COVID: strácanie faktov v hmle

Ak to zjednodušíme, stretávame sa v súčasnosti s tromi rôznymi skupinami. Jedna z nich za posledné týždne výrazne zvyšuje svoju početnosť. Sú v nej ľudia, ktorých sa čoraz viac dotýkajú dôsledky vládnych reštrikcií. Tí šťastnejší sú „iba“ obmedzení vo svojom voľnom čase. Nemôžu si ísť zacvičiť do posilňovne, relaxovať v saune, či wellness, stretnúť sa s kamarátmi v kaviarni, či reštaurácii. Horšie sú na tom tí, ktorých sa obmedzenia dotýkajú bytostne v pracovnej sfére. V horšom prípade prichádzajú úplne o zdroj svojej obživy.

Žiaľ, medzi nami boli a sú aj tí, ktorí už na reštrikcie doplatili svojimi životmi, prípadne následkami na telesnom, či duševnom zdraví. Márne by ste konkrétne prípady hľadali v správach hlavných médií. V médiách nenájdete ani informáciu, koľko z ľudí so zistenou pozitivitou na SARS CoV-2 ležiacich v nemocnici, má vôbec príznaky ochorenia COVID. A už vôbec nie informácie, koľko ľudí s inými ochoreniami, skutočne si vyžadujúcimi nemocničnú starostlivosť, sa na lôžko nedostane. V horšom prípade sa v tomto období nedostanú ani k vyšetreniu a ambulantnej starostlivosti.

Známy je naopak fakt, že DSS odmietajú prevziať pozitívne testovaných pacientov z nemocníc. Jeden takýto pacient, hoci bezpríznakový, dokáže zablokovať fungovanie celého lôžkového oddelenia minimálne na 10 dní. A to napriek tomu, že všetci jeho spolupacienti i personál môžu mať negatívne výsledky. Až po zvážení týchto a podobných príkladov je možné analyzovať príčiny kolapsu zdravotníckeho systému.

Poďme ale k druhej skupine ľudí. Je tiež pomerne veľká, ale postupne sa zmenšuje. Sú to tí, pre ktorých nekritické prijímanie informácií z hlavných médií prevažuje nad dôsledkami, ktoré v tejto situácii sami znášajú. Väčšina z nich sa nestretla s podobnými skúsenosťami, aké boli popísané vyššie.

Treťou skupinou sú ľudia, ktorí prekonali COVID, no trápia sa ďalej. Dlhšiu dobu prežívajú nešpecifické ťažkosti. Navštevujú lekárov, ale tí nenachádzajú fyzickú príčinu ich ťažkostí. Zrejme by nebolo správne tieto prípady zovšeobecňovať. Avšak poznáme aj ochorenia, ktoré sú psychosomatické. Ide o tie prípady, kde ľudia popisujú telesné príznaky, no žiaden špecialista nenachádza rukolapný dôvod. Jedná sa spravidla o funkčné ťažkosti, pri ktorých hrá rolu aj psychika. Asi netreba spochybňovať fakt, že toto obdobie je pre mnohých ľudí psychicky náročné. Žiaľ, náročnejším ho robia aj médiá a ľudia, ktorých v nich vidíme a počujeme vystupovať.

Práve títo ľudia často používajú pojmy ako hoax a konšpirácia, ktorými zvyknú onálepkovať akékoľvek alternatívne postoje v rámci tejto problematiky. Špecialisti na hoaxy a konšpirácie identifikovali ako jeden zo základných znakov takýchto príspevkov strhávajúce emočné podfarbenie. Nepripomína vám to niektorých našich politikov? Príkladmi sú sarkastické výrazy ako „chrípôčka“, či vhlásenia, že „zabijete svoju babku“ a hľadanie prienikov s názormi extrémistov ako je Kotleba. Nie je to tiež strašenie a hra na emócie s manipulatívnym účelom?

Každý vedný odbor má pri riešení jednej otázky veľa otáznikov, nakoľko zvyčajne nie je možné identifikovať všetky premenné. Príkladom je už len holý fakt, že renomovaní vedci nedokážu pri štúdiu genómu vírusu jednoznačne potvrdiť ani poprieť, či unikol z laboratória. A týka sa to aj epidemiológie. Pri tlaku, ktorý je vyvíjaný na týchto odborníkov, sa nemôžme čudovať, že strach víťazí nad racionálnym úsudkom.

