Denník N

Covid, slávik, Krysár…

Nevedel som ,aký názov dať tomu to blogu. Dal so mtento, kde nie je záruka veľkej čítanosti. Vlastne podobne to robil i Platón, vyhlásil niekde, že to, čo píše nie je to podstatné, že to sú len slová, kto ich zdvihne zo zeme, ten si ich použije ako chce. Teda, je to možno jedno, kto čo a ako…:-) Že možno jeden čitateľ s porozumením ako tisíce, keby som dal do nadpisu slovo „Ilumináti“, „Fašisti“ či „Komunisti“…nebolo by porozumenie…skôr zmätok vďala slovám v táboroch polarizovaných a iracionálnych…

S východom ranného slnka, ktoré svojim svitom na čistej oblohe (ak nerátam dym s komína nejakej teplárne, ktorý to celé prekrýva) je prísľubom pekného jesenného dňa. H. Ch. Andersen je autor rozprávok, a ako tak sedím a raňajkujem, začítam sa náhodne do otvorenej stránky. Píše sa o tom, že cisár zoslabol, smútok z toho, že slávik – stroj – ktorý dokonale spieval tie najzložitejšie slová, ktoré si všetci chválili, opakovali ich, i keď im nerozumeli, i keď to nepriznávali, aby neboli za hlupákov, spravil v mašinke „puk“ a prestal plniť svoju službu. Pýtali sa ľudia na cisára, mali ho radi, ale keď vymenovali nového cisára, mali dojem, že asi starý umrel. On však žil, smrť mu stála pri vrchu postele a prišiel obyčajný – živý – slávik, ktorý bol hodnotou samou o sebe, lebo bol stvorený ako živá bytosť na tento svet, prišiel k okenici, začal spievať, aby ho potešil. Smrť sa začala jednať a za každé pokračovanie tej krásy hudby dávala mu odmenu. Slávik získal teda všelijaké zlaté veci, všetko bolo menej cenné oproti tomu, čo poskytuje bytostiam na tomto svete hudba, ako najdokonalejšie umenie. Teda, ako sa píše, slávik priletel, aby potešil cisára, aby mu dal nádej. „

Smrť mu dala za jedinú pieseň všetky skvosty.“

„Smrť zrazu zatúžila po svojej záhrade a vytratila sa oblokom ako studená biela hmla“

Cisár si pospal a na druhý deň bol zas zdravý a plný síl.

Sila rozprávky.

Sila umelcov, umenia…

Ešte predtým som deťom rozprával i tú o Krysarovi v súvislosti s dianím v našom dome. Tiež i mne to zrazu došlo, že to bolo v súvislosti s tým, že do mesta, do krajiny prišla „studená biela hmla“, že tam nemali mešťania hodnotu v tom samotnom poriadku, nechceli len tak, aby sa zbavili potkanov. Nie, rozprávka reagovala na časté morové nákazy a jednoducho sľúbili odmenu mladému a šikovnému, ak im vyrieši ich iracionálny pocit, stav, ak ich zbaví strachu z toho, že môžu umrieť. Že to prestane trvať a svoj majetok si nebudú môcť užívať. Keď strach pominul, zavládlo „rozumné“ uvažovanie, hra ega, a poslali Krysára s posmechom von z mesta. TO, čo sľúbili, nesplnili. A prišiel trest.

A prečo som to deťom rozprával?

No náhoda. Roky sa to stáva v tom našom projekte Marsilius, ktorý je pomenovaný po renesančnom učencovi z Florencie – Marsilius Ficinius. Bol nielen prekladateľ diel Platóna, ale tak ako vtedajší učenci (ešte nie vedci) i on bol fascinovaný astrológiou, alchýmiou a podobnými náukami, ktoré hľadali rôzne podobnosti v samotnej prírode. Bol za určitú kombináciu umenia a vedy v poznaní ako takom. V takom, ktoré má hodnotu pre samého človeka.

Uvedomil som si, prečo tento projekt dávame do Petržalky, že čo má vlastne renesancia spoločné so sídliskom tvoreným poslednou fázou socializmu (G. Husák…). A je to možno samotné slovo renesancia, čiže obnova. Nejaká možnosť neustále obnovovať to, čo má hodnotu, čo dáva krásu do každodenného prežívania. Teda i podnety umenia, krása, poznanie, aktivizmus, snaha vnímať životné prostredie.

