Denník N

Úspešný debut slovenskej speváčky vo Viedenskej štátnej opere

Keď slovenský operný spevák debutuje vo viedenskom opernom dome na Ringu, je to vždy udalosť hodná zaznamenania. Jednak preto, že Viedenská štátna opera patrí medzi päť najlepších a nejprestížnejších operných domov na svete a jednak preto, že sa to nestáva každý deň.

Preraziť nie je jednoduché, dobrých spevákov je všade dosť. Treba mať samozrejme aj poriadnu dávku šťastia. Lenže aj šťastie dnes praje najmä tým dobre pripraveným.

Medzi takých určite patrí mladá slovenská sopranistka Slávka Zámečníková. Jej minulotýždňový viedenský debut v Donizettiho Donovi Pasqualovi bol dôvodom, pre ktorý som sa rozhodol inscenáciu tejto komickej opery navštíviť (1. repríza v sobotu 17. 10. 2020).

Hneď na úvod treba uviesť, že zatiaľ čo pre ktoréhokoľvek iného nášho sólistu by debut vo Viedni bol veľkou udalosťou sám o sebe, v prípade Slávky Zámečníkovej je len jedným ohnivkom reťaze zo série podujatí, z ktorých každé mohlo byť priležitosťou urobiť “dieru do sveta”.

V apríli mala debutovať na Osterfestspiele v Salzburgu pod taktovkou Christiana Thielemanna v špičkovom obsadení Dona Carla s Ildarom Abdrazakovom, Jusifom Ejvazovom (Eyvazovom) a Anjou Harteros. Koronavírusová pandémia však skrížila jarné plány všetkých festivalov – nielen toho v Salzburgu – a predstavenie bolo odvolané.

V júni mala Slávka Zámečníková zasa “otvárať” Olympijské hry v Tokiu na slávnostnom ceremoniáli s Berlínskou filharmóniou pod vedením Gustava Dudamela. Plánovaní boli sólisti z rôznych kontinentov a Slávka Zámečníková mala ako jediná reprezentovať Európu.

Lenže aj Olympiáda v Tokiu bola nakoniec v dôsledku pandémie preložená. A keďže Berlínska filharmónia má na budúci rok naplánovaný už iný program, nebude možné oplympijský ceremoniál v takomto zložení presunúť o rok neskôr. Jednoducho smola.

Nespomínam si však, že by niekto zo Slovenska dostal príležitosť blysnúť sa v dvoch takýchto top mediálne silných udalostiach s odstupom len dvoch mesiacov.

Už z toho je zrejmé, že čerstvý debut Slávky Zámečníkovej vo Viedenskej štátnej opere nie je žiadnou náhodou. Je skôr odrazom letiaceho chýru o jej speváckych kvalitách, vďaka ktorému prišli pozvania aj na podujatia spomenuté vyššie. Zámečníková sa vo Viedni zároveň stáva členkou ansámblu a počas tejto sezóny bude v Staatsoper spievať 10 rôznych postáv – v Monteverdiho Korunovácii Poppey dokonca hlavnú úlohu – Poppeu. V Humperdinckovej opere Hansel und Gretel stvárni taktiež jednu z dvoch hlavných postáv – Gretel a predstaví sa napríklad aj ako Musetta v Pucciniho Bohéme, v inscenácii pochádzajúcej z dielne Franca Zeffirelliho, ktorá sa vo Viedni v nezmenenej podobe hrá už takmer 60 rokov.

Tentokrát teda koronavírusové šialenstvo neprekazilo Slávke Zámečníkovej jej účinkovanie, avšak naša speváčka aj tak nastupuje do opery na Ringu v mimoriadne ťažkých časoch. Len šesť dní po jej debute bolo rakúskymi orgánmi oznámené, že v opernom dome sa od piatku 23. októbra nebude môcť v hľadisku zdržiavať viac ako 1000 divákov. Divadlo má kapacitu 1709 miest na sedenie a 567 na státie a v normálnych časoch býva na viac ako 95 percent vypredané. Napriek tomu, že momentálne pri zakúpení lístkov rezervačný systém ponecháva susedné kreslá po oboch stranách prázdne, aby tak od seba oddelil navzájom cudzích návštevníkov, aj tak od otvorenia tohtoročnej sezóny 7. septembra 2020 boli až dve tretiny predstavení obsadené výrazne nad touto stanovenou hranicou. Operný dom počas 38 večerov od začiatku sezóny privítal 40 000 návštevníkov, pričom maximálna obsadenosť večera pri aktuálnych bezpečnostných opatreniach bola 1114 hostí.

