Denník N

Stopom k jezídskej svätyni, 3. časť

V predošlej časti som prestopoval z mesta Elbistan k turecko-sýrsko-irackým hraniciam. Po úspešnej tureckej výstupnej kontrole nasleduje tá iracká…

Kurdský vojak prichádza k nášmu autu a vodiča sa niečo po kurdsky pýta relatívne vypočuvajúcim tónom, avšak vodič len myká plecami. Po neuspokojivej odpovedi prichádza vojak k mojim dverám, otvára ich a ukazuje na môj ruksak – chápem, že ho asi chce skontrolovať. Vystupujem, vyberám ruksak a zvrchu ho otváram. Postarší vojak s typickými fúzami strká jednu ruku až na dno a druhou ohmatáva ruksak zvonku. Zrejme hľadá veľké, tvrdé predmety… Keď nenachádza nič, len moje prepotené oblečenie, tak zdvihne hlavu a hovorí:

„Passport, mister.“

Podávam mu teda pas, vojak si ho prezerá zo všetkých strán a po chvíľke sa na mňa nechápavo pozrie.

„What country?“ pýta sa.

„Slovakia.“

„Oh, Czechoslovakia! Welcome to Kurdistan,“ odpovedá fúzatý ujo s úsmevom a naznačuje, že sa môžem posadiť naspäť do auta. Prvú kontrolu mám teda úspešne za sebou a z mosta sa presúvame o kúsok ďalej na parkovisko plné rôznych západoeurópskych ŠPZ-iek. Irackí Kurdi na leto taktiež jazdia do vlasti, i keď to už asi nevolajú sıla yolu. Spolu s kamarátmi v aute vystupujem a vydávame sa na pasovú kontrolu do slušne vyzerajúcej a hlavne klimatizovanej budovy. Na moje prekvapenie mi dokonca kurdský úradník berie odtlačky prstov, čo sa mi zatiaľ stalo len v USA a Japonsku. Ochotne mi však na moju prosbu dáva veľkú pečiatku s nápisom „REPUBLIC OF IRAQ“ na predposlednú stranu v pase (snažím sa o nenápadnosť pri budúcich kontrolách).

Po zhruba troch ďalších rýchlych kontrolách a troch „Oh, Czechoslovakia, welcome!“ vystupujem a ďakujem kamarátom, že ma cez hranicu previezli. Postávam za poslednou kontrolou a pomaly sa snažím stopnúť moje prvé auto na irackej pôjde. Vzbudzujem však pozornosť vojakov na checkpointe a tí sa ma pýtajú, čo to tam preboha robím. Vedel som, že stop v Iraku môže byť nie celkom známym konceptom, ale vojaci nemajú ani šajnu, o čo ide. Nakoniec mi však pomáhajú a zastavujú miestneho deduška, ktorý ma zoberie do prvého väčšieho mesta Zacho, ktoré je od prechodu vzdialené len asi 15 km. Deduško je príjemný, ale nehovorí žiadnym cudzím jazykom, tak sa dohadujeme len rukami-nohami.

Celkovo som s jazykom očakával trochu problém, pretože v Kurdistane väčšina ľudí hovorí len po kurdsky. Síce čo-to rozumiem a viem po arabsky (dokonca som sa po arabsky učil asi 3 roky), čo je oficiálny jazyk Iraku, avšak v autonómnom Kurdistane hovorí po arabsky len generácia vzdelanejších starších ľudí. Ešte za Saddáma sa arabčinu museli povinne učiť. Skúšal som preto Google Translate, lenže ten preklad bez internetu pre kurdčinu nepodporuje a tak som sa pokúšal nájsť nejaké alternatívne aplikácie. Nakoniec sa mi podarilo nájsť aplikáciu s anglicko-kurdskými frázami, ale ako som ich prechádzal, tak sa mi zdali čím ďalej, tým divnejšie. Predovšetkým frázy „Si väzeň, budeme ťa vypočúvať,“ „Koľko ľudí je v tvojej jednotke?“„Postavte sa do radu!“ mi napovedali to, čo som si potom o aplikácii zistil. Navrhol ju totiž americký vojak pre použitie armády…

