Denník N

Čo môžu urobiť pre Slovensko výskumníci?

V uplynulých mesiacoch sme medzi výskumníkmi na Slovensku uskutočnili prieskum v projekte Scipol. Opýtali sme sa na ich pracovnú skúsenosť. Našim cieľom bolo zistiť, čo presne ľuďom vo výskume u nás chýba, aby mohli podávať vynikajúci vedecký výkon a dosahovať výsledky. Snažili sme sa nejasné tušenie systémových problémov v opakujúcich sa príbehoch z konkrétnych pracovísk a kariér ľudí premeniť na systematické pozorovanie a interpretácie. A tu sú naše zistenia a výstupy.

V modernom svete sme rozpoznali a spoliehame sa na historickú koreláciu medzi prosperitou a cieľavedomou prácou s poznaním. Ovplyvňujú sa pravdepodobne navzájom, komplikovaným spôsobom, ktorý nie je ľahko čitateľný a neposkytuje žiadne priamo aplikovateľné návody. Nedá sa povedať jednoznačne ani to, že úspešnejšie spoločnosti investujú viac zdrojov do poznania len preto, že si môžu dovoliť ambiciózne ciele, ani to, že ak spoločnosti nasmerujú viac zdrojov do činností pracujúcich s poznaním vypočítateľne zbohatnú. To naozaj podstatné akoby zostávalo medzi riadkami. Spoločnosti môžu nájsť motiváciu iba mimo tohto technického vzťahu a mať schopnosť vízie, čím sa chcú v budúcnosti stať.

Príklady úspešného rozvoja spojeného s podporou vzdelania, výskumu a tvorby autentických inovácií obyčajne majú na začiatku konkrétne vízie a odvážnych lídrov, ktorí ich presadia. Podstatou inovácie je aj konflikt s tradíciou a nové poznanie, na ktorom inovácia stojí. Usvedčuje to doterajšie poznanie z omylu, či prinajmenšom nedostatočnosti. Konkrétni ľudia musia začať robiť svoju prácu inak ako doteraz, alebo ich nahradia iní.

Minulý týždeň predstavila časť lídrov Slovenska reformný plán o ceste k modernej a úspešnej krajine vo svete, ktorý sa okolo nás od základov mení. Začína byť zrejmé, že aj v záujme udržať si dosiahnutú úroveň prosperity sa musíme dokázať najprv dohodnúť, kam sa chceme rozvíjať ďalej. Nútia nás k tomu okolnosti urýchľujúce dianie v globálnej mierke, ktoré by prebiehali aj bez súčasnej krízy vyvolanej epidémiou, no zrejme by prebiehali menej naliehavo. A deje sa tak naisto iba vďaka tomu, že sme súčasťou prosperujúcej časti sveta, modernej Európy, v ktorej sú k dispozícii prostriedky.

V uplynulých mesiacoch sme zhodou okolností medzi výskumníkmi na Slovensku uskutočnili prieskum v projekte Sci:Pol. Opýtali sme sa na ich pracovnú skúsenosť. Našim cieľom bolo zistiť, čo presne ľuďom vo výskume u nás chýba, aby mohli podávať vynikajúci vedecký výkon a dosahovať výsledky. Snažili sme sa nejasné tušenie systémových problémov v opakujúcich sa príbehoch z konkrétnych pracovísk a kariér ľudí premeniť na systematické pozorovanie a interpretácie.

Zistili sme, že dnešný málo výkonný slovenský inovačný ekosystém predsa len má nádej na zmenu k lepšiemu. Výskumníci kolektívne identifikujú logickú, dobre do seba navzájom zapadajúcu mozaiku vzťahov medzi javmi, ktoré im komplikujú každodennú prácu. Na základe informácií, ktoré nám zdieľali vieme presne povedať, v čom ich prostredie vyčerpáva viac ako by malo, aj prečo si mnohí výskumníci povedali, že to už ďalej za to nestojí. Naše zistenia sa dajú zhrnúť do poznámok, ktoré môžu prispieť do verejnej diskusie o tom, čo môžu urobiť pre Slovensko výskumníci. Súčasne ale aj o tom, čo môže popri tom pre výskumníkov urobiť Slovensko.

Status výskumníka a spoločenská hodnota vedy je podradná. Výskumníci to síce nenesú ľahko, no najmä vnímajú, že s ohľadom na toto spoločenské povedomie nie sú poznatkové odvetvia, vzdelávanie, výskum a vývoj predmetom skutočnej politickej súťaže. Ich výsledky sú na dnešný svet prehustený informáciami abstraktné, pre nezainteresovaných úplne nezaujímavé. Obyčajne sa nezhmotňujú do podoby futuristických vynálezov, nad ktorými sa dá žasnúť.