Pokles na administratívne povolených 1000 ľudí sa na prvý pohľad nemusí javiť ako dramatický, avšak len dovtedy, kým si uvedomíme, že operný dom už dnes stráca 5000 – 10 000 eur na každom jednom predstavení. Pri nútenom poklese obsadenosti o ďalších viac ako 100 miest na predstavenie sa pri priemernej cene lístka medzi 80 – 100 eur denná strata divadla zvýši na viac ako dvojnásobok.

Viedenská štátna opera

Bezpečnostné opatrenia sa nepriaznivo dotýkajú aj samotného umeleckého procesu prípravy inscenácií, je postrehnuteľná snaha vyhnúť sa akýmkoľvek zoskupeniam veľkej masy ľudí už počas skúškového procesu. V niektorých prípadoch to môže viesť až k minimalizácii počtu orchestrálnych skúšok. Keďže orchester vo Viedenskej štátnej opere má až 5 rôznych obsadení, takýto pokus o kompromis sa môže odrážať aj na niektorých umeleckých výkonoch tohoto inak špičkového telesa, čo bolo napríklad cítiť na poslednom predstavení Straussovej Elektry, ktoré som navštívil.

To však našťastie nebol prípad sobotného Dona Pasquala, ten znel hudobne veľmi sviežo a do detailov prepracovane.

Slávka Zámečníková si azda ani nemohla želať pre svoj viedenský debut lepší titul a lepšie obsadenie. Za dirigentským pultom skúsený Marco Armiliato a na pódiu kolegovia sólisti Nicola Alaimo, Dmitrij Korčak (Dmitry Korchak) a Adam Plachetka, všetci traja s výborným komediálnym cítením.

Don Pasquale je komická opera buffa o starom bohatom a lakomom “slobodnom mládencovi”, ktorý sa nechá nahovoriť na svadbu s mladou kráskou (v jeho predstave aj tak trochu naivnou) a domnieva sa, že ju bude po svadbe komandovať. Keďže však pravidlá žánru určujú, že všetko je v skutočnosti inak, svadba je samozrejme len dobre naplánovanou intrigou proti nemu. Jeho nová žena sa krátko po zinscenovanom sňatku zmení na fúriu, ktorá naopak komanduje jeho.

Slávka Zámečníková ako Norina vo Viedenskej štátnej opere. Foto: Michael Pöhn

Zaujímavé je, že Don Pasquale sa na niekoľko desiatok rokov stal poslednou skomponovanou buffa operou ako takou. Žiaden hudobný skladateľ viac nesiahol po tomto žánri a muselo prejsť celých 50 rokov, kedy sa k nemu vrátil Verdi so svojim Falstaffom.

Donizettiho opera je dokonca svojskou alegóriou na commediu dell’arte, kedy Don Pasquale oplýva mnohými charakterovými vlastnosťami Pantaloneho, Ernesto je akoby Pierrot, Malatesta je Scapino a Norina je predobrazom Kolombíny.

Autor skomponoval operu doslova za niekoľko dní. Písal v tom čase ako na bežiacom páse, táto opera bola už jeho sedemdesiata. Ak chcete vedieť viac o okolnostiach, ktoré v tom čase v opernom svete panovali a aký bol napríklad pomer platov hráčov orchestra k niektorým sólistkám – primadonám – prečítajte si aj post scriptum na konci recenzie.

Don Pasquale sa stal jednou z najpopulárnejších hudobných komédií a od svojej premiéry v roku 1843 v Paríži sa opera stretávala s veľkým úspechom. Na rozdiel od tzv. serióznych belcantových opier, ktoré bývajú relatívne statické, sú buffa opery oveľa viac divadelné, živšie a je v nich viac pohybu a rozmanitosti.

