Denník N

20 rokov po Oluji: ako sa Chorvátsko nevyrovnáva s minulosťou

V spore medzi srbskými a chorvátskymi novinami neplatí pravda kdesi uprostred, neexistuje žiadna možnosť nedorozumenia, jedna alebo druhá strana jednoducho a veľmi hlúpo klame. Oslavy operácie Búrka však ukazujú, ako sa Chorvátsko nevyrovnáva so svojou minulosťou.

Aj by sa chcelo veriť, že isté veci patria do minulosti, že sa Srbi, Chorváti a ideálne všetci posunuli o niečo ďalej – napríklad do Európy. Problém je, že nás periodicky presviedčajú o opaku. Pre poskytnutie kontextu nasleduje rýchle kto je kto:

Čo je čo a kto je kto

Republika Srpska Krajina vznikla po vyhlásení samostatného Chorvátska na území prevažne obývanom Srbmi. Existovala od roku 1991 do roku 1995 a tvorili ju dva pásy na srbsko-chorvátskom a chorvátsko-bosnianskom pohraničí. Nikdy sa nedočkala medzinárodného uznania. Jej hlavným mestom bol Knin.

Oluja (Búrka) bola rýchla a rozhodujúca ofenzíva chorvátskej armády od 4. do 7. augusta 1995, ktorá separatistickú republiku prakticky vymazala z mapy. Hoci ju sprevádzalo minimum vojenských obetí na oboch stranách (rádovo v stovkách), jej podstatným dôsledkom bolo vyhnanie 150200 tisíc Srbov z  chorvátskeho územia. Carl Bildt, a nielen on, Oluju označil za najefektívnejšiu etnickú čistku počas balkánskych vojen.

Za skutky spáchané (nielen) počas operácie Oluja boli medzinárodným tribunálom odsúdení a neskôr opäť oslobodení chorvátski generáli Ante Gotovina a Mladen Markač. Obaja sú vo svojej domovine považovaní za národných hrdinov. Oslavy Dňa víťazstva sú jedným z najvýznamnejších štátnych sviatkov v krajine.

Thompson je jedna z najpopulárnejších chorvátskych hudobných skupín, jej meno je odvodené od samopalu, ktorým jej spevák bojoval počas chorvátskej vojny za nezávislosť. Známou sa prvýkrát stala práve počas balkánskych vojen skladbou Bojna Čavoglave, ktorá obsahovala chorvátsky ustašovský pozdrav Za dom – spremni! (Titulný obrázok pochádza z videoklipu) Vo svojich skladbách väčšinou oslavuje Chorvátsko, jeho krásu, slávnu históriu a boje za nezávislosť.

Vystúpenie skupiny pravidelne sprevádzajú obvinenia z fašizmu a sympatií k ustašovcom. Na koncertoch je často možné vidieť tričká vyjadrujúce sympatie k chorvátskemu vojnovému režimu, opakovane sa objavilo skandovanie Ubi Srbina! Spevák všetky obvinenia vytrvalo popiera a tvrdí, že je len patriotom.

Čo sa stalo pred niekoľkými mesiacmi?

Pred necelým rokom sa v Belehrade hral kvalifikačný futbalový zápas o postup na majstrovstvá Európy medzi Srbskom a Albánskom. Od začiatku to bol zlý nápad, UEFA zvykne krajiny, ktoré majú medzi sebou nevyriešené, ehm, vzťahy, oddeliť. Teraz to neurobila.

Zápas sa hral pred čisto domácim publikom, ktoré ešte pred zápasom volalo po smrti Albáncov a skandovalo četnické heslá. Počas zápasu na štadión vletel dron s vlajkou Veľkého Albánska a vtedy sa zbláznili všetci: hráči aj diváci. Dalo sa to pochopiť. Hráči sa pobili, albánski museli byť do šatní eskortovaní políciou.

Zápas sa nedohral.

Neskôr vyšlo najavo, že pravdepodobným páchateľom bol brat albánskeho premiéra, ktorý mal dron riadiť priamo z čestnej lóže. Lenže brat albánskeho premiéra je americký občan.

Toľko ku zdravému rozumu.

A ktorým novinám veríte vy?

Oslavy Oluje sa pravidelne konajú práve v Knine. Kladú sa vence a kvety, rozpráva sa, hrá sa, dupľom ak ide o dvadsiate výročie. Buďme jemní, povedzme o Thompsonovi, že je o niečo kontroverznejší ako Daniel Landa a obmedzme sa na to, že na oslavách vystúpil. Veď v poriadku, spievať o podpaľovaní Srbov je zrejme štandard.

