Postgraduálne vzdelávanie v zdravotníctve

So záujmom som si prečítal blog MUDr. Vladimíra Popelku o problémoch postgraduálneho vzdelávania na Slovensku. Situáciu pomenúva pomerne presne, bohužiaľ, je to tak.

Pracujem v postgraduálnom vzdelávaní už temer 30 rokov, môžem teda porovnať, ako to bolo „za mňa“, teda, keď som ja nastupoval do klinickej praxe a ako je to teraz. Bohužiaľ, teraz je to podstatne horšie. Ilustrujem to na sebe. Po návrate zo zahraničného študijného pobytu som nastúpil na klinické pracovisko na Slovensku 1. apríla. Potreboval som urobiť atestáciu z vnútorného lekárstva (interna) I. stupňa. Na to boli vtedy potrebné 3 roky praxe. Zašiel som za vedúcim katedry interny, predložil som mu potvrdenia o svojej doterajšej praxi a on rozhodol, že mi z toho môže uznať maximálne 1,5 roka a že ešte potrebujem ďalšieho 1,5 roka, prevažne na jeho internej klinike, aby som mohol atestovať. Z toho vyplýva, že som atestoval nasledujúci rok na jeseň, po ďalšom 1,5 roku klinickej praxe. No a keby sa to stalo teraz, musel by som po onom 1. apríli zažiadať o zaradenie, čo by bolo možné najskôr od 1. októbra. A hoci dnes trvá príprava na postupovú skúšku z interny (atestácia I. stupňa je už v súčasnosti zrušená) len 2 roky, tie by sa mi začali počítať až od zaradenia. Teda by som atestoval najskôr o dva roky v októbri, 2,5 roka od nástupu do praktickej medicíny. Teda o rok neskôr, ako to bolo možné v minulosti. Kedysi sa skrátka zaraďovalo od nástupu do praxe a spätne sa uznávali všetky relevantné aktivity v praktickej medicíne z daného odboru. Dnes ako keby pred zaradením nič neexistovalo, zaradenie je ako „veľký tresk“, že vlastne všetko začína až v okamžiku zaradenia.

Zoberme si mamičku po materskej dovolenke. Nastúpi dajme tomu 1. marca. V súčasnosti, kto sa nezaradí pred prvým októbrom, zaradia ho až od 1. februára, ale to už pani doktorka nestihla, vzdelávacia inštitúcia teda mamičku zaradí až od 1. októbra – stratených 7 mesiacov! Ministerstvo si ťažká, že má málo špecialistov a že ich výchova trvá dlho, pritom umelo vytvára problémy, ktoré pred rokom 2010 neexistovali. Za socializmu sa hovoril vtip, že „Čo najlepšie charakterizuje socializmus?“ Odpoveď: „Socializmus hrdinsky prekonáva prekážky, ktoré si sám kladie do cesty“. A nespráva sa Ministerstvo zdravotníctva (MZ SR) úplne rovnako? Ja som nastúpil 1. apríla a hneď som bol zaradený, prax pred zaradením mi uznali, tak prečo to dnes nejde?

Je to práve MZ SR, ktoré v posledných 10 – 15 rokoch neprestajne zhoršuje podmienky pre atestáciu lekárov. Neuznáva sa prax, ktorá sa v minulosti bežne uznávala, zaraďuje sa len 2x za rok a nie hocikedy ako v minulosti, vyžaduje sa úväzok 0,5 v nemocnici, čo v minulosti tiež nebolo. Ja som napríklad bol zamestnancom univerzity, ale pracoval som na klinike s pacientmi. Mal som úväzok 1,0 na univerzite a 0 (nula) v nemocnici. To vtedy nebolo dôležité, nebolo podstatné, kto ma platí, ale kde vykonávam prax, či pracujem v nemocnici. Dnes by ma bez úväzku v nemocnici ani nezaradili. Problém majú ašpiranti v klinických odboroch. Platení sú univerzitou a pokiaľ nemajú vyššie spomínaný úväzok v nemocnici, ani nemôžu žiadať o zaradenie do špecializačného štúdia. Takže tu máme hotových absolventov 3. stupňa VŠ s titulom PhD, ktorí poctivo na 120-140% pracovali v nemocnici (lebo aj často slúžili), ktorí, ak sa im podarí konečne získať miesto v zdravotníctve, začínajú od nuly! Ako keby nemali žiadnu prax – po troch rokoch poctivej práce v zdravotníctve! Koho toto nemá odradiť?