Vo Viedni bol Don Pasquale premiérovaný v roku 1879 a odvtedy bolo v opernom dome na Ringu inscenovaných sedem produkcií. Táto posedná, v ktorej aktuálne debutuje Slávka Zámečníková, bola v réžii Iriny Brook prvý raz uvedená v roku 2015 s Juanom Diegom Flórezom a Valentinou Nafornitou v hlavných úlohách.

Komickej buffa opere býva vlastná neľútostná karikatúra a zveličovanie. V hereckej rovine sa hodí aj prehrávanie a teatrálne gestá, žáner poskytuje množstvo výrazových prostriedkov až takmer Chaplinovského charakteru a réžia ich v tomto prípade aj bohato využívala. Pri inom obsadení by možno niektoré situácie vyzneli aj trochu toporne, avšak speváci s tak veľkým citom pre karikovanie a parodovanie, akých sme mali možnosť uvidieť v sobotu, dodali ten správny rámec a šťavu.

Inscenácia si naplno uťahuje ešte aj z gýča, kedy s ním pracuje formou úmyselného predávkovania. Napríklad les, v ktorom sa skrývajú Ernesto s Norinou je nasvietený à la Las Vegas. A keď už má byť gýč vedome prehnaný, tak nech je teda prehnaný poriadne – stromy ešte aj musia blikať. A samozrejme – ako inak – v ružových farbách.

Presne takémuto výkladu potom zodpovedajú aj zvolené kostýmy. Divák sa jednoducho dobre baví, samozrejme za predpokladu, ak princíp výsmechu gýčovitosti práve prostredníctvom úmyselne inscenovaných gýčov, príjme za svoj.

Zľava Adam Plachetka, Dmitrij Korčak, Slávka Zámečníková a Nicola Alaimo. Foto: Michael Pöhn

Po hudobnej stránke išlo tiež o vcelku vydarené predstavenie. Orchester i zbor podali kvalitný výkon.

Talianský barytón Nicola Alaimo sa predstavil v bas-barytónovej (oficiálne basovej) úlohe hlavného hrdinu Dona Pasquala. Jeho fyzické dispozície ho priam predurčovali pre túto rolu, svojou mohutnou postavou ako aj výrazným komickým talentom bol ideálnym predstaviteľom starého lakomého zbohatlíka. Alaimo spieval s množstvom rozličných výrazov, podľa meniacej sa situácie a vždy vynikajuco. Ak dnes operné domy kladú dôraz nielen na spevácky, ale aj typovo a charakterovo vhodných predstaviteľov jednotlivých postáv, lepšie si nemohli vybrať.

Ruský tenorista a dirigent Dmitrij Korčak, ktorý sa v 2004 roku umiestnil na štvrtom mieste v Domingovej Operalii stvárnil Ernesta. Predviedol zaujímavo sfarbený hlas a príkladné frázovanie. Ária Ernesta bola trochu iná, než inokedy, pretože v inscenácii po prvý krát účinkoval nový gitarista (ktorý Ernesta na pódiu doprevádza) a ešte detailne nepoznal nuansy, ako áriu zvykne tento konkrétny spevák kreovať.

Adam Plachetka v postave doktora Malatestu sa zhostil svojej roly so sebaistotou a suverenitou skúseného speváka, jeho mohutný hlas sa dobre niesol ponad orchester.

Slávka Zámečníková stvárnila jedinú ženskú postavu opery Norinu. Spievala zľahka, akoby úplne bez námahy. Jej hlas má lesk a sýtym objemom zaplnil auditórium Viedenskej štátnej opery. Znel mladistvo a sviežo a pekne rezonoval vo všetkých polohách. Slávka Zámečníková bola v každej situácii intonačne veľmi presná a zľahka sa pohrávala s predpísanými ozdôbkami.

Nicola Alaimo a Slávka Zámečníková. Foto: Michael Pöhn

Donizetti, pôvodne v koloratúrach inšpirovaný svojim súputníkom Rossinim, po čase našiel svoj vlastný štýl a začal používať ornamenty oveľa menej často. Jeho opery zvyčajne ponechávajú spevákom priestor na fioritúry, teda ozdôbky, ktoré nie sú predpísané, ale sú ponechané na spontánnu improvizáciu sólistov. V Donovi Pasqualovi je však priestor pre ne výrazne obmedzený, nakoľko orchester častokrát kopíruje spevácku linku a v takej situácii sa priestor pre akúkoľvek spontánnu improvizáciu speváka stráca. Nepostrehol som, či Slávka Zámečníková mala priestor okrem predpísaných koloratúr využiť aj fioritúry, ale to už by sme zachádzali do úplných detailov. Jej spievanie bolo štýlové. Už pred prestávkou tak bolo viac-menej jasné, že speváčka do Viedenskej štátnej opery jednoznačne patrí.