Srbi sa však od zápasu s Albáncami predsa len niečomu priučili. Uvedomili si, akými skvelými zbraňami drony sú, ako veľmi dokáže vlajka rozzúriť. Práve počas jeho koncertu, na ktorom bolo 60 000 divákov, medzi nich vypustili dron so srbskou vlajkou.

Alebo nie? Bola tam tá vlajka? Nebola? To je ten problém. Závisí od toho, ktorým novinám veríte.

Srbské Večernje novosti priniesli reportáž, z ktorej je deliaca línia medzi dobrom a zlom jasná. Tá reportáž je taká dobrá, až sa to oplatí citovať:

Uprostred proustašovskej eufórie nebom preletel dron, na ktorom bola zavesená srbská zástava. Na jej druhej strane bolo napísané Oluja je zločin! Chorvátskej polícii sa dron podarilo zneškodniť, ale v dave i tak nastal chaos a koncert musel byť nakrátko prerušený.

Thompson zaspieval svoje šovinistické “Podpáliť tú Krajinu pri Knine, podpáliť dvoch-troch srbských oficierov, veď som tu neprišiel len tak” a publikum mu odpovedalo skandovaním “Zabi Srba!” Nasledovalo tiež “Za dom – spremni!”

Čo na to chorvátsky Jutarnji list? Nuž, ostal, slušne povedané, prekvapený. Podľa neho nikto žiaden dron nevidel a polícia sa o incidente dozvedela zo srbskej tlače. Celá udalosť je vyfabrikovaná a fotografia, ktorú srbský bulvárny denník vložil do článku ako dôkaz, je fotomontážou.

Opäť: toľko ku zdravému rozumu. Tu neplatí pravda kdesi uprostred, neexistuje žiadna možnosť nedorozumenia, jedna alebo druhá strana jednoducho a veľmi hlúpo klame. A to je ďalší problém:

Kto potrebuje Kusturicu?

Je to nesmierne vratký svah, nepochopenie číha na každom rohu, ale žiada sa to povedať.

Zločiny sa diali na oboch stranách, miera ich priznania a potrestania je však neporovnateľná. Zo Srbov sú páriovia Balkánu a Chorvátsko sa zatiaľ teší nekritickej priazni medzinárodného spoločenstva. Vedie ho to k jedinému – falošnému presvedčeniu, že žiadne zločiny sa nestali, že vojna, ktorú viedlo, bola spravodlivá, čestná, nikomu ublížené nebolo a ak aj bolo, tak – nuž, vojna. Franjo Tudjman je dávno mŕtvy a stále sa nehovorí o tom, že si kedysi s Miloševičom chcel Bosnu rozdeliť. 

Pravdu mal Rhodri Williams, ktorý po Gotovinovom oslobodzujúcom verdikte povedal, že “považovať (oslobodenie) za odpustenie dobre zdokumentovaných chorvátskych hriechov je absurdné a iba zbytočne skomplikuje cestu ku dávno potrebnému regionálnemu zmiereniu sa s minulosťou.” 

Ako to však urobiť, ako a hlavne načo si priznať chyby, keď je naratív obete a víťaza zároveň taký nesmierne príťažlivý? Chorvátsko má predsa každý rád.

Zmierenie je pre Balkán kľúčové a príbeh s vlajkami ukazuje, že región ešte ani nenastúpil na dlhú a bolestivú cestu, na ktorej si každý národ prizná svoje viny a (zlo)činy. Naopak, zbožňuje otvárať staré rany, ak sa vôbec hýbe vpred, tak pomaly, tackavo, večne pochybujúc o tom, či vôbec chce.

Všetci milujú Balkán, všetci milujú Kusturicu, lebo majú pocit, že to tam sa skrýva ten skutočný život a ozajstné emócie, ale je čas vytriezvieť: Balkán, to nie je Kusturica, dychovka, rakija a piesne. Vlastne vôbec nie.

Balkán, to je festival nacionalizmu a straty súdnosti, kde sa ublíženie susedovi považuje za hrdinstvo. A kým Chorvátsko neprizná, že aj ono na tom má podiel, dovtedy bude súčasťou toho najhoršieho, čo si pod Balkánom predstavujeme. Akokoľvek sa bude snažiť.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie