Denník N

Kde je naše vzdelanie?

Prípady nakazených pribúdajú, dištančná výuka sa stáva novou normou. No ak sa budeme tváriť, že naše školy to plne nahradí, zďaleka sa mýlime.

Nie každý žiak si to hneď rád prizná, ale dlhodobo a z historického hľadiska je školstvo celkom úspešný koncept. Nebyť škôl, slovenčina by vznikla len veľmi ťažko a doteraz by sme namiesto prihlasovania sa do hovoru na Zoom či MS Teams akurát tak pomáhali na poli a plodili ďalšie deti pred dvadsiatkou. Školy sú super, pretože vzdelanie, ktoré poskytujú, je najspoľahlivejšou cestou von z chudoby – výskumy dlhodobo ukazujú, že aj keď váš pradedko oral na poli, dedko vychodil učňovku a vaši rodičia sa už dostali na výšku, veľmi pravdepodobne sa na ňu dostanete aj vy.

Sú to tiež školy, kde sa učia užitočné veci ako rozdiel medzi mýtom a filozofiou, teda rýchlokurz toho, ako neveriť hoaxom na podivných internetových fórach. Práve v škole nás učitelia učia dbať na detaily, presné definície a vedecké fakty. A napokon, možno marginálny dôvod, no školy sú tiež miestom, kde sociálne žijeme: tvoríme vzťahy chvíľami bližšie ako rodina, nachádzame tam svojich životných partnerov, praktizujeme dôležité schopnosti ako komunikácia a kompromis.

Neviem, kto je viac nepoučiteľný: či Slováci, lebo v ďalších a ďalších voľbách neprestávajú voliť podľa sympatie v očku a úst plných prázdnych slov (mimochodom, to sa tiež odvíja od úrovne vzdelania), či aktuálna vláda v boji so SARS-CoV-2 (rozumej “hnusobou”). Už prvá vlna pandémie nám ukázala zraniteľnosť nášho školstva v plnom rozmere. Zrazu sme zistili, že mnohé školy aj po dlhoročných informatizačných projektoch nezvládnu videohovor a že deti, ktorých vzdelanie sa odvíja od ceny lístku na autobus, si len ťažko zabezpečia nový tablet či notebook práve na účely dištančného vzdelávania. Nevraviac o preťaženosti a vypadávaní siete aj v lepšie zabezpečených domácnostiach.

Prvá vlna nám tiež priniesla vizitku dopadu na psychické zdravie pri neistote a odlúčení z kolektívu – nielen slovenské linky dôvery zaznamenali počas jari významný nárast v počte prípadov tínedžerskej depresie či úzkosti. A verím, že to nie sú len moji spolužiaci, ktorí tvrdia, že majú pocit, že sa toho za obdobie prvej vlny naučili oveľa menej než normálne, prezenčne.

A teraz si to celé ideme spraviť znova. Pretože bol asi problém ustrážiť si čísla nakazených natoľko, aby sme nemuseli vysokoškolákov a stredoškolákov opäť ubrať o kvalitu ich vzdelania, o sociálne prostredie, ktoré im prezenčná výuka poskytuje. Pretože určite existujú dáta a štatistiky na to, že väčšina ľudí sa nakazila cez vydezinfikované ruky a rúško práve v školskom prostredí. (Áno, toto je sarkazmus.)

Uznávam, mala by som byť ticho, nie som ani epidemiologička, ani premiérka, len jedna tohtoročná maturantka, dokopy vlastne nik významný. A asi ním aj zostanem, keď opäť nebudem chodiť do školy.

Teraz najčítanejšie

Marína Hluchá

Som študentka štvrtého ročníka na Gymnáziu Poštová v Košiciach. Na gymnáziu vediem školský časopis Homo studiosus, zároveň som redaktorkou v časopise Hmota. V budúcnosti plánujem študovať medicínu v Českej republike.