Napriek tomu výskumníci tlmočia nádej, že v spolupráci vedeckej komunity, politických lídrov a médií je veľká príležitosť pracovať na kultivácii verejného prostredia. Politici majú mať schopnosť vidieť dlhodobé ciele a vedieť ich spoločnosti adekvátne prezentovať v demokratickej súťaži. Výskumníci a inovátori s nimi musia aktívnejšie spolupracovať, hľadať na hrane súčasného poznania prírodných a spoločenských javov, technológií, ale súčasne svoje zistenia zrozumiteľne komunikovať, pretože to nikto iný za nich urobiť nemôže. Všetci ostatní v práci riešia otázky bezprostrednej súčasnosti, praktické kroky vo fungovaní spoločnosti a hospodárstva, ktoré tiež nastavili motivácie a vízie výskumníkov a inovátorov – ale v minulosti.

Výskumníci sa sťažujú, že mimo strategických záujmov politických síl ani štátne orgány zodpovedné za fungovanie výskumného sektora nekonajú vždy kompetentne. Nechtiac do práce výskumníkov systémovo vkladajú bariéry, ktoré sa následne musia zručne prekonávať a strategicky medzi nimi manévrovať. Že im to úplne zbytočne brzdí vedecký výkon, ani netreba dodávať.

Za najväčšie zlyhanie štátu napriek týmto nepríjemnostiam považujú výskumníci niečo iné – neschopnosť vybrať realisticky úzke strategické priority pre národnú špecializáciu, spomínanú absenciu líderstva. Odborne pestrá komunita s rôznorodými záujmami si kolektívne uvedomuje, že krajina nemôže byť vynikajúca súčasne vo všetkom. Sme malý štát a máme malé hospodárstvo, ktoré sa nevyhnutne musí špecializovať. Výskumníci sú zjavne ochotní sa sústrediť a prispieť svojou prácou k spoločnému dielu a nepresadzovať si ješitne len svoj odbor, tému.

Jedným zo základných organizačných princípov pracovných vzťahov vo verejnej sfére sa postupne opäť raz stala nedôvera. Ľudia, ktorí si pamätajú nadšenie zo slobodných začiatkov ponovembrovej spoločnosti spravidla spomínajú na atmosféru, v ktorej sa tento jav rozplynul spolu s režimom, zrúteným akoby pod svojou váhou. Počas tridsiatich rokov, ktoré odvtedy uplynuli sme na seba opäť navrstvili sedimenty všemožných manierov, ktoré postupne dusia akúkoľvek slobodnú iniciatívu, experiment, chuť robiť čosi inak ako v súlade s množiacimi sa predpismi, nariadeniami a kontrolou. Máme k tomu sklony a treba si to pripomínať.

Silná nedôvera, ktorú má vedenie štátu voči jednému zo svojich rezortov sa kompenzuje nadbytočnou a silne zaťažujúcou administratívou. Výskumníci nám zdieľajú ako sa komplikuje bežné fungovanie ich pracovísk zväzujúcimi pravidlami nakupovania materiálu a zariadení na výskum, zamestnávania do projektov a mobility, ktoré by mali byť úplne rutinné. Inštitúcie si pre istotu veci dodatočne sťažujú internými smernicami, ktoré kopírujú logiku zhora prichádzajúcich obmedzení. Výskumníci a inovátori majú slobodnú myseľ, ktorá s nimi nie je z princípu kompatibilná.

Z byrokratického prístupu k vede plynie koncepčný nesúlad medzi vecnou kvalitou výskumnej produkcie a deformujúcou snahou o jej vypočítateľnosť za každú cenu. Zodpovedným za rezort a jeho financie to umožňuje zabezpečovať objektívne pôsobiace štatistické merania, ktoré často nie sú zmysluplné a sektor napokon nezámerne poškodzujú. Akademici namiesto systematickej práce na väčšom, dlhodobejšom diele musia dať prednosť množstvu drobných projektov s istejšími a početnejšími publikačnými výstupmi.

