Tri prúty Svätopluka – cesta pre Slovensko

Rozmýšľal som, či má v súčasnosti zmysel niečo písať. Zaťažovať vás opakovaním počtov nakazených a mŕtvych? Nie. Robí to pán premiér cez svoj status quo, po ňom “one time next” oficiálne tí, ktorých úlohou to je. Fanúšik matematiky a logiky pochopí, že tie čísla nie sú dobré, ten, kto čísla používa len ako šifru majstra Leonarda, chápanie k vlastnému prežitiu nepotrebuje.

Napriek tomu, že sme to akosi neočakávali, po lete prišla jeseň. Zase. Naši volení zástupcovia plynule prechádzajú cez cudzie maternice, prerušovanú súlož, opcovanie s baranom, kobyly a marihuanu, až po menej podstatnú pandémiu chrípôčky.  Oceňujem snahu vlády ako-tak ukľudňovať situáciu, nešíriť paniku a hľadať v každej negatívnej aj pozitívnu správu, no občas mám pocit, že pred novinármi stojí sláčikové kvarteto z Titanicu. To hrá, podobne ako v roku 1912 na legendárnom parníku hrali pre povzbudenie pasažierom nastupujúcim do záchranných člnov, “Bližšie k tebe, Bože môj.” Zatvorte oči, vypustite obraz Leonarda strácajúceho sa v hĺbke oceánu a predstavte si tóny tej piesne…krásna, povzbudzujúca, dojímavá, plná nádeje, žalostná…ale aj tak, s prepáčením, pre väčšinu pasažierov, prepytujem, nič platná…Slovensko nepotrebuje slová, podporu a povzbudenie. Toho sme sa napučúvali už dosť. Nepotrebuje videť slzy v očiach premiéra ako prejav súcitu a solidarity. Nepotrebujeme počúvať, ako to všetko zatiaľ zvládame, keď vieme, že to tak nie je. Nie je povzbudením na tlačovke v Bratislave povedať, že kolegovia zdravotníci to v Bardejove, Lučenci, Poprade a ďalších nemocniciach zvládnu, lebo musia. Slovensko nepotrebuje slová, tie sú už zbytočné, pretože sa povedalo veľa zlého. Slovensko potrebuje skutky. Ak sme mohli doteraz ročne miliónmi eur podporovať kamarátov a zlodejov, jeden rok stavať, druhý  búrať, môžeme aj teraz, hoci na úkor budúcich generácii, ktoré nám to iste odpustia, podporiť miliónmi tých, ktorí nepracujú preto, lebo nemôžu. Investícia, ktorá zabráni krachu a predíde masívnemu vzostupu nezamestnanosti sa celej spoločnosti mnohonásobne vráti. Ak bude celá spoločnosť vnímať úprimnú snahu pomôcť, bude ochotná akceptovať a dodržovať nariadenia, ktoré sú pre čo najmenej bolestivé prežitie koronakrízy pre nás nehvyhnutné. Cesta “cukor a bič” je v súčasnosti asi jedinou možnosťou, ktorú máme. To, že len spolu to zvládneme nie je len zbytočnou frázou. Vraciame sa tak k legendárnym Svätoplukovým prútom, ktorých sila tkvie v ich spojení. Dnes je to zdravotníctvo, štát a občan…priatelia, spolu to zvládneme