Keď sa bojíte zdvihnúť zrak
Koncom školského roka prišla moja dcéra domov s tým, že jej učiteľka, ktorá už niekoľko dní neprišla do školy, má rakovinu. Hovorili to deti v triede. O dva dni mi oznámila, že to nie je rakovina, ale iba prechladnutie a vykladala to tak, ako keby išlo o rovnako vážne ochorenie. Fantázia osemročných zmiešaná s tým, že niečo započuli, zjavne pracovala. Dospelým však bolo jasné, že niekoho s prechladnutím nedržia dva týždne v nemocnici.
Učiteľka sa do školy napokon vrátila, hoci len na na rozlúčkovú besiedku a rozdať deťom vysvedčenia. Rodičia si šepkali, že nevyzerá dobre a mala by si cez prázdniny oddýchnuť. V polovici júla som ju videla na onkológii. Určite videla aj ona mňa, lebo sme do seba takmer narazili, ale robila sa, že ma nevidí. Nezarazilo ma to, ani neurazilo a ani som si o nej nepovedala, že je nafúkaná ťapa. Onkológia nie je práve miesto kde by ste chceli byť videní. Áno, aj v 21. storočí je všetko, čo sa spája s rakovinou stigma a aj preto sa v Izraeli ešte stále radšej používa výraz tá choroba.
Potom som ju už nestretla. Ale napísala mi mail. Že ma samozrejme videla, ale hanbila sa na mňa pozrieť. Nie preto, že aj ona je chorá, ale preto, lebo na onkológii si bola zobrať výsledky z biopsie a všetko dopadlo dobre. A bolo jej nepríjemne, že na rozdiel odo mňa, ona sa na onkológiu vráti možno tak o tri mesiace na kontrolné vyšetrenie. Musím povedať, že som si dovolila trochu sentimentality a dojalo ma to.
Jej reakcia nebola výnimočná. Z ľudí ju cítim dosť často. Málokto však o nej vie aj hovoriť, hoci je celkom prirodzené, že sa cítime nepríjemne, ak je niekto menej šťastný, že sme v rozpakoch, keď držíme v ruke obálku s dobrými správami v blízkosti niekoho, kto takú obálku nedostal.
Sama som to často zažila, lebo som stretla mnohých s veľmi zlými správami. Život je taký. Ak si však z takejto skúsenosti odnesieme pocit vďačnosti a nie zahanbenia, pomôžeme sebe, aj tým menej šťastným.