Štát by rád videl priamy účtovný vzťah medzi vstupmi z verejných zdrojov a finančným efektom výstupov. Ten je na mieste len málokedy. Výskum a vývoj sú behom na dlhú trať, multiplikujú okolo seba aj niektoré vplyvy v krátkodobom horizonte, cestou vyššej kvality ľudského kapitálu, vzniku nových podnikov a ich nárastu, lepších šancí na exportne zaujímavé technológie, produkty a služby. Výskum ale krajine najmä ponúka možnosť mať neustále nové živé hospodárstvo na udržateľnom základe experimentálnej vrstvy inovácií, ktoré do praxe nesú podnikatelia. Firmy na seba berú riziko, že nevsádzajú na konkurencieschopný nápad. Ale v podpore tohto žiaduceho rizikového správania nie je vypočítateľnosť vôbec dobrá.

Výskumníci nám signalizujú, že za kľúčový zdroj pri napĺňaní poslania svojho odvetvia považujú ľudský a sociálny kapitál. Nie sú to financie, technologické vybavenie, ani komfort pre výskumnú prácu, ale samotní ľudia, ich kompetencia a pracovné vzťahy. Všímajú si, že personál je na výskumných pracoviskách distribuovaný významne heterogénne z hľadiska produktivity. Čiastočne to podľa nich súvisí s problematikou poklesu kvality vzdelávania a trendu odchádzať zo Slovenska do zahraničia alebo do zamestnania v inom odvetví s lepším uplatnením.

Vecnú praktickú prekážku výskumníci identifikujú v prvom rade v nízkej mzde, ktorá typicky nepostačuje pre zabezpečenie základného životného štandardu, čo sa týka najmä verejného sektora. Výskumníci žijú a pracujú vo veľkých mestách, ktoré koncentrujú pracovné príležitosti, ale súčasne sú najdrahšie pre bežný život. Riadenie ľudských zdrojov vo výskume už navyše funguje prevažne v režime, ktorý sa spolieha výlučne na krátkodobé projektové, čoraz viac čiastočné úväzky. Tieto sa možno zdajú vhodne pre efektívne riadenie projektov, no pre ľudí, ktorí z projektov majú žiť sú devastačné. Dôsledkom je veľká nestabilita osobnej existenčnej situácie, kumulácia úväzkov nad zvládnuteľný objem a nesústredenie sa na prácu a kariéru.

Výskumná práca sa nedá takmer nikdy robiť rutinne. Vyžaduje si plné sústredenie na detail, dôsledné dlhotrvajúce ponorenie do štúdia vedeckých problémov, experimenty, písanie precíznych textov, v ktorých záleží na každom termíne, údaji. Vyžaduje si napokon aj živú komunikáciu s odbornou komunitou. Všetky tieto činnosti predstavu zvládnutia bežného pracovného dňa vyšinutým vedeckým multitaskingom úplne vylučujú.

Popri systémom podporovanom odchode perspektívnych ľudí je neželaným dôsledkom aj neprofesionálne riadenie výskumných pracovísk. Výskumníci sa sťažujú, ako sa zodpovedným kolegom na riadiacich pozíciách nedarí včas a správne identifikovať unikajúce príležitosti, rozumne rozdeľovať prácu podľa toho, kto je v čom dobrý, nadväzovať a udržiavať užitočné kontakty, a nezriedka ani spoluprácu vnútri pracoviska.

Kompetentnosť typických vedeckých tímov sťažuje generačná diskontinuita. Mladí výskumníci sa presadzujú v podmienkach obmedzených príležitostí, ktoré im veľmi neochotne otvára konzervatívna, osobnými vzťahmi udržiavaná hierarchia seniorných pracovníkov alebo záujmových skupín. Tieto sa ukazujú paradoxne životaschopné aj uprostred vážne poškodeného vnútorného sociálneho prostredia typických verejných inštitúcií výskumného odvetvia. Jazyková vybavenosť, chýbajúca motivácia a iné spôsobujú, že niekde zlyháva pre vedu životne dôležité spojenie s medzinárodnou komunitou.

Reformný plán v odvetví vzdelávania, výskumu a vývoja silne zdôrazňuje nutnosť silnejšieho medzinárodného prepojenia, ktoré nám výskumníci tiež uvádzajú ako potrebné. Slovensko potrebuje viac symetrie v medzinárodnej mobilite a silnejšie ukotvenie do živých komunít odborníkov, v ktorých sa vymieňajú najnovšie poznatky a tvoria projektové príležitosti. Veda je v súčasnosti nevyhnutne medzinárodná, ak sa robí na vysokej úrovni. Pozdvihnutie kvality výskumu, ktorý sa na Slovensku raz môže dať robiť, bude nutne korelovať so silnejším medzinárodným zapojením a symetriou mobilít. Ale opäť bez vypočítateľného jednosmerného pôsobenia, ako to mylne predpokladá zverejnený dokument.