Po rýchlej jazde ma deduško z checkpointu vyhadzuje na okraji Zacha a ukazuje mi smer na centrum. Slnko už pomaly zapadá a rozmýšľam, ako asi vyriešim nocľah. Mám síce prísny denný rozpočet, ale na druhej strane som v Kurdistane prvý deň a do stanu sa mi moc nechce. Na rozdiel od Turecka tu úplne neviem, čo môžem čakať a kam sa zašiť. Myšlienka na sprchu, klimatizovanú izbu a WiFi ukončuje túto polemiku a začínam hľadať nejaký lacnejší hotel.

Skúšam prvý hotel, ale cena 30 dolárov za noc je pre mňa relatívne vysoká. Pokúšam teda ďalej šťastie a pokračujem bližšie k centru mesta, kde to naozaj žije. Slnko už zapadlo a tak ľudia vychádzajú na ulice, večerajú, popíjajú čaj a celkovo sa tešia zo života pri všadeprítomnej temperamentnej kurdskej hudbe, ktorá sa prekrikuje so zvolávaním k modlitbe. Ja nachádzam ďalší hotel, kde pýtajú za noc 20 dolárov. Skúšam preto vyjednávať a recepčný dokonca volá šéfovi (alebo sa tak aspoň tvári), či môže znížiť cenu. Nakoniec sa mi podarí vyjednať ľudovú cenu dvanásť dolárov a recepčný, ktorý vzhľadom pripomína amerického biznismena v strednom veku (Kurdi, resp. miestne obyvateľstvo je veľmi rozmanité, niektorí sú snedší, ale niektorí vyzerajú naozaj európsky) mi ukazuje veľmi slušnú izbu s klimatizáciou. Usádzam sa na posteli a stále úplne neverím, že som v Iraku. V tom Iraku, ktorý som ako osemročný videl v televíznych správach počas americkej invázie. V tom Iraku, o ktorom som z rádia celé detstvo počúval, kde sa zase odpálil samovražedný útočník. V mieste, od ktorého cca. 40 km na juh ešte pred pár rokmi vládol Dáeš (tzv. Islamský štát).

Po chvíli moje myšlienky preruší len hlasné „cvak“ a všetky prístroje sa vypnú. Idem teda dolu na recepciu a americky vyzerajúci chlap potvrdzuje moje podozrenie, že výpadky prúdu sú v irackom Kurdistane relatívne časté. Koniec koncov, elektrická sieť je jednou z mála vecí, ktoré Kurdi zdieľajú so zvyškom Iraku. Dávam sa do reči s ďalším hosťom, ktorý sa tiež prišiel presvedčiť, že vypadol prúd. Hovorí, že je tureckým Kurdom z Istanbulu a že prišiel navštíviť rodinu. Výpadok nakoniec využívame na prechádzku po ulici a ja si vymieňam svoje ťažko zarobené doláre za irackú menu, ktorá má stanovený pevný kurz $1 = 1 200 irackých dinárov. Potom ideme na večeru v neďalekej reštaurácii s elektrickým generátorom, kde za cícerovú polievku a fantastickú kebabo-fašírku platím v prepočte len niečo okolo 2 eur. Snažím sa vyhnúť surovej zelenine, keďže tá môže v tomto teple skrývať rôzne baktérie a tak si dávam grilovanú papričku. Tá je tak ostrá, že mi nielenže neprivodí črevný džihád, ale pravdepodobne mi vydezinfikuje celý systém.

