Denník N

Muž, ktorý opľul Buddhu

Ilustračný obrázok, zdroj; youtube.com
Ilustračný obrázok, zdroj; youtube.com

Pred pár dňami ma zaujal príbeh, ktorý sa páčil aj mojej ženuške a tak ho tutok napíšem. Možno sa bude páčiť aj vám.

Jedného dňa bol Buddha na zhromaždení, keď k nemu pristúpil zúrivý muž. Bol presvedčený, že Buddha robí niečo zlé. Priťahoval množstvo ľudí, ktorí za nim prišli, aby meditovali. Bol to zaneprázdený obchodník a zistil, že jeho deti tiež trávia čas s Buddhom, namiesto toho, aby pomáhali otcovi s prácou a zabezpečili sebe aj rodine živobytie. Mal pocit, že tráviť 4 hodiny denne sediac pri niekom, kto má stále len zavreté oči, je úplna strata času. Preto bol otec tejto rodiny veľmi nazlostený a povedal si: „Dám tomuto mužovi lekciu!“

So zlosťou v srdci vykročil sebaisto k Buddhovi. Hneď, ako k nemu pristúpil, všetky jeho myšlienky sa stratili, no jeho hnev ho neopúšťal. Triasol sa od zlosti, no nevedel, čo má povedať. A tak, v zlosti, jednoducho napľul Buddhovi do tváre.

No Buddha sa len usmial.

Jeho žiakov, ktorí sedeli naokolo táto urážka nahnevala. Boli pripravení vyskočiť na obranu svojho učiteľa. Ale Buddhova prítomnosť im to nedovolila. Nedokázali uveriť, že niekto si dovolil chovať sa tak znevažujúco k Buddhovi. Ale nevedeli, čo majú povedať a ten muž, ktorý Buddhu opľul, bol rovnako zmätený z Buddhovej reakcie. Videl, že jeho čin, nevyvolal žiadnu reakciu od ľudí naokolo a Buddha sa len jednoducho usmieval. Ako tam stál, pomyslel si. Ak tu ešte chvíľu ostanem, roztrhne ma od zlosti. A tak odišiel.

No, aj keď sa vrátil domov, nedokázal vymazať obraz usmievajúcej sa Buddhovej tváre. Po prvý krát v živote, stretol niekoho, kto reagoval tak výnimočne na takúto urážku. Nemohol zaspať a jeho zlosť sa pomaly menila na pocit hanby za to, ako sa zachoval. Na druhý deň sa vrátil na zhromaždenie, podišiel k Buddhovi a povedal: „Prosím, odpusť mi. Nevedel som, čo robím.“

A na to mu Buddha povedal: „Nemôžem ti odpustiť!“

Všetci, vrátane Buddhových žiakov boli šokovaní touto reakciou. Celý život bol Buddha taký súcitný. Prijal každého do svojho Ašramu, bez ohľadu na jeho minulosť a teraz tvrdí tomuto obchodníkovi, že nemôže ospravedlniť jeho chovanie.

Buddha sa rozhliadol navôkol a videl, akí sú všetci šokovaní. A tak to vysvetlil: „Prečo by som ti mal odpustiť, keď si nič nespravil? Čo zlé si spravil, že ti mám odpustiť?“

Prekvapený obchodník hovorí: „Včera som prišiel nahnevaný na toto zhromaždenie. Prišiel som a napľul ti do tváre. To som ja. Ten istý človek!“

Buddha odpovedal: „Tá osoba tu už viac nie je. Ak niekedy stretnem človeka, na ktorého si napľul, poviem mu, aby ti odpustil. Pre mňa, ktorý tu práve som, si skvelý. Neurobil si nič zlé.“


Keď som prvýkrát počul tento príbeh, nepochopil som ho a myslel som si, že osoba, ktorá sa zmenila bol ten obchodník, ktorý sa skutočne cez noc zmenil a už nebol tým, ktorý deň predtým Buddhu opľul. Prišiel, ospravedlnil sa a Buddha mu nemal čo odpustiť, pretože pred ním stál nový človek, ktorý nič zlé nespravil. Skutočná pointa príbehu, je však trošku vyšší level, ktorý Ego odmieta prijať.