Teda roky, tesne pred akciou prichádzajú rôzne náhody. Napríklad včera, keď by učenec mohol oslavovať svoje 587 narodeniny (19.10.1433) som konečne dostal DEK kľúč od nového komunitno – kultúrneho centra nášho OZ Presadíme na Medveďovej 21, Bratislava. A tam bolo číslo na tom kľúči: 741. Potom idem na poštu a dostanem poradové číslo, posielanie balíku: 471. Vcelku ma to zaujalo. Mohol som predsa dostať úplne iné čísla, a tu ide o kombináciou troch čísel…

A to nebolo všetko. Podvečer mi manželka vraví, že zas začal nejaký rozdúchaný konflikt v tom našom nešťastnom dvojdome. Písal som o tom predvčerom v nedeľu a na druhý deň to zase začína. Ešte ráno som sa teda ozval s tým, že tiež roky čakám na svoju odmenu, že sa tu jedenásť rokov brutálne porušujú práva vlastníkov a nejak to nemá základné parametre niečoho, čo sa dá udržiavať funkčné…

Záver bol ten, že som spomenul správcu Kombyt v súvislosti s tým, že nielenže nie je chuť roky splniť vlastné uznesenie zo schôdze vlastníkov, ktoré sa tam prijalo, ale ani za papier, ktorý som minul, keď som komunikoval, kopíroval listy do schránok, či tých pár eur za overenie podpisov k výpovedi tomuto správcovi som doteraz nedostal nič. A potom ma bonmot: „Kombyt nie je covid.“ I zaujal.

Vidím tu nejakú súvislosť. Najprv prišiel Kombyt, ľudia sa nepoučili, a teraz je tu covid…

Jednoducho sa zamýšľam, prečo má byť úplná samozrejmosť, že príde mladý a ešte plný elánu a bude za niekoho ťahať horúce zemiaky z ohňa. Nejde o mňa, ale to isté sa dnes očakáva od zdravotných sestier. Rozpráva sa, že to je ich povinnosť. Sú v prvej línií. Ľudia im tlieskajú zavretí z balkónov. Vláda schálila odmeny: 300 – 500, – Eur a doteraz ich vraj nevyplatila.

Ale koho to zaujíma? Je tu zase strach, iracionalita, tlieskať sme tlieskali, každý deň nová show…čo tam po včerajšku, čo tam po podstate, esencií života.

Čo tam po umení, kultúre, Aké: „Zachráňme kultúru?“ Kultúra jedenia, strachu, zabudnutia, kým to ide, to je to, čo tu je. Dajte ľuďom kilo klobás a misu polievky a dajú sa i na dobrovoľné testovanie…

Jednoducho si myslím, že keď nemáme na vyššie platy pre sestričky, tak práve ich plat má byť kľúčová hodnota. Nech sa teda hoc zníži hodnota cien nehnuteľnosti, nech sa ľudia menej zadlžujú na hypotékach, nech tu je normálna menová politika. Kto bude riskovať životy len tak bez uznania?

Podobne, všeličo sa rozpáva o tom covide. A nie, aby sa to vysvetlilo, dalo argumetnačne zdôvodnenie ľudu. Nie, budem sa smiať učiteľom, že v nejakom prieskume vyšiel údaj, že tretina učiteľov verí tomu, že vakcína na covid a čipovanie ľudí má súvis. Ale kde je argument k tomu, že to tak nie je? Ja nehovorím, že je, ale samotný smiech v rámci verejného priestoru nie je asi ten racionálny argument. Aspoň vedcom by to na zavrhnutie nejakej hypotézy nestačilo.

Zoberme si príklad, ak dnes údajne hrozí, z dôvodu obrovského zadlženia planéty, ktoré sa nedá ďalej dohnať, že tých pár „iluminátov“ pri moci sveta, pri kormidle sa naozaj rozhodlo ľudí cez vakcínu čipovať, a potom cez nejakú nanočasticu robotickú pustenú do tela postupne pozabíjať, tak sa to dá pekne vyvrátiť. Postupne si vedec, influencer, preberie všetky argumenty, a raz za radom ich vyvráti. Buď nejaká zbrojná spoločnosť niečo také vyrába. Buď je na to objednávka, uznesenie kongresu, alebo nie. Buď je pravda, že sa to a to píše o vakcínach, i o vedeckých tímoch, ktoré dávajú „nezávislé“ certifikáty na to či ono, alebo nie. Ale smiešne je skôr to, že sa niekto len tak smeje učiteľom, ktorí naozaj nemajú vedecký argument na to, aby niečo tvrdili. Ak to samozrejme nie je vec viery, tak tom uveriť jednoducho nemusia…

Teda zoberme si, udalosti pred vyše  80 – 90 rokmi. Niekto by začal hovoriť, že tam a tam je nejaký pán a ten chce vyhladiť ľudstvo, že vraj hlása skutočnosti, že za všetko zlo, ktoré sa v ich krajine deje, môžu „židobolševici“. Teda má plán ako všetko zlo zničiť a ako nastoliť stav, kedy prežije práve ich čistá rasa. Vznešený a čistý národ. Tak si predstavme, že by sa tomu niekto smial, zosmiešňoval by učiteľov, ktorí neveria všeobecnému názoru v danej verejnosti, že to tak nie. Oni by pritom len chceli, aby do tej krajiny niekto išiel a dal dôkaz, že sa to nedeje…

Jednoducho, vrátim sa k tej rozprávke Slávik (asi je to verzia pre dospelých, neskrátená, vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, preklad J. Kaňa, rok 1980). Tam predsa tiež sa nechceli ľudia „strápniť“, že by priznali to, keď nerozumejú umelým a zložitým slovám piesne, ktorú umelý stroj, slávik, spieva.

