Za lepší život rastlín

Stvolu to zvládneme. Venujte pozornosť zraniteľným skupinám vo svojom okolík.

To je nenápadná infiltrácia rastlinnej agendy do prevládajúceho spoločenského diskurzu.

Slovenská akadémia vied má knižnicu, do ktorej sa môžete prihlásiť, aj keď nie ste vedci. Rovnako sa môžete prihlásiť do Univerzitnej knižnice, aj keď neštudujete na univerzite. Aj zamestnať sa tam asi môžete, ale iba ako upratovačka.

Minulý rok mali v tejto knižnici Slovenskej akadémie vied stolík a na ňom drobulinké rastlinky, zasadené vo vaječných škrupinkách. Vrchol roztomilosti!

Tieto improvizované kvetináče boli veľmi príhodne uložené v krabici od vajec a ktokoľvek si mohol vziať. Vybrala som si. Bol slnečný deň. Než sme zamierili domov, ešte sme sa s rastlinkou šli prejsť k Dunaju. Od knižnice je to kúsok. To boli naše prvé spoločné chvíle, dodnes si to živo pamätám.

Sprvu mi robilo starosti, či nová nájomníčka vo svojom provizórnom vaječnom príbytku netrpí, ale nevädla, nehynula, ba tuším aj vyháňala nové lístky (ešte drobulinkejšie!), tak som sa s presádzaním neponáhľala.

Len čo k tomu došlo, len čo dostala svoj plnohodnotný črepník, rozrástla sa – snáď za noc – do neuveriteľných rozmerov.

Olistené šľahúne vystrelili do strán, miestnosť potemnela.

Nastali nové časy.

Ostatné izbové rastliny, nesofistikované exempláre z bežných proletárskych rodín, sa pred sebavedomým jedincom z akademického prostredia navidomoči scvrkli.

Jediná pred týmto uzurpátorom neuhla chamaedorea pôvabná (chamaedorea elegans), palmovitá rastlina, ktorá si v génoch nesie pečať subtropických pralesov a len tak niečo ju nerozhádže.

Lenže čo mohla vedieť?!

Deň za dňom som pod nesúhlasným pohľadom invazívnej akademičky smolila svoje amatérske články. Noc čo noc som líhala na svoje skromné lôžko s úzkosťou v srdci, civela som do tmy a predstavovala si, ako sa šľahúne neohrozene šplhajú po starých drevených schodoch nahor, ako podliezajú krivé dvere, ovíjajú sa mi, chlpaté a strašné, okolo nohy, vyššie a vyššie, až po moju gazeliu šiju. Zbaľ si svoju paradigmu a odíď, žalostila som, ale ruku som proti nej nezdvihla.

Ubehol rok.

No a potom som natrafila na oznam, že v Karloveskej knižnici sa bude konať Swap rastlín.

Náhoda? Nemyslím si. Zdá sa, že existuje nejaké tajomné prepojenie medzi knižnicami a rastlinstvom.

Samozrejme, keď sa to tak vezme, knihy sú stromy, konvertované na iný formát; každá knižnica je v podstate preformátovaný les. Ale to teraz nemám na mysli.

Popis akcie bol veľmi nežný. Poézia sa vytráca z poézie a nachádza si cestu späť do našich životov z netušených koncov.

Swapovanie rastlín sa v poslednom čase teší mimoriadnej obľube. Swap alebo inak výmena rastlín je určená pre každého, kto si chce obohatiť zbierku izbových rastlín. Funguje to veľmi jednoducho. Rastlinu môžete priniesť vcelku alebo ako odrezok. Podľa toho, koľko rastlín prinesiete, toľko si môžete odniesť. Jedinou podmienkou je, aby rastlinka bola zdravá.

Vstup: iba s rastlinkou

Či to nie je nádherné? Taký bukolický imperatív! Ako vykročiť z nášho jednotvárneho sveta, zo sveta suchých nariadení a vecných rozkazov, na inú planétu. Iné pravidlá! Ak nebudeš mať v rukách rastlinku, nepustíme ťa!

