V Kongu zmierovala komunity, na Slovensku pracovala ako učiteľka: Výchova ku kritickému mysleniu a empatii je kľúčová

Pred nástupom do Teach for Slovakia si pôsobila v Konžskej demokratickej republike, v organizácii Life & Peace Institute, ktorá sa venuje peacebuildingu v piatich afrických krajinách. Čo si pod tým máme predstaviť? 

Peacebuilding alebo v preklade “budovanie mieru” sa nezameriava na pomoc komunite v zmysle stavania prístrešia, ciest, škôl alebo dodávanie jedla a lekárskeho vybavenie, ale zameriava sa na aktivity, ktoré podporujú mier a hľadajú kompromisy medzi znepriatelenými komunitami. V oblasti, v ktorej som pôsobila, bol dlhodobým problémom boj medzi komunitami poľnohospodárov a chovateľov dobytka o vlastníctvo pôdy. Častokrát tento súboj vyúsťoval nielen do ničenia úrody, ale aj do vraždenia dobytku a ľudí.

V afrických krajinách pôsobí množstvo organizácií, ktoré sa snažia pomáhať miestnemu obyvateľstvu. V čom bola práca tejto konkrétnej organizácie výnimočná?

Life & Peace Institute neprichádza s dopredu navrhnutými riešeniami, ale snaží sa miestnych ľudí podporiť v tom, aby sami nachádzali riešenia svojej situácie. Na začiatku sa v obci založil takzvaný mierový výbor, ktorého členovia potom iniciovali rozhovory a stretnutia medzi úhlavnými nepriateľmi, ktorí nedokázali byť spolu ani v tej istej miestnosti. A my, ako organizácia, sme týmto výborom technicky a finančne pomáhali, a vytvárali podmienky na realizáciu týchto stretnutí a spoločného hľadania kompromisov.

Čo bolo v organizácii tvojou úlohou? 

Moje úlohy boli rôzne. Často som cestovala do obcí, v ktorých sme pôsobili, rozprávala sa s ľuďmi, ktorí boli do programu zapojení a zbierala dáta o tom, ako sa našim programom darí. Tieto dáta som potom spracovávala a pozerali sme sa s kolegami na to, aký dopad program má a čo by sa dalo vylepšiť.

Pred dvomi rokmi si sa rozhodla vrátiť na Slovensko a pridať do programu Teach for Slovakia, kde si dva roky učila na základnej škole v Bystrom. Čo ťa motivovalo k návratu? 

Po rokoch práce v zahraničí som sa začala pýtať samej seba, či nie je niečo, čo môžem spraviť pre svoju vlastnú krajinu. Začala som sa intenzívnejšie zaujímať o prácu rôznych neziskových organizácií a narazila som na program Teach for Slovakia, ktorý ma nesmierne zaujal. Moja stará mama bola učiteľka a mama vždy túžila byť učiteľkou. Ja sama som mala školu rada a k väčšine učiteľov som cítila nesmierny rešpekt. Mala som šťastie na vynikajúcich učiteľov a z veľkej časti im vďačím za to, kým som.

Keď som sa dozvedela, že existuje program, do ktorého sa môže zapojiť človek aj keď nemá pedagogické vzdelanie a prostredníctvom neho aj učiť, zaujalo ma to a povedala som si, že to chcem určite skúsiť.

Práca s deťmi je náročná na akejkoľvek škole. Učiteľ musí byť zároveň aj priateľom, psychológom a v niektorých prípadoch aj druhým rodičom. Akí boli tvoji žiaci v Bystrom?  

V tomto neviem byť vôbec objektívna, ale podľa mňa úžasní a výnimoční. Ako každé dieťa. Ja som však mala v triede deti, ktoré si napísali vlastný scenár a nacvičili scénku na vianočnú akadémiu, ktoré plnili zadania a makali o dušu či ktoré sa nebáli prejaviť opačný názor. Zároveň som však mala deti, ktoré boli občas príliš hlučné, neskutočne lenivé a vedeli aj ublížiť. Či už jeden druhému alebo mne. Nikto však nie je perfektný a už vôbec nie v puberte. Niektorí ma k sebe pustili viac a mala som s nimi skvelé rozhovory, kde sme sa veľa nasmiali a občas si aj poplakali, s inými sme nešli až tak do hĺbky. Každý z nich má však v sebe obrovský potenciál priniesť do našej spoločnosti viac dobra a láskavosti. Dúfam, že sa im to aj podarí.

