Denník N

Restanyho Nový realizmus má 60 rokov

27. októbra uplynie 60 rokov od manifestu Nového realizmu. V Paríži ho podpísali Pierre Restany, Yves Klein, Jean Tinguely, Arman, Francois Dufrene a postupne ďalší. Išlo o návrat k pojmu realizmu bez akýchkoľvek prikrášlení, čo v danej dobe okrem iného súviselo s Novou vlnou francúzskeho filmu a talianskym Neorealizmom.

V týchto dňoch, 27. októbra, uplynie 60 rokov od manifestu Nového realizmu. V Paríži ho podpísali výtvarný teoretik Pierre Restany a umelci Yves Klein, Jean Tinguely, Arman, Francois Dufrene a postupne ďalší. Išlo o návrat k pojmu realizmu v zmysle poukazov na bežnú každodennosť, bez akýchkoľvek prikrášlení, čo v danej dobe okrem iného súviselo s Novou vlnou francúzskeho filmu a talianskym Neorealizmom, v rámci ktorého sa vo filmoch angažovali napríklad aj neherci. Zároveň to bola umelecká opozícia voči prepiatosti abstraktného umenia, ktoré sa v USA dokonca stalo nástrojom oficiálnej medzinárodnej kultúrnej politiky počas studenej vojny. V časovom slede sa Nový realizmus považuje za francúzsky a taliansky pendant britskému a americkému Pop-artu.

Aj v Československu bol v roku 1960 hlavným umením realizmus, akurát ten povinný, socialistický. Keď preto cez železnú oponu začali okolo roku 1963 presakovať informácie o Pop-arte ako kritike západného konzumu, vyvolalo to na našej scéne značný záujem. Nový realizmus napokon zohral pre slovenské umenie rolu iniciácie do medzinárodného prostredia, pôsobil ako šém, ktorý transformoval mnohé z vtedajších polôh na našej mladej umeleckej scéne – a to nezávisle, či išlo o abstrakciu, geometriu alebo figuráciu, maliarstvo či sochárstvo.

Ako už z tohto vyplýva, realizmus bol u nás od roku 1948 nástrojom politickej propagandy, a zrazu sa ako terminus technicus vynoril z progresívneho Paríža. Navyše dokonca odkazoval k tomu istému 19. storočiu – len namiesto popisného vyobrazenia afektovaného šťastia robotníka a roľníčky pri práci poukazoval na vzrušujúcu skutočnosť samu o sebe, novú povojnovú vizualitu a tiež sociologické skúmanie novej spoločnosti (samozrejme, v podaní rock&rollovej generácie umelcov a tiež konzumentov). Slovenskí výtvarníci sa v danej chvíli neangažovali v zvrhnutí socialistického režimu, naopak, verili v jeho reformovateľnosť, čoho dôkazom je celý priebeh dekády končiacej Pražskou jarou a augustom 1968. Aktuálne Západné ľavicové umenie ich pohľad len potvrdzovalo.

Podstatnú rolu pre rozbeh tohto precitnutia zohral žilinský vizuálny umelec Alex Mlynárčik, ktorý sa 14. októbra 2020 dožil 86. rokov. V apríli 1964 vycestoval po prvý raz vo svojom živote do Paríža, kde sa stretol a spriatelil s Pierrom Restanym, pričom toto priateľstvo pretrvalo štyri desaťročia až do Restanyho smrti. Mlynárčik sa v tom istom mesiaci ešte stihol z Paríža vrátiť späť. A v kufri namiesto svojho oblečenia prepašoval publikácie a katalógy o súčasnom parížskom umení, čo v okruhu blízkych umelcov – Stano Filko, Miloš Urbásek, Jana Želibská a ďalší – spôsobilo úžas. No a keď o pár týždňov nato vyhral americký pop-artista Robert Rauschenberg Grand Prix na 32. Benátskom bienále, o čom už naša kultúrna tlač verejne informovala, bolo jasné, že umenie komentujúce realitu s jej pozitívami (každodenná poetika určená všetkým) i negatívami (reklama a konzum) nie je len módnou epizódou a oplatí sa ním do hĺbky zaoberať.

Napriek tomu nehovoríme o pop-arte alebo Novom realizme v Čechách či na Slovensku, naši umelci sa nestali epigónmi importovaného trendu. Dôležité je čosi iné, a to umelecký vývoj, ktorý nastal až ako reakcia na tento impulz – čiže smerovanie ku konceptuálnemu a akčnému umeniu. To v danom čase vo svete nemalo obdobu, a dodnes právom tvorí hlavný medzinárodný komunikačný kanál Slovenska do veľkých múzeí, ktoré v zahraničí vždy obdivujeme. V zmysle našej kultúrnej identity je to univerzálny kľúč, ktorý v danej oblasti otvára všetky dôležité brány. A je skvelé, že Alex Mlynárčik je tu nielen ako apoštol celého príbehu, ale tiež ako hlavný predstaviteľ jednej vetvy konceptuálneho umenia, stále medzi nami prítomný.

História Nového realizmu ako iniciácie toho, čo nazývame slovenskou neo-avant-gardou je veľmi poučná. Podobne, ako kedysi zaznievali hlasy, že slovenské umenie končí národným slohom tzv. galandovcov (1956-1965), dnes počujeme rovnako radikálnu rétoriku, ktorá adoruje práve a výhradne(!) konceptuálne umenie – keďže zažíva najväčší úspech na medzinárodnej scéne. Ide o tendenčné a predovšetkým pre dejiny veľmi škodlivé zúženie pravdy – procesy v umení sú totiž oveľa viac previazané. Progresívna etapa môže vzniknúť práve ako odpoveď doktríne, čím sa definuje dôležitosť oboch – v tomto prípade to bol žánrový realizmus, ktorý iritoval a tým napokon burcoval.

 

Teraz najčítanejšie