Vybrala som sa tam s kamarátkou.

Ona by možno povedala, že sa tam vybrala so svojou známou, ale z toho si nič nerobím.

Kamarátka priniesla odrezky, ja som spakovala túto svoju akademickú, tohto zeleného Machiavelliho. Napodiv, vošla sa do celkom normálnej papierovej tašky. Keď sa tie šľahúne zmotali, vyzerala dokonca dosť pekne. Zvláštne je, že hoci tie rozvetvené výhonky boli silné, hlavná stonka zostala tenká a na pohľad neduživá. Klamala telom. Nemala taký pevný základ, ako by sa mohlo zdať.

Podujatie bolo veľmi pekné.

Pri vstupe nás naozaj skontrolovali, či máme rastlinku.

Všetko, čo bolo v ponuke, ležalo na troch stoloch, svoje kúsky sme vyložili a na oplátku sme si niečo mohli vziať.

Zaprisahala som sa, že nechcem nič, ale odišla som odtiaľ s drobným lístkom zarazeným v hline. Peperómia, povedal riaditeľ knižnice. (Odkiaľ to mohol vedieť?!)

Som zvedavá, ako sa to vyvinie tentokrát.

Myslela som si, že snáď všetci tam len prídu odhodiť, čo už v živote nechcú vidieť, ale motivácie zrejme boli rôzne. Stál pri nás jeden mladý pár, žena a veľký muž s malou fialkou, a ten hovoril, že bola v črepníku s väčšou fialkou a prebiehal tam nejaký útlak, to povedal, dokonca dodal: nejaké osočovanie.

Osočovanie rastlín.

To je úplne super.

Takže fialka bola vyslobodená, dostala vlastnú malú umelohmotnú garsónku a niekto si ju mohol odniesť.

My sme sa potom odobrali vedľa do cukrárne. Dala som si krémový zákusok. Rastlinky sme položili na stôl. Mohli sa zhovárať, kým sme sa my zhovárali. Alebo sa mohli ponoriť do seba. Do svojho vnútorného sveta, ktorý nemusí byť zelený. To sú stereotypy.

V cukrárni som vykecala dieru do hlavy všetkým, čo sedeli na dostrel, to sú následky sociálnej deprivácie, sucho-sucho-sucho-záplavy, odchádzali sme za tmy.

Taká malá a už sa flákaš po cukrárňach, prihovárala som sa svojej novej rastlinke, autobus uháňal po nábreží a láskyplne nás hojdal.

Doma som jej z bieleho plastového pohárika vyrobila misku, napadlo mi obstrihnúť to do vlnovky, ako snežné prívaly, a tak som starostlivo obstrihávala, mysliac pritom na staré dámy, ktoré češú svoje pudlíky a imigrantov by postrieľali.

Domnievam sa, že tá rastlina zo Slovenskej akadémie vied mohla byť tradescantia zebrina. V niektorých oblastiach sveta je považovaná za invázny druh a je zakázaná.

Neviem, prečo mi až tak prekážala. Bežne som dosť znášanlivá.

Na záberoch, ktoré Karloveská knižnica zverejnila po podujatí, už nebola, zrejme sa jej teda niekto ujal.

Alebo odišla, odkráčala po šľahúňoch, s miskou pod pazuchou listu, sledovala ma až domov, číha mi za chrbtom, kým píšem tieto riadky… (A vôbec – kto to píše?!)

Žijú medzi nami, rastliny. Všakovaké. Veľa o nich nevieme. Ony o nás všetko.

Máme s nimi veľa spoločného, ale aj sa v mnohom líšime. Rastliny napríklad čistia vzduch, a to sa o nás nedá povedať.

Všetci by sme mali mať aspoň jednu, lebo sú miesta, kam sa bez rastlinky nedostaneme.

Tento článok je výhonok, musíte si tieto slová vziať k srdcu, tam zakorenia, a až z nich niečo vzíde, poviete si: „Ach tak.“

Ach tak.