Elita či jelitá národa

1.Protest bol nelegálny. Bol však taktiež nelegitímny.

Legalita zjednodušene znamená, že dané jednanie je v súlade so znením zákona. Počas núdzového stavu, v ktorom sa práve na Slovensku nachádzame, je politické právo zhromažďovať sa obmedzené (do počtu šiestich osôb). Samozrejme, stovky ľudí tento počet hravo prekročili a podobne prekročili aj zákon.

Dalo by sa však polemizovať, či požiadavky sobotňajšieho zhromaždenia neboli minimálne legitímne. To by vo všeobecnosti znamenalo, že podľa ľudí nejestvuje zmysel, kvôli ktorému ten-ktorý predpis vznikol a snažia sa ho iniciatívne „napraviť“. To sa však o víkendovom proteste nedá povedať, žiaľ, ani okrajