Denník N

Narušitelia na iracko-iránskej hranici, 5. časť

V predošlej časti prestopoval naprieč irackým Kurdistanom. V meste Sulejmaníja som sa zoznámil s anglickou cestovateľkou Aishou, s ktorou sa spoločne vyberieme do menšieho mesta Halabdža, známeho útokom nervovým plynom…

Na ďalší deň ráno sa mi po príjemne strávenom večeri ťažko vstáva, ale musím sa prekonať, pretože ma čaká výlet s Angličankou Aishou do mestečka Halabdža. Stop nám zo Sulejmaníje ide relatívne ľahko a už čoskoro sa smerom do Halabdže vezieme TIRákom. Pre Aishu je jazda v kamióne novým zážitkom, ja sa tvárim, že to je bežná záležitosť. Postarší sympatický kamionista nás ponúka (ako každý vodič v Kurdistane) ľadovou vodou z prenosnej chladničky a púšťa nám temperamentnú kurdskú hudbu, ktorej hlavným refrénom je „vara, vara!“ [kurdsky: „poďme, poďme!“]. V dobrej nálade nám cesta do Halabdže rýchlo ubieha a za chvíľu nás už sympatický ujo vysádza priamo pred múzeom.

Samotné múzeum chemického útoku na Halabdžu je podobne, ako múzeum v Sulejmánii naozaj silným zážitkom. Už pri vchode si človek  uvedomí rozmer celej tragédie – obrovský vestibul má na stenách mená všetkých približne 5 000 obetí, ktoré zomreli na otravu nervovým plynom. Najvyšší iracký tribunál (zriadený po páde režimu) to vyhlásil za akt genocídy. Išlo o najväčší útok chemickou zbraňou voči civilnému obyvateľstvu a Saddám Husajn (aj) zaň dostal slučku.

Samotné múzeum má zaujímavú, relatívne zelenú záhradu, ktorú dekorujú vázy vyrobené z použitých rakiet… Halabdža je síce sympatické mestečko, i keď s tragickou históriou, ale jedno dopoludnie na múzeum a miestnu baklavu s čajom bohato stačí. Preto sa Aishou poberáme na výpadovku, ale naša cesta ešte späť do Sulejmaníje nesmeruje, pretože by sme si ešte radi pozreli dedinku Biara. Báderchán nám ju odporučil ako zaujímavé miesto na iracko-iránskej hranici – má vraj veľmi pekné vodopády a celkovo je fotogenická. Len si máme dávať pozor na samotnú hranicu, aby nás iránsky pohraničníci nepovažovali za pašerákov… Po ďalšom rýchlom stope (čo je vlastne v Kurdistane normou) sa dostávame do dedinky a tá je naozaj ako vystrihnutá zo Slovenského krasu. Keďže sa chceme pozrieť na vodopády a miestny prales, ktorý je v podstate na hranici, tak radšej prosíme miestneho chalana, aby nám poradil, kam až môžeme a kde už je to  zakázané. Chalan nás teda vedie pozdĺž zurčiaceho potoka, vylezie na nízky betónový múrik so žľabom uprostred a po chvíli ukáže na druhú stranu múrika a hovorí „Iran“.

S Ajšou sa na seba rozpačito pozrieme a veľmi opatrne kráčame po irackej strane úzkeho múrika. Cestu si krátime diskusiou, či v prípade zatknutia iránskymi pohraničníkmi bude za špióna Slovák alebo Angličanka. Zhodneme sa, že skôr Angličanka… Po asi desiatich minútach opatrného pochodovania náš sprievodca zoskočí z múrika a ukazuje na potok.

„Irak chalás [koniec], hovorí stroho a s pokojom a zručnosťou kamzíka po skalách preskakuje na druhú stranu potoka. Mne s Aishou to trvá o niečo dlhšie, ale nakoniec obaja úspešne a bez ujmy stojíme na druhej strane potoka. Pozdĺž neho sa vraciame naspäť do Biary, keď v tom spoza stromu pribehne hromžiaci vojak. Trochu si vydýchnem, keď na jeho ramene spoznám vlajku irackého Kurdistanu, ale nič dobré to aj tak neveští. Keď vojak zistí, že mu nerozumieme ani slovo, tak začne kričať na nášho mladého sprievodcu, ktorý len krčí ramená. Nakoniec niečo nahlási do vysielačky a naznačí nám, že máme pokračovať ďalej do dedinky. Tam už na nás čaká mladík so samopalom, i keď v trochu civilnejšom oblečení. Na jeho ramene si všímam nápis „Asayish,“ čiže obávaná, (nie úplne) tajná polícia. Mladý samopalník najprv veľmi rázne vynadá nášmu sprievodcovi (ten sa úspešne vyhýba pohlavku) a potom sa lámanou angličtinou obráti na nás:

