Denník N

Slovensko sa prihlásilo k pohanstvu

Podľa prieskumu verejnej mienky druhým najvážnejším problémom Slovákov sú imigranti. Len pre porovnanie, v Taliansku je oficiálne okolo 80 tisíc imigrantov. Slovensko, ktoré má oproti nemu zhruba desatinu obyvateľov ešte len chce prijať niekoľko stoviek cudzincov a už je to problém väčší ako naše zdravotníctvo, nízke dôchodky a platy, korupcia, či dokonca Rómovia.

Kde sa v tomto národe, ktorý sa tak rád považuje za pohostinný a kresťanský berie takýto iracionálny panický strach z cudzincov, ktorí tu ešte ani nie sú?

Túto otázku vo mne ešte umocňuje pocit, že najhlasnejšie sa proti prijímaniu imigrantov stavajú a najviac na riziká spojené s ich príchodom upozorňujú ľudia a skupiny, ktoré sa hlásia k tradičnému kresťanstvu. Je to o to prekvapujúcejšie, že posvätné knihy kresťanov nekompromisne vyhlasujú, že prijímanie cudzincov a núdznych patrí medzi základné Božie príkazy. Dokonca, podľa Matúšovho evanjelia (Mt 25, 31 – 46), Boh sa práve podľa nášho vzťahu k cudzincom bude rozhodovať či nás príjme do neba alebo pošle do pekla.

Sú tu, pravda, výnimky, ako napríklad Spoločenstvo Ladislava Hanusa, Katolícka charita a mnohí ďalší, ktorí k tejto situácii nielen zaujímajú evanjeliový postoj ale dokonca prichádzajú aj s konkrétnymi riešeniami. Ich hlasy sa však v porovnaní so všelijakými kotlebovcami, národniarmi, Ficami, Hlavnymispravami, či poslednými križiakmi, skôr strácajú.

Dlho som si nad týmto paradoxom nebiblického kresťanstva úporne lámal hlavu. Včera, vďaka Kušnierikovej kázni a záverečnej modlitbe v bratislavskej A4-ke, mi to však došlo. Uvedomil som si, že Slováci, aj keď sa považujú za kresťanov, sú v podstate pohanským národom, bez toho, že by si to vôbec uvedomovali.

Jedným z hlavných prívlastkov Boha v Biblii je svätosť. To, že Boh je svätý v pôvodnom biblickom význame znamenalo, že je úplne iný. ( porov. Iz 55, 8 – 9 Veď moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty — znie výrok Hospodina. Lebo ako nebesá prevyšujú zem, tak prevyšujú moje cesty vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.)

Základný rozdiel medzi Bohom Biblie a bôžikmi spočíva v tom, že Boh je ten, ktorý má iniciatívu, On je ten, ktorý koná z vlastnej vôle, ten, ktorý si vyvolil Izrael za svoj národ, ktorý ho viedol, vychovával a konal s ním veľké veci. Bôžikovia naopak sú tí, ktorých ľudia prijali za svojich, ktorým sa líškali, aby si naklonili ich priazeň, ktorých si privlastnili, ktorých si domestifikovali, aby ich chránili a zabezpečili im prosperitu.

Podobne aj v Novej zmluve, Boh Ježiša Krista je ten, ktorý koná, ktorý si povoláva a posiela svojich učeníkov, on je ten, ktorý sa nepodlieha manipulácii náboženskou vrchnosťou. Hlása prelomové a paradoxné posolstvá, ktoré sa vymykajú náboženským konvenciám. Je taký nekonformný, že práve tí, ktorí sa hrdia tým, že najlepšie poznajú Božiu vôľu, ho celkom odmietnu a dokonca ho fyzicky zlikvidujú. Je to skrátka Boh, ktorý ďaleko presahuje naše chápanie, ktorý je stále nový, ktorý stále prekvapuje.

Preto je vzťah k cudzincom, k neznámym v Biblii takým dôležitým indikátorom, či je človek schopný a ochotný prijať do svojho života Boha.

To, čo sa na Slovensku hlása ako tradičná kresťanská viera, bez ohľadu na to či  je katolícka, či evanjelická, pravoslávna alebo iná, je však často pravým opakom prijatia živého Boha. Je to viera, ktorá dávno spohanštela. Ponúka Boha, ktorý je „náš“, ktorý je nám dôverne známy. Je síce náročný, ale dal nám presné pravidlá, čo máme a čo nemáme robiť, aby sme ostali v jeho priazni. My už vieme ako si ho nakloniť, aké modlitby máme odriekať, ako máme presne vykonávať liturgické obrady, aby sa mu to páčilo, lebo my sme si ho domestifikovali. Už sa stal súčasťou našej kultúry, našej identity, ktorú si nechceme nechať vziať nejakými odkundesmi z Bohom zabudnutej Sýrie, Egypta, či Iraku.

Samozrejme, sú tu aj skutoční Kristovi učeníci, ktorí nevnímajú svoju vieru ako len súčasť svojho kultúrneho inventáru, ktorí sa neboja osobného vzťahu so živým Bohom, Bohom, ktorý vtrháva do našich životov a prevráti ich na ruby, Bohom, ktorý sa stále nám stále nanovo zjavuje cez okolnosti nášho života a preto nepáchne zatuchlinou. Sú to ľudia, ktorí sa neboja pochybností, hľadania, ľudia, ktorí nechápu vieru ako rozlišovacie znamenie medzi „našimi“ a tými druhými ale v každom jednom človeku, priateľovi či cudzincovi dokážu rozpoznať rovnakú Kristovu tvár. Spomínaný prieskum verejnej mienky však ukázal, že ich je veľmi, veľmi málo.

Evanjelium nám dáva nádej, že tento kvas môže v konečnom dôsledku prekvasiť celé cesto, že táto štipka soli môže dať chuť celému chlebu. Neklamme sa však! Náš národ, ako celok, už dávno nie je kresťanský ale pohanský. A podobné je to zrejme aj s našimi cirkvami. Je čas nanovo ich evanjelizovať. Čím skôr si to priznáme, tým rýchlejšie môžeme situáciu napraviť.

Títo imigranti nie sú pre naše kresťanstvo hrozbou. Sú hrozbou pre naše pohanstvo. Možno preto nám ich sem Boh posiela. Čo, posiela? On priamo v nich k nám prichádza a dáva nám šancu, aby sme Ho v nich prijali a tak sa stali znova kresťanmi, autentickými Ježišovými nasledovníkmi.

Teraz najčítanejšie