Buddhizmus v skutočnosti nie je náboženstvo, ale životná filozofia. Je to ucelená filozofia, postavená na vnímaní a skúsenosti. Aj tento príbeh je postavený na vnímaní reality, ktorá sa neustále mení. V buddhizme neexistuje Ego, ktoré by bolo stále a nemenné. Buddha vníma aj živú bytosť ako neustále sa meniace prostredie a celý vesmír ako jednu rovnako sa meniacu bytosť. A z tohto uvedomenia neustále sa meniacej prítomnosti vyplýva aj toto zvláštne, no vlastne pravdivé uvedomenie. Existuje len prítomnosť. To, čo bolo, už neexistuje. Čokoľvek sa nám stalo, už neexistuje. Ani človek, ktorý nám ublížil už neexistuje, ani naše staré ja už neexistuje. Dôsledky toho, čo sa nám stalo, sú naša nová štartovacia čiara. Nový štart. Na ako dlho? Na malý prítomný moment, ktorý je štartovacou čiarou pre ďalší prítomný okamžik. Čisto racionálne je len na nás, čo z minulosti prenesieme do svojho prítomného Ja. Do akej miery je to možné, neviem. Povedzme to však nášmu ukrivdenému Ja a ono nás s touto teóriou asi niekam pošle. Povedzme to prvoplánovo niekomu, kto zažil akúkoľvek životnú traumu a pošle nás kade ľahšie. Možno aj preto Buddhizmus neovládol svet. Nelipnúť na vlastnom egu je ťažké. Viera v Boží trest je príjemnejšia. Nenúti nás naozaj odpúšťať a vzdať sa odplaty. Len tak naoko. V skutočnosti len posúvame túžbu po odplate za naše krivdy k Božím mlynom. Hovoríme: Nech ti Pán Boh odpustí! Alebo, Boh ťa bude súdiť, ja nie.

Moja stará mama, keď sme boli deti, nám vravievala príbehy z detstva. Jeden z tých príbehov bol o pastierovi kôz s chromou rukou. Ľudia v dedine vraveli, že raz, keď šiel so stádom kôz po ceste k lúkam nad dedinou, prechádzal okolo kríža. V zlosti hodil kameň do kríža a Ježišovi na kríži kameň zlomil ruku. Po čase, tá istá ruka ochromela aj pastierovi. Podnes mnoho ľudí rado uverí takým povedačkám.

Dva podobné príbehy, dva odlišné konce.

Aký veľký je rozdiel medzi mentalitou týchto dvoch súcitných filozofií. Zdá sa, že minimálne jedna z nich, sa na súcitnú len hrá.

A ako to vnímam ja? Neverím v slobodnú vôľu, preto si myslím, že nie je čo odpúšťať. Lebo vždy, ak spoznáme všetky príčiny, ktoré viedli niekoho k tomu, aby nám akokoľvek ublížil, zistíme, že nedokázal konať inak. To isté, platí aj pre nás samých. Avšak, myslím si,  že sebareflexia aj uvedomenie si omylov sú dôležité. Nie kvôli pocitu viny, ale aby sme ich neopakovali. A tých, ktorí ubližujú iným, je občas lepšie dať do izolácie rovnako, ako pacientov s nákazlivou chorobou. Nie za trest. Ale, aby sa uzdravili a kým sa tak stane, aby ostatní boli v bezpečí. No aby sa uzdravili, musíme prestať túžiť po odplate a miesto toho hľadať príčiny ich „choroby“. Musíme pre nich nájsť porozumenie.

videopríbeh : https://youtu.be/VlhFCeM4e10

Ohodnoťte tento článok

Teraz najčítanejšie