„This border Iran! You problem! Passport!“ [Toto hranica Iránu! Vy problém!] a ukazuje prekrížené zápästia, čiže to, že sme riskovali zatknutie.

Vyťahujem teda z vrecka pas, ale začínam si všímať čoraz nervóznejšiu Aishu – spomínam si totiž, že si pas nechala v Sulejmaníji a so sebou má len kópiu. Chápe, že to nemá rozmazávať a zatiaľ sa tvári nenápadne. „Tajný“ policajt sa totiž plne sústreďuje na môj pas, ktorý mu zjavne nič nehovorí. Napokon to vzdá a spýta sa ma:

„What country?“ [Aká krajina?]

„Slovakia,“ odpovedám.

„Ah, Czechoslovakia!“ hovorí mladík, „Okay, mister, sit!“

Usádzame sa teda k stolu s ďalšími vojakmi a miestnymi udivenými obyvateľmi. Okamžite nám servírujú čaj. Počas toho vojak s mojim pasom niekam volá, párkrát povie „Czechoslovakia“ a prísne sa na mňa pozrie. Nakoniec dohovorí, tiež sa usádza k stolu a začne popíjať čaj. Trochu nechápavo sa ho pýtam, či je všetko v poriadku a vojak sa ma ešte spýta pár otázok ohľadom toho, čo vlastne robíme v Biare, i keď už o niečo priateľskejším štýlom. Nakoniec mi vracia pas a hovorí, že môžeme ísť. Neotáľame teda a svinským krokom ideme na hlavnú stopnúť niečom naspäť smerom do Sulejmaníje, pretože vojak si pravdepodobne čoskoro uvedomí, že Aishin pas vlastne nevidel.

Na uzučkej ceste vedľa potoka nám zastavuje relatívne plný pick-up s fúzatým ujom, ktorý dvoch najmladších pasažierov posiela na korbu a tak nám v aute vytvára miesto. I keď ja by som sedel skôr na tej korbe… Ujo šoféruje predpisovo, tak ako väčšina ľudí v irackom Kurdistane, čo je na pomery Blízkeho Východu relatívne neobvyklé, hlavne v porovnaní s Tureckom. Napriek jazykovej bariére sa snažím ujovi ukázať (pomyselným volantom), že v Kurdistane šoférujú dobre, ale v Turecku ako blázni (predvádzam vyšinuté krútenie volantom). Túto pantomímu osadenstvo chápe a celé auto sa smeje na mojom názornom vtipe.

Ujo nás vysádza pri policajnom checkpointe, ešte relatívne ďaleko od Sulejmaníje a tam nám po chvíli zastavuje taxík. Vysvetľujem šoférovi, že my stopujeme a teda taxíkmi nechodíme, ale taxikár (ktorý už niekoho vezie) po chvíli premýšľania naznačuje nech naskočíme, že aj tak ide do Sulejmaníje. Počas krátkej pauzy nám potom spolu s ďalším pasažierom ešte kupujú zmrzlinu. Postarší cestujúci hovorí celkom slušne po anglicky, pretože má v Anglicku brata (a zvyšok rodiny v Nemecku a Holandsku). Je preto rád, že sa môže porozprávať s Angličankou. Po únavnom dni vystupujeme v centre Sulejmaníje a ja sa lúčim s Aishou, pretože zajtra už mám namierené do Iránskej islamskej republiky, tentokrát už legálne cez hraničný prechod. Ona, ako občianka imperialistického štátu tam bez (plateného) doprovodu ísť nemôže. Keďže sa po ceste do Iránu nič zaujímavé nestalo a o Iráne už písal kde kto, tak sa uvidíme až na iránsko-turkménskej hranici…

Ospravedlňujeme sa za zníženú kvalitu obrazového materiálu, autor článku fotí krumpľou.

Teraz najčítanejšie