Na druhý deň sa s piatimi litrami vody vydávam na výpadovku zo Zacha, kde nachádzam zvláštne vyzerajúci prístrešok. Ukazuje sa, že sú to taxikári a ich zákazníci, ktorí čakajú, kým sa nejaké auto zaplní – fungujú tu diaľkové taxíky, keďže organizovaná medzimestská doprava v Kurdistane prakticky neexistuje. Dávam sa s nimi do reči a nakoniec mi jeden taxikár ukazuje, nech nastúpim k nemu, že ma s ostatnými zoberie do mesta Duhok, čo je mojim smerom. Vysvetľujem, že chcem ísť stopom a že za jazdy neplatím. Hovorí, že to nie je problém, nech naskočím. S obavou, že nakoniec aj tak bude chcieť peniaze, si sadám na zadné sedadlo k dvom vojakom v nepriestrelných vestách a so samopalmi medzi nohami. Tesne pred Duhokom vystupuje spolucestujúci starší pán, ktorý sedí vpredu a pri podávaní bankoviek vodičovi sa priateľsky pozrie na mňa hovorí „Welcome to Kurdistan!“ V tom sa na mňa otočí aj vodič a hovorí: „He pay for you!“ Konečne teda chápem, prečo ma vlastne taxikár zobral a rýchlo vyťahujem peniaze a podávam ich ujovi – naozaj nemám rád, keď za mňa ľudia platia cestovné (stop je využívanie prázdnej kapacity, nie miest platených niekým iným). Deduško však rázne odmieta, vystupuje a my ideme ďalej.

Taxík ma nakoniec vyhadzuje na obchvate a ja sa pomaly vyberám na výpadovku na druhej strane mesta. Je však neskutočné teplo a tak po asi dvadsiatich minútach pochodovania nachádzam útočisko v miestnej klimatizovanej mešite. Po doplnení tekutín a oddychu sa pýtam miestnych, či zo zastávky oproti mešite chodia autobusy, keďže som tam za asi polhodinu žiadny nevidel. Mladík sa ma pýta, kam sa potrebujem dostať. Hovorím, že na výpadovku smerom na juh. Naznačuje mi, nech idem za ním, že ma odvezie a o pár minút už stojím na výpadovke. Pohostinnosť je tu naozaj neskutočná.

V obedňajšej horúčave pokračujem po nájazde na veľkú, štvorprúdovú cestu a tepla už mám naozaj dosť – tečú zo mňa potoky potu. Využívam preto benzínku a pýtam sa obsluhy, či sa môžem na takú polhodinu až hodinu schovať pod prístrešok a počkať, kým horúčava trochu prejde. Pumpári najprv úplne nechápu, čo od nich chcem, tak jeden z nich zavolá bratrancovi, ktorý vie po anglicky. Nakoniec dostávam vlastnú klimatizovanú miestnosť vnútri benzínky, heslo od WiFi a pohár studenej vody (resp. kelímok, pretože v takých baleniach sa tu predáva). Pumpári sa so mnou dávajú do reči (pomocou Google Translate) a nakoniec ma ešte pozývajú na obed do vedľajšej miestnosti. Hlavný chod je ryža s rajčinovou omáčkou a zvláštne vyzerajúcou obdĺžnou zeleninou (po česky sa volá proskurník jedlý, slovenský názov som ani nenašiel).

Po nečakane pohodlnej sieste a dobrom obede sa opäť staviam vedľa cesty a v podstate po prvýkrát používam zdvihnutý palec. Po asi dvadsiatich sekundách mi zastavuje prvé auto a policajt v civile ma nakoniec berie zadarmo, i keď pôvodne chcel zaplatiť. Ako jezída ho veľmi poteší, že mám namierené do dediny Láliš. Je to najposvätnejšie miesto pre jezídov, čo je etno-lingvisticko-náboženská menšina v Kurdistane. Hovoria síce po kurdsky, ale v samotnej komunite dodnes nepanuje zhoda, či sú vlastne samostatným národom alebo len Kurdmi s iným náboženstvom a trochu iným nárečím. V našich končinách ich bohužiaľ poznáme jedine v súvislosti s etnickými čistkami Dáešu. Návštevu tejto jezídskej Mekky či Vatikánu mi odporučila kamarátka, ktorá v irackom Kurdistane už bola pred pár rokmi a vďaka ktorej som Kurdistan prestal považovať len za destináciu pre Poliakov bez pocitu sebazáchovy. Ohľadom jezídskeho náboženstva mám veľa otázok, ale postaršieho policajta skôr než spirituálne otázky skôr zaujíma, aké máme v Československu dievčatá. Nakoniec ma vysádza na opustenom rázcestí uprostred polopúšte a ja neviem prečo, ale toto miesto vo mne vyvoláva neskutočný pocit slobody. Opäť stojím vedľa cesty a zastavuje mi druhé auto, ktoré ide okolo (prvé bolo plné). Kamionista ma pohosťuje slnečnicovými semiačkami a nakoniec mi na ďalšom rázcestí sám stopne nákladiak až priamo do Lálišu.