Pritom si ministerstvo ťažká, že príprava špecialistov, ktorých je málo, trvá tak dlho. Príčinou väčšiny zla, ktoré sa tu pripravovalo od nášho vstupu do EÚ a dovŕšilo sa spomínaným nariadením vlády  č. 296/2010, respektíve jeho novelizáciou č.379 z roku 2015, je práve vyššie spomenutý fakt, že postgraduálne vzdelávanie pripravovalo MZ SR v spolupráci s pregraduálnymi fakultami, ktoré až do polovice 0. rokov nemali s postgraduálom žiadne skúsenosti. A tí do systému vniesli prvky, hraničiace so stredoškolským systémom – zaraďovanie len k zimnému resp. letnému semestru, univerzálne rozvrhy pre všetkých, hoci každý má iný „background“, lebo pracujú na rôznych pracoviskách s rôznym zameraním. Nedá sa pre nich „našiť“ vzdelávanie podľa jednej šablóny, nemá logiku nezačať vzdelávanie ihneď po nástupe do nemocnice a pod. Sú to všetko zbytočné nezmysly, ktoré odzrkadľujú myslenie inak múdrych odborníkov, ktorí však majú prax len so študentmi medicíny. Nie sú schopní rozoznať a postrehnúť, že v postgraduále už nemajú pred sebou deti, žiakov, ale dospelých ľudí, s rodinami, ktorí sa vzdelávajú popri zamestnaní a naviac si za to platia nemalé peniaze.

Som pracovníkom najstaršej postgraduálnej lekárskej inštitúcie na Slovensku (Slovenská zdravotnícka univerzita – SZU), vždy sme pristupovali k budúcim špecialistom individuálne a vzdelávali sme ich v tom, čo si želali, v čom sami cítili, že majú nedostatky. Bohužiaľ, pri tvorbe zákonov sa názory SZU nebrali do úvahy. Tak sa celý systém úplne zbytočne skomplikoval. Aj prístup je stredoškolský. Pán dr. Popelka spomína prípad, keď sa ani nezíde komisia, alebo je komisií málo a nestíhajú. Áno, počul som aj vyjadrenie jedného vedúceho pedagóga (nie zo SZU, ale z UK), že ani nebude vypisovať termín na skúšku, lebo sa mu hlási len jedna lekárka a kvôli jednej predsa nebude zvolávať komisiu. Pre mňa, ako pre vedúceho katedry na SZU, je toto niečo nepredstaviteľné. Opakovane sme zvolávali komisiu kvôli jednému atestantovi a naopak, ak ich bolo veľa, tak sme skúšali aj dva dni. Ale neexistuje, že by sme nevyskúšali všetkých, ktorí k termínu atestácie splnili všetky podmienky.

Naprosto nepochopiteľné je neuznávanie praxe zo zahraničia. Alebo, aby som bol presný, uznáva sa len tá prax, ktorá sa v zahraničí udiala po zaradení v zahraničí. Lenže kto na to myslí, keď dajme tomu 2 roky pracuje v Česku, potom sa z rodinných dôvodov presťahuje na Slovensko, donesie všetky potvrdenia od primára, prednostu, že od kedy do kedy a na akom pracovisku pracoval, a zistí, že „ako keby sa ani nestalo“. Lebo nebol zaradený, musí sa zaradiť na Slovensku a ako už bolo uvedené, pred zaradením nič neexistuje… A ak aj bol zaradený v zahraničí, tak sa síce len preradí, avšak nedá sa uznať zo zahraničia všetko, prevaha štúdia sa musí vykonať na Slovenskej inštitúcii. Ako keby sme ani neboli v EÚ. Jedného by ani nenapadlo takéto komplikácie vymyslieť. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že niektorí pracovníci MZ trpia úchylkou, že majú radosť veci skomplikovať a nie vyjsť v ústrety. A bohužiaľ, motiváciou pregraduálnych univerzít bolo celý systém natoľko skomplikovať, aby SZU neobhájila svoju akreditáciu a aj dosiahnutie špecializácie urobiť čo najťažším.

A ešte chcem upozorniť na to, že úradníci na MZ SR pri príprave nových predpisov v rámci harmonizácie s EÚ používajú zaklínadlo „To nie my, ale Brusel“. Nie je to však pravda! V rokoch 2007 – 2019 som pracoval ako delegát (linker, spojka) pre vzdelávanie medzi Slovenskou hematologickou a transfúziologickou spoločnosťou SLS a Európskou hematologickou spoločnosťou (EHA), po celý ten čas sme sa stretávali pravidelne 2-3x/rok. Bol som spoluriešiteľom medzinárodného grantu „Harmonizácia vzdelávania v hematológii“ a viem, že väčšina požiadaviek, ktoré vymyslelo slovenské MZ, nebola vôbec podložená požiadavkami EHA a ani EK, s ktorou EHA vždy úzko spolupracovala. Nikdy sa nehovorilo o neuznávaní praxe, naopak, pripravil sa medzinárodný index („Hematology curriculum passport“) práve na to, aby mohli budúci špecialisti cirkulovať po Európe a zapisovať si prax z čo najrôznejších pracovísk v EU a aby sa táto prax uznávala. Nikde sa nehovorilo a zaraďovaní, ale len o pestrosti a celkovej dĺžke praxe. Takže výhovorky horlivcov, ktorí si pridali do NV svoje komplikujúce paragrafy. Podotýkam, že na všetko, čo som tu uviedol, som opakovane MZ SR upozorňoval, MZ o problémoch i možných riešeniach vie.