Problém, ktorý vytvárajú médiá je v tom, že aj relatívne zriedka sa vyskytujúci jav (ako napríklad ojedinelý spôsob šírenia vírusu) vedia podať tak, že človek nadobudne dojem jeho bežného výskytu.  Vírus SARS CoV-2 by svojou mediálnou popularitou hľadal v histórii asi ťažko nejakého konkurenta. Zrejme to poznáte z rôznych prípadov. Problém, na ktorý sa zacielia kamery sa zvyčajne rieši ináč, ako rovnaký problém, ktorý je v tichosti niekde prikrytý. Inými slovami povedané, ak sa napríklad WHO každých 5 rokov rozhodne, že sa bude takto masívne medializovať nejaký mikroorganizmus s relatívne voľne interpretovateľnými premennými, tak je pravdepodobné, že sa budeme pravidelne konfrontovať s obdobnou krízovou situáciou, akú tu máme teraz.

Slovensko patrí medzi ten zlomok štátov, kde je úmrtnosť na COVID nižšia ako vo väčšine iných krajín. Súvislosti vtedy vysvetlil sám hlavný odborník v oblasti patológie MUDr. Palkovič, ktorý jasne pomenoval rozdiel medzi úmrtiami na COVID a s COVIDom. Je to len jeden z mnohých príkladov toho, kedy sa jedna a tá istá vec interpretuje rôznymi spôsobmi. Kým na Slovensku je aktuálna smrtnosť na toto ochorenie 0,3%, tak v iných štátoch s rovnakým podielom testov na počet obyvateľov môže byť toto percento výrazne odlišné.

Žiaľ, starým ľuďom sme zobrali aj to málo, z čoho sa mohli v živote tešiť. Úmrtia v samote a s chýbajúcou zdravotnou starostlivosťou sú v súčasnosti omnoho častejšie, ako kedykoľvek predtým. Aj z tohto budú určite štatistiky. Bolo by však veľmi prekvapujúce, keby niekedy uzreli svetlo sveta. A keď aj niekedy vyjdú na povrch, tak príde konštatovanie, že ak by sa neurobili opatrenia, boli by straty ešte väčšie.

Samozrejme, ak by sa v tejto chvíli prestalo testovať, narástol by reálne počet pozitívnych, chorých i zomierajúcich na COVID. V takejto situácii by však obmedzenia typu „červená zóna“ neparalyzovali zdravotnícky systém a nezomieralo by veľa iných ľudí. Niekto by mohol namietať rizikami šírenia vírusu v zdravotníckych zariadeniach. Štatistiky hygienikov však potvrdili, že najväčšie riziká prenosu sú v domácnostiach a na hromadných oslavách. Je prirodzené, že v nemocnici si ľudia toľko neprskajú do tváre, keďže nie sú v tak blízkych vzťahoch, prirodzene používajú ochranné prostriedky a nie sú pod vplyvom alkoholu. S prihliadnutím na fakt, že vážne prípady COVIDu tvoria ani nie pol percenta zo všetkých aktívnych je logické predpokladať, že zdravotníctvo by túto situáciu zvládlo.

Inak povedané, po odfiltrovaní mediálneho balastu by sme zrejme prišli na to, že na rovnakú vec sa dá pozrieť aj z iného uhla pohľadu. Okrem redukcie materiálnych strát by sa pravdepodobne zachránilo oveľa viac životov. A to najmä ak by sa zvolila alternatívna forma ochrany obyvateľstva, ktorá by sa dala realizovať dlhodobo aj v budúcnosti. Nie, nemyslím tým teraz očkovanie, ale niečo, čo by bolo podstatne lacnejšie a pri správnom zaobchádzaní účinnejšie. Štátne autority a experti sa venujú veľmi málo prevencii. Práve tu by sa dala masívne využívať sila médií. Má to jeden háčik. S ústupom katastrofických titulkov a správ by klesol bezprostredný zisk tých, ktorí za médiami stoja. Na mieste je teda otázka. O čo tu vlastne ide?