Posvätnosť tohto miesta znamená, že sa v celej dedinke musí chodiť naboso a tak trochu tancujem na rozpálenom betóne. Po krátkej kontrole vojakmi v nepriestrelných vestách sa ma ujíma môj rovesník v červenom futbalovom drese s nápisom IRAQ, ktorý hovorí dobre po nemecky, pretože v Nemecku nejaký čas žil. Zjavne už skúsený sprievodca ma prevádza po rôznych chrámoch, vrátane najznámejšej a najposvätnejšej hrobky šejka Adi ibn-Musáfir-a. Tam sa mi dokonca prihodí kultúrne faux pas, pretože omylom stúpam na zdvihnutý prah, čo sa nesmie. Najsilnejší zážitok z Lálišu je však miestnosť plná rôznych portrétov aj relatívne mladých ľudí. Na otázku kto to je odpovedá môj sprievodca stroho:

„Sie sind tot.“ [Sú mŕtvi.]

Podľa počtu vojenských uniforiem chápem, že pravdepodobne ide aj o obete vojny s Dáešom a genocídy. Návšteva Lálišu sa nekončí nijak inak, než pri čaji s vojakmi a sprievodcom, ktorý na moje veľké prekvapenie odmieta akékoľvek peniaze za to, že ma po dedinke previedol. Keď sa vojaci dozvedia, akým spôsobom cestujem, tak mi ešte z dedinky stopnú pick-up dodávku a mne sa konečne po dlhých rokoch plní stopársky sen zviezť sa na „korbe“.

Po fantastickej jazde okolo komínov rafinérie chrliacich oheň vystupujem v okresnom meste Šechán a začínam pomaly hľadať miesto na nocľah. Pozitívne skúsenosti mi dodávajú odvahu a tak začínam poškuľovať po miestach, kde by som si mohol nerušene rozložiť stan. Idem preto na okraj mesta, lenže aj tam to vyzerá byť relatívne nahusto obývané a potenciálne miesta na stan zatiaľ nenachádzam. Nakoniec sa teda rozhodnem pre kompromis a teda skúsim nájsť nejaký dom s veľkou záhradou, kde sa spýtam, či by som si u nich nemohol postaviť stan. Tento známy stopársky trik pre bezpečné stanovanie som doteraz využil len raz.

Ani po pätnástich minútach chôdze nenachádzam dom, ktorý by mal aspoň trochu väčšiu záhradu. Väčšina domov sú také zvláštne betónové kocky, postavené rad za radom a kde-tu má nejaký menšiu záhradku plnú zeleniny. Nakoniec sa mi predsa len podarí nájsť dom s trochu väčším oploteným pozemkom a veľkou rodinkou, ktorá má na ňom piknik. Prekonávam nesmelosť a s pomocou Google Translate a mojou lámanou arabčinou sa mi podarí chalanovi asi v mojom veku vysvetliť, že by som si v ich záhrade rád postavil stan, ak by im to nevadilo. Chalan prehodí pár slov so staršinou na pozemku a najstarší z chlapov si ma premeria od hlavy po päty…

Ospravedlňujeme sa za zníženú kvalitu obrazového materiálu, autor článku fotí krumpľou.

Teraz najčítanejšie