Priveľa fragmentovaných pracovísk je v ekosystéme odkázaných na podhodnotené verejné zdroje. Súťaží sa o malý rozdrobený objem grantov, vďaka čomu sa tvorivá energia v sektore namiesto sústredenia realistickým strategickým smerom plytvá. Technické vybavenie a metodická úroveň pracovísk zaostáva za medzinárodným štandardom. Pokiaľ moderné zariadenia aj boli z medzinárodných projektov nakúpené, ďalšie zdroje a mechanizmy financovania typicky chýbajú na ich hospodárne, ideálne zdieľané a dlhodobo udržateľné využitie.

Výskumným pracoviskám chýba spojenie s praxou, ktoré by aj tieto problémy mohlo pomôcť vyriešiť. Výskumníci sami deklarujú, ako sa financovanie ich odvetvia kontraproduktívne segreguje na základný a aplikovaný výskum, pričom podnikový výskum zostáva na Slovensku veľmi podhodnotený. Inovácie so zjavným trhovým potenciálom sú obvykle práve tým, čo by dokázalo sprostredkovať tak žiadúcu merateľnú súvislosť medzi investovaním spoločných prostriedkov a vyčísliteľnými dopadmi pre spoločnosť a hospodárstvo.

Slovensko má pred sebou opäť raz príležitosť zachytiť globálny trend. Môže mať, aj v nepredvídateľnej budúcnosti, do ktorej napokon všetci nepripravení vstupujeme, aspoň šancu prosperovať, čokoľvek to napokon bude pre nasledujúcu generáciu obyvateľov znamenať. Ale nateraz sa zdá, že lídri Slovenska svoju zodpovednosť nevyhodnocujú správne.

Prostriedky, ktoré majú k dispozícii sa chystajú naliať do starých štruktúr, zdedených inštitúcií z minulosti, so všetkým čo nám v našom prieskume o nich prezradili výskumníci. Chcú ich vystaviť ešte väčšiemu plošnému stresu, ktorý povedie k vyhroteniu situácie na pracoviskách a nevyhnutne k ďalšiemu odchodu talentovaných ľudí, ktorí ešte vo vede zostali. Dúfať, že sa na Slovensko do chaoticky fungujúcich vystresovaných podmienok pohrnú zo sveta výnimoční ľudia integrovaní do medzinárodných vedeckých komunít, že si sem prisťahujú svoje nové firmy s ultramodernými inováciami a platnými medzinárodnými patentmi, nie je realistické.

Ladislav Kováč je vedec, pedagóg a prvý ponovembrový minister školstva. Vo svojom novom texte z minulého týždňa píše: „žijeme v dobe, v akej ľudstvo doteraz nikdy nežilo – závratnej,“ Upozorňuje, že: „Komplexnosť diania narastá. Presahuje schopnosť nášho chápania. Prináša neustále nové problémy. Sociálna dynamika dostala chaotický charakter: udalosti nedokážeme predvídať. Včaššie než začneme riešiť jeden problém, objavia sa nové“. Vo svojom texte prezentuje opodstatnený názor, že podstatná časť prostriedkov by „mala ísť na zásadnú premenu vzdelávacieho systému: do mozgov mladých ľudí bude treba vštepiť nové civilizačné hodnoty.“ Prajem si, aby lídri Slovenska Ladislava Kováča vypočuli, pretože nám jeho slová dávajú nádej.

Slavomír Ondoš, senior expert a odborný garant

Celú analýzu Od súmraku do úsvitu. Systémové nedostatky v organizačnom modeli výskumného prostredia na Slovensku si môžete prečítať na našom webe.

Tento blog je výstupom projektu Lepšie politiky pre výskum a inovácie v menej rozvinutých regiónoch Slovenska (SciPol:SK), ktorý je financovaný z Európskeho sociálneho fondu.

Teraz najčítanejšie

SOVVA

Slovenská organizácia pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA) je mimovládnou neziskovou organizáciou s celoštátnou pôsobnosťou, ktorej cieľom je podporovať výskum a inovácie na Slovensku. Aktivity SOVVA sa zameriavajú na päť oblastí: • Výskumné a inovačné politiky • Analýzy a hodnotenia • Popularizácia vedy • Prepájanie vedy a spoločnosti • Spolupráca medzi akademickými inštitúciami a priemyslom