Spomenieš si na konkrétny zážitok z dvoch rokov v programe? 

Ak by som mala vybrať len jeden konkrétny zážitok, bude to jeden z posledných dní v deviatom ročníku. Organizácia Post Bellum prišla pre mojich žiakov spraviť workshop o Nežnej revolúcii. Bolo potrebné, aby žiaci pracovali v skupinách, ktoré si sami nevybrali, aby sa vžívali do rôznych postáv a tvorili. Ja som sa pôvodne prišla pozrieť na to, aké techniky a aktivity lektori využívajú. Čo ma však zaujalo oveľa viac bolo, ako skvele moji žiaci pracovali. Dva roky dozadu mali problémy sústrediť sa pri práci v skupinách, často v nich len kecali a zabávali sa, báli sa prezentovať svoju prácu.Teraz každý makal – niekde tvorili prejav, niekde plagát, niekde pesničku, niekde básničku, a každý sa snažil, aby jeho skupina odviedla dobrú prácu. Bola som na nich v tom momente veľmi hrdá a naplnilo ma to nádejou, že sú pripravení ísť v živote ďalej.  Dúfam, že som k tomu prispela aspoň kúskom aj ja.

Na hodinách dejepisu si so žiakmi intenzívne pracovala aj s témou extrémizmu. Ako sa ti podarilo spojiť tému histórie s tým, čo sa deje na Slovensku aj vo svete práve teraz? 

Na dejepise sme preberali dejiny dvadsiateho storočia a teda aj nástup fašizmu, nacizmu a komunizmu v Európe, ako aj obdobie vojnového Slovenského štátu a socializmu v Československu. Snažila som sa na týchto hodinách robiť čo najviac paralel medzi tým, čo mohli ľudia pozorovať v spoločnosti vtedy, a s tým čo vidíme dnes. Porovnávali postoje voči menšinám počas Prvej česko-slovenskej republiky s dneškom, analyzovali sme prejavy politikov pred nástupom Slovenského štátu s facebookovými statusmi terajších politikov extrémistických strán, vžívali sa do postáv židovského alebo rómskeho pôvodu počas nacistického Nemecka, vyvracali sme mýty o holokauste a debatovali o nich. Často sme sa namiesto „veľkých dejín“ učili o individuálnych ľudských príbehoch a o tom, ako totalita negatívne ovplyvnila ich životy.

Okrem klasických hodín dejepisu si pre svojich žiakov organizovala aj stretnutia s cudzincami, ktorí žijú na Slovensku. 

Počas týchto návštev išlo najmä o osobné spoznávanie hosťa, ktorý si v prvej časti pripravil krátku prezentáciu o sebe a svojej krajine, a v druhej odpovedal na otázky detí. Deti sa pýtali na všetko, od toho aké je jeho/jej obľúbené slovenské jedlo cez to aké mal/a domáce zvieratá ako dieťa, až po to, ako sa mu/jej žije na Slovensku a čo by tu zmenil/a.

Zamerala som sa pritom najmä na cudzincov z krajín mimo Európskej únie a pre väčšinu mojich žiakov to boli prví cudzinci, s ktorými sa mali možnosť rozprávať. Verím, že aj cez tieto stretnutia mohli lepšie pochopiť, že aj imigranti sú len ľudia a v mnohom sa od nás nelíšia.

Prečo je podľa teba dôležité hovoriť o zložitých témach, akou je aj extrémizmus, už na základnej škole? 

Pretože extrémizmus a názory, ktoré vyzývajú k nenávisti k celým skupinám ľudí nás obklopujú v našej spoločnosti – od politikov, cez články na sociálnych médiách až po rodinu a kamarátov. Prečo sa teda o nich v škole nerozprávať? Načo by sme s tým mali čakať až na strednú školu? Aj trinásťročné deti aktuálne spoločenské témy vnímajú, dokážu o nich debatovať a formujú si na ne názory. Pokiaľ im na základnej škole neposkytneme rôzne perspektívy, vysvetlenia a priestor rozprávať sa o nich, budú to hľadať inde.