Pre mňa osobne sa však hlavný moment prekvapenia ukrýval niekde inde. To, že Slávka Zámečníková bude spievať tak, aby dostála svojej povesti, sa predsa dalo viacmenej očakávať. Nečakal som však, že na pódiu predvedie tak výraznú mieru komediálneho talentu. Jej herecké kreácie boli vtipné a na viacerých miestach úprimne rozosmiali publikum. Divadelné schopnosti speváčky sa tak mohli v inscenácii naplno prejaviť.

Lepšie obsadenie, lepšieho dirigenta a lepšie dielo si Slávka Zámečníková pre svoju premiéru ani nemohla želať. Možno jej len osud teraz vrátil to, čo jej predtým vzal pri neuskutočnenom debute v Salzburgu a neuskutočnenom otváraní Olympiády v Tokiu. Zdá sa, že Slávka Zámečníková teraz definitívne dostala šancu ukázať aj na medzinárodnej scéne, akú kvalitu dokáže ponúknuť. Verme, že túto možnosť aj naplno využije.

Peter Bleha

 

P.S.: A ešte v článku sľúbené post scriptum k okolnostiam panujúcim vo svete opery v čase vzniku Dona Pasquala. Bola to práve éra belcanta, ktorá stvorila fenomén primadony. Teda fenomén opernej divy fanaticky zbožňovanej širokými davmi, adorovanej masami fanúšikov na úrovni zodpovedajúcej dnešným superstar pop music. 

Primadony boli miláčikmi publika a producenti, či impresáriovia, im museli vždy vyhovieť vo všetkých ich vrtochoch. Operné divy častokrát dokonca ani nespievali to, čo mali napísané v notách, ale to, čo sa zachcelo práve im. Skladatelia si trhali vlasy, ale mlčali.

Hviezdne maniere belcantových speváčok boli prekonané už len ich nárokmi na honoráre.

Ak by sme príjmy a výdaje tejto éry vyjadrili vo vtedajších amerických dolároch, tak napríklad lístok do opery stál v roku 1820 asi 50 centov, plat slúžky bol asi 30 dolárov ročne plus zadarmo izba a jedlo, orchestrálny hráč zarábal asi 200 dolárov ročne. V tom istom čase belcantová operná diva dostávala neuveriteľných 500 dolárov za jedno predstavenie! 

V 19. storočí nemohla žena nikde zarobiť toľko peňazí, ako speváčka belcanta. Rozhodujúca časť publika chodila do opery len a len kvôli primadonám a majitelia operných domov si to veľmi dobre uvedomovali. Mohli si tak vybrať len z dvoch možností – buď budú musieť operným divám naďalej vyplácať šialené honoráre, v dôsledku čoho nakoniec postupom času ich divadlá skrachujú, alebo premrštené požiadavky odmietnu a budú sledovať, ako ich opernú superstar preplatí konkurencia a priláka ju k sebe. A s jej odchodom potom odídu ku konkurencii aj všetci ich diváci. V tom prípade by majitelia operného domu skrachovali samozrejme tiež, avšak tentokrát v dôsledku straty publika.

S opernými divami sa naozaj aj zachádzalo ako s bohyňami a stali sa jednou z mála výnimiek, kedy ženy mali reálnu moc aj v inak úplne patriarchálnej spoločnosti. A belcantové divy, podobne ako grécke bohyne, svojim správaním aj dávali patrične najavo, že naozaj môžu všetko čo sa im len zachce.

V takejto epoche písal svoje opery Donizetti a v takejto atmosfére vznikal aj Don Pasquale. Je zrejmé, že skladatelia vôbec neboli tí, čo diktovali, ako bude ich dielo vyzerať. A nemali ani vplyv na to, či speváčky budú naozaj spievať to, čo im napísali v notách. 

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

 

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu