa mi psychóza vždy vrátila. Až po poslednej hospitalizácii v roku 2018 som začala akceptovať svoje ochorenie a uvedomila som si, že mu musím prispôsobiť svoj život. A tak prišlo obdobie, kedy som musela pravidelne brať lieky, pravidelne jesť a spať. Vypustila som z hlavy myšlienku, že okamžite nastúpim do práce. Každý deň som pracovala na uvedomovaní si svojho nového životného štýlu.

Tým pádom je zrejmé, že psychicky chorý človek je sám na sebe nútený pracovať. Čo je podľa vás hlavným pilierom tejto práce?

Kľúčové je chcieť. To je základ, ktorý tvorí minimálne 50 percent úspechu. Môže nás obklopovať množstvo ľudí, ktorí nám chcú pomôcť, no ak sami nechceme, je to bezpredmetné. Pod prácou na sebe samom rozumieme pravidelné užívanie liekov, pravidelný režim jedla, spánku a pohybu a pravidelnú psychohygienu. Na tú totiž pacienti často zabúdajú, aj keď je to najdôležitejšia časť liečby.

Predpokladám, že s týmto myšlienkovým nastavením súvisí i prijatie vlastného psychického problému tak, ako ste ho v konečnom dôsledku prijali vy.

Presne tak. Poznám mnoho pacientov, ktorí boli vystrašení a znepokojení, keď sa dozvedeli svoju diagnózu, mali z nej fóbiu. Pre mňa bola diagnostika úľavou. Konečne som sa dozvedela, čo mi je a na čom môžem pracovať, čo mám zo života odstrániť, čomu sa mám venovať a podobne.

Ako sa máte teraz? Ako vás táto skúsenosť zmenila?

Môj život je oveľa pokojnejší. Cítim sa byť vyrovnanejšia, nakoľko si uvedomujem svoje ochorenie. Viem, ktoré situácie z minulosti na mňa negatívne pôsobili a dnes sa im snažím vyhýbať. Keďže beriem lieky, nemôžem si dovoliť hocijakú prácu. Vďaka tomu si viac užívam to, čo robím. Mám čas na veci, ktoré som kedysi nestíhala robiť a vyhľadávam primárne to, čo mi prináša pokoj. Mojou hlavnou náplňou práce je momentálne občianske združenie s názvom Pinelky.

Váš postoj a myšlienkové nastavenie sú veľmi pozitívne ladené. Predpokladám však, že ste mali i horšie obdobia, kedy vám bol optimizmus vzdialenejší.

Áno, mala som aj také obdobia. Keď som bola v nemocnici a nachádzala som sa v ťažkej depresii, nechcela som žiť. Týždne som čakala, kedy umriem. V ničom som nevidela zmysel. Keď človek skončí na psychiatrii, má pocit, že hlbšie už nemôže padnúť. Neskôr som si uvedomila jednu vec. Väčšinou, keď padneme na dno, to dno je pevné. Je tvorené betónom a náš pád je strmý a tvrdý. No je tu ešte jedno, takzvané pohyblivé dno a doň sa vnárame postupne. Práve to sa dialo v nemocnici. Dlho som čakala na smrť, ktorá stále neprichádzala. Neskôr som si povedala: „Keď neprichádza smrť, tak musíš žiť.“

Takže ste dospeli k určitej motivácii samej seba.

Dá sa to tak povedať. Predtým, keď ma do nemocnice chodila navštevovať moja matka, zvykla ma upokojovať motivačnými frázami, ktoré som nechcela počúvať. Avšak neskôr som si ich začala hovoriť sama, čo bol pre mňa zlomový moment.

Začala som inak vnímať svoj život, začala som počúvať lekárov, okolie a každý deň pracovala na tom, aby mi bolo lepšie. Vedela som, že potrebujem smiech, a tak som vyhľadávala podnety, ktoré mi ho mohli priniesť. Týmto prístupom som „nakazila“ i ostatné pacientky na oddelení. Z fráz, ktoré mi veľmi pomohli, som v rámci občianskeho združenia vytvorila projekt Vizitky, ktoré dnes pomáha aj iným pacientom.

Odvtedy si vždy nájdem dôvod na smiech – a i keď mávam stále tie čierne dni, beriem to tak, že predsa aj zdravý človek zažíva dobré i zlé. A nie vždy je nutné všetko pripisovať chorobe.

Tu niekde pravdepodobne vznikli zárodky vami spomínaného občianskeho združenia Pinelky, správne?

Áno, počas svojho pobytu na psychiatrii som sa spoznala a skamarátila s ďalšími pacientkami z oddelenia. Naše stretnutia boli spočiatku v kamarátskej rovine. Pamätám si, že prvé stretnutie vzniklo prostredníctvom nápadu vidieť po roku od prepustenia lekárov a prichystať im prekvapenie. Neskôr sme sa začali stretávať na pravidelnej báze, pričom sme sa po čase rozhodli založiť občianske združenie, ktoré by mohlo spolupracovať i s inými združeniami.

Čomu sa Pinelky venujú?

Určite spomeniem, že Pinelky pomáhajú okrem iného i mne samotnej. Pravidelne sa stretávame, podporujeme, zabávame sa, rozoberáme rôzne témy zo života či chodíme na kultúrne akcie. Snažíme sa pomáhať i ostatným. Organizujeme besedy a sme si vzájomnou oporou spolu s pacientmi, ktorí sú z nemocnice prepustení a sú nútení po dlhšej dobe čeliť vonkajšiemu svetu. Pripravujeme rôzne projekty, ktoré môžu pomáhať ľuďom s duševným ochorením.

Na záver by som sa rada dostala k Vášmu pomerne novému projektu s názvom Liečivé ticho. O čo konkrétne v tomto projekte ide?

Ide o osobnú spoveď, pri ktorej človek môže napísať všetko čo ho trápi, z čoho má strach a odoslať svoje starosti preč prostredníctvom e-mailu. Mne osobne to veľmi pomohlo, pričom som túto možnosť ponúkla i ostatným pacientkám a zistila som, že ich odozva je rovnaká. Neskôr vznikol oficiálny projekt, ktorý aktuálne funguje už štvrtý mesiac.

Obdržali ste už i nejaké spätné väzby od tých, ktorí Liečivé ticho vyskúšali?

Áno, chodia nám odozvy, v ktorých ľudia píšu, že sa po odoslaní e-mailov cítia lepšie. Dokázali sa vypísať z mnohých vecí, či už z minulosti, detstva alebo aktuálnych problémov.

Text: Janka Gavurová

Jazyková korektúra: Klára Kusá

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!