Prečo podľa teba vplyv extrémistov na Slovensku stúpa? Čo vieme proti tomu robiť?

Ako národ sme nikdy poriadne nespracovali našu totalitnú minulosť, či už šlo o správanie sa ľudí počas Slovenského štátu alebo počas socialistickej totality. Prežili sme ich, posunuli sa ďalej. Žiadne poučenie, minimálne vyvodenie zodpovednosti.

A do toho prichádza éra dezinformácií, ktorú žijeme teraz, kde sa falošné správy na sociálnych médiách šíria v priemere šesťkrát rýchlejšie ako pravdivé správy a veľmi efektívne útočia na naše najnižšie pudy. Človek, ktorý nebol ku kritickému mysleniu vedený nikdy, alebo až na vysokej škole, musí byť veľmi silná osobnosť s extrémne kalibrovaným morálnym kompasom, aby tomu dokázal odolať.

Myslím, že výchova ku kritickému mysleniu a empatii by mala byť v najbližších rokoch na našich školách kľúčová, ak chceme skutočne bojovať proti extrémizmu. A učitelia nemusia byť na to sami. Existuje množstvo neziskových organizácií (Post Bellum, Nadácia Milana Šimečku, Nadácia otvorenej spoločnosti, Zmudri) a médií (Denník N, SME), ktoré robia školenia priamo na školách alebo vytvárajú didaktické materiály vďaka ktorým vedia učitelia s touto témou krásne pracovať.

Po dvoch rokoch v škole si ostala verná téme vzdelávania. Kde momentálne pôsobíš? 

Pracujem v Nadácii otvorenej spoločnosti, kde koordinujem dobrovoľnícku časť programu Otvorené školy, ktorý sa cez rôzne aktivity snaží podporiť demokratické prostredie na školách a výchovu k občianstvu. Takisto pracujem aj ako lektorka v organizácii Post Bellum, a vďaka tomu stále chodím na školy a sprostredkúvam žiakom oboznamovanie sa s našimi dejinami zážitkovou formou.

-> Viac o podujatí inspirED <-

---

ČO JE TEACH FOR SLOVAKIA?

Teach for Slovakia je súčasťou medzinárodnej siete Teach for All, pôsobiacej v 53 krajinách sveta, zameriavajúcej sa na systémovú zmenu vo vzdelávaní s dôrazom na zlepšenie situácie žiakov zo znevýhodnených prostredí. Na Slovensku pôsobí od roku 2014.

Záštitu nad programom na Slovensku drží prezidentka republiky Zuzana Čaputová a na jeho implementáciu dohliada 14-členná správna rada, v ktorej sú medzi inými Anna Chlupíková, dlhoročná riaditeľka školy, Viera Kalmárová, štátna školská inšpektorka, či Alena Kanabová z medzinárodnej spoločnosti Accenture. Program na Slovensku funguje pod organizáciou Manageria.

Programy v sieti Teach for All si počas svojej histórie vybudovali a navzájom zdieľajú know-how, ako pristupovať k vzdelávaniu žiakov z chudobného a náročného prostredia. Kľúčovými piliermi sú: motivácia, úzka spolupráca s rodičmi a komunitami, rozvoj charakteru a akademický posun. Unikátny prínos programov je v tom, že sa do vzdelávania snažia dostať nové talenty a ľudí s líderským potenciálom, ktorí by inak v školstve pravdepodobne nepôsobili.

Cieľom programu nie je – ako je často mylne vnímané – zlepšiť pár desiatok škôl, ktoré sú kvapkou v mori, ale prispieť k zlepšeniu celého školstva a úrovne vzdelania všetkých detí. Model Teach For All chce túto zmenu dosiahnuť tým, že priťahuje do školstva výnimočných mladých ľudí a pripravuje ich na dlhodobú životnú dráhu, aby prevzali a potom zvládli náročné role v systéme školstva, cez ktoré je možné realizovať systémovú zmenu. Veríme, že kriticky veľká skupina takýchto ľudí, ktorí majú osobnú skúsenosť z terénu a potom pôsobia dlhodobo v rôznych častiach systému školstva, dokáže byť kľúčovým katalyzátorom udržateľných zmien.

---

Viac o Teach for Slovakia ⇒ www.teachforslovakia.sk

Autorka: Katarína Vargová