Jednoducho, už pred vyše stopäťdesiat rokmi sa dalo tušiť vo svete umelcov, že stroje nemajú skutočnú hodnotu, nemôžu nahradiť skutočný život – svet prežívania (H. CH. Andersen . kultúra, jej úloha, aby upozornila včas na niečo…). Stroj sa pokazil, peniaze, zlato, nič nevedelo nahradiť skutočné umenie, to, čo hudba prináša.

A teda poviem na záver to, čo priniesla tá renesancia d o Európy. Znova sa vrátil odkaz Platóna a fakty, myšlienky, ktoré ovplyvnili i našu tradíciu, proces vývoja kresťanskej náuky, sa začali znova dostávať na povrch.

Znie to možno ako banalita, ale upozorňoval na to v prednáškach filozof a učiteľ VŠ doc. Z. Pinc, že je rozdiel medzi Manichejcami a pravými Kresťanmi. V tej náuke, ktorá sa zavrhla, totiž nie je ten prvok, ktorý má kresťanstvo od Platóna, že zlo nie je. Je to podľa neho len nedostatok dobra.  Máme sa teda snažiť spraviť čo najviac dobra v spoločnosti a nie bojovať proti zlu… Zlo totiž môže prísť práve tou snahou o dobré úmysly, že tá cesta vedia do pekla. Ak proti niečomu bojujeme, zároveň sme ochotní prepáčiť si v rámci boja to i ono. Začneme si dehumanizovať súpera, ktorý robí to isté „na druhom brehu“, ktorého ani nepoznáme (a on nepozná nás, netuší, že myslia obaja skôr rovnako…).

Teda myšlienka je skôr tá, že je v nás i dobro i zlo. Ten teň máme prijať a nie vytesňovať (ako to možno robia moji susedia – ja som čierna ovca  a oni teda sú „logicky“ dobrí…). Jednoducho máme to dať na svetlo, pustiť do duše to svetlo (a to je možno časť učenia toho renesančného filozofa Marsilia Ficinia z Florencie, ktorý vravel, že svet stratil dušu. Nemá už svet to svetlo, poznanie…a umenie to môže priniesť (zvlášť hudba má tie možnosti, cez chóru večné idey dať na náš svet, sila hudby)).

A uvedomil som si, že i o tom je ten náš tohtoročný projekt. Odohráva s v Petržalke. Beží /chodí sa hlavne cez známu hrádzu. Obľúbené miesto, o ktorom ľudia na bicykloch či bežci možno ani netušia, aký má kontext. Petržalka hraničné miest, miesto na hraniciach. Za posledných sto rokov tu bolo Maďarsko i Nemecko. Tu priamo pri hrádzi sa odohrával i veľké tragédie. Deportovaní z Maďarska, zväčša Židia, tu najskôr v rámci „pracovných táboroch“ kopali protitankové zátarasy proti Červenej armáde a keď sa ustupovalo a oni, zoslabnutí, by nevládali s nimi držať krok, tak ich tu jednoducho postrieľali do hlavy. Do tyla… Povráva sa, že boli mnohí zahrabaní ešte za živa…

A to je posolstvo nášho minuloročného čestného hosťa, historika Dušana Kováča, ktorý deťom pri sadení stromčeku na vojenskom cintoríne v Petržalke vravela asi takúto myšlienku: Nezáleží na tom, kto je odkaľ, kto akým jazykom hovorí, dôležité je, či sme schopní si porozumieť, či sme ochotní…“

To platí i pre dnešok, zvlášť pre ľudí, ktorí dnes žijú v Bratislave či v Petržalke. Veď prišli ani nie tak dávno z rôznych kútov Slovenska sem žiť.  Preto je tu snaha o akciu, ktorej propozície som dával nedávno. Nie s veľkou odozvou. Preto sme robili i pieseň pre Petržalku k jej storočnici (Džungľoraj), tiež inú odozvu som čakal na kultúru. Ale čo už, hádam tú kultúru niekto zachráni. Možno ľudia, ktorým sa nedostáva z rádia či z telky, výchovou…tí, ktorí idú ľahšou cestou s túžbou po blahobyte a nie po cnosti (ako bolo v Herakleitovi, keď si mohol vybrať, ako pôjde a kam potom zájde…).

 

Teraz najčítanejšie