Denník N

Starý Divoký západ sa dožil aj 20. storočia

Vrahovia mesiaca kvetov je vynikajúca reportážna nonfiction literatúra, v ktorej autor veľmi pútavo zhrnul objektívne a dostupné poznatky o záhadných vraždách osažských Indiánov. Rozpletá jednotlivé vraždy, popisujúc ich rozuzlovanie tak, ako ich spracovávali a vyšetrovali novodobí kriminalisti, ktorí sú neskôr známi ako agenti FBI.

Čitateľskú mladosť mi vypĺňali dobrodružné romány. Najmä tie, ktoré sa odohrávali na Divokom západe. Bolo vzrušujúce čítať o indiánskych kmeňoch a tiež o ich boji za zachovanie ich odvekého spôsobu života. Ak sa ich záujmy dostali do konfliktu s kolonizačnými snahami bielych mužov,  z akéhosi romantického dôvodu som vždy fandil Indiánom.

Rád som siahol aj po popularizačnej literatúre s touto tematikou a aj dnes sa k podobným témam rád navraciam. V ostatných dňoch som sa s nadšením začítal do knihy s názvom Vrahovia mesiaca kvetov s podtitulom Vraždy Osagov a zrod FBI. Jej autorom je David Grann – reportér týždenníka The New Yorker, ktorý je tiež autorom svetového bestselleru Stratené mesto Z.

Táto kniha ma uchvátila už od úvodných strán. Je osídlená skutočnými postavami, Indiánmi, šerifmi, rangermi, kovbojmi, banditmi a súkromnými detektívmi. Od prvých strán na čitateľa dýcha skutočný drsný Divoký západ, pričom je udivujúce, že všetky popisované udalosti sa odohrali v 20. a 30. rokoch 20. storočia.

Autor sa zameral na tienistú kapitolu dejín USA, ktorá sa dnes nenachádza v amerických dejepisných učebniciach možno ani ako poznámka za okrajom, no v tých predmetných rokoch jej jednotlivé epizódy zapĺňali novinové stránky aj celoamerických denníkov. Témou týchto správ boli záhadné vraždy príslušníkov indiánskeho kmeňa Osagov a neskôr aj reportáže z ich vyšetrovania a súdneho procesu s vinníkmi.

Osagovia boli hrdými a sebestačnými obyvateľmi prérie, ktorá však každým rokom priťahovala stále väčšie masy bielych osadníkov, bažiacich po úrodnej pôde. S kolonizačnými snahami amerických vlád smerom na západ, sa prirodzene zmenšovalo územie a aj lovecké teritória tu žijúcich pôvodných obyvateľov.

Tento údel postihol aj Osagov. Americký prezident Thomas Jefferson ich prinútil vzdať sa územia s rozlohou 400 000 km², pričom im vyhradil pás zeme s dĺžkou 80 km a šírkou 200 km. Postupom času ich aj z tejto pôdy vytláčali bieli osadníci, a tak sa Osagovia rozhodli nájsť si nový domov. Ich náčelníci pochopili, že pokiaľ budú žiť na území, ktoré je vhodné na poľnohospodárstvo, nebude mať ich ľud pokoja.

So súhlasom vlády sa rozhodli presunúť na ešte západnejšie, hornatejšie a neúrodné teritória. Paradoxne tieto nové územia neboli až také bezcenné, ako sa pôvodne predpokladalo. Pod povrchom sa ukrývalo čierne zlato, teda ropa. Osažskí Indiáni sa zo dňa na deň stali vlastníkmi tých najcennejších pozemkov na Severoamerickom kontinente a v podstate aj ropnými magnátmi.

Sociálny status mnohých Osagov sa tak radikálne zvýšil. Opustili stanové obydlia a postavili si moderné domy. Vlastnili automobily, drahý nábytok a dokonca zamestnávali služobníctvo. Uzatvárali sobášne zväzky s belochmi a stali sa objektom závisti často oveľa chudobnejších bielych susedov.

Ropnými magnátmi však boli aj tak skôr iba v úvodzovkách. Vlastnili síce veľký majetok, ale mnohí s ním nemohli slobodne disponovať, pretože americká vláda a vládne inštitúcie neboli o tejto ich schopnosti presvedčené. Väčšina musela strpieť bielych poručníkov, ktorí dozerali na ich peňažné transakcie.

Americká spoločnosť s nadštandardným katalógom občianskych práv a slobôd bola v tomto prípade striktne rasistická. Na jednej strane mohol Indián bojovať v prvej svetovej vojne, ale sám si nemohol kúpiť ani zubnú pastu. V takomto spoločenskom prostredí bolo jasné, že majetky Indiánov budú zdrojom závisti a nevraživosti.

Tento predpoklad sa naplnil, keď sa začali objavovať záhadné vraždy členov indiánskych rodín. Za niekoľko rokov sa ich objavili desiatky, pričom obeťami násilia sa stávali aj neindiánski svedkovia alebo tí, ktorí disponovali potenciálnymi informáciami o páchateľoch.

Od tohto momentu sa z knihy stáva vynikajúca reportážna nonfiction literatúra, v ktorej autor veľmi pútavo zhrnul objektívne a dostupné poznatky o týchto udalostiach. Rozpletá jednotlivé vraždy, popisujúc ich rozuzlovanie tak, ako ich spracovávali a vyšetrovali novodobí kriminalisti, ktorí sú neskôr známi ako agenti FBI.

Skvelá kniha, za ktorú dávam päť tomahawkov z piatich.

 

David Grann: Vrahovia mesiaca kvetov (Vraždy Osagov a zrod FBI), Absynt 2020, Preklad: Samuel Marec

 

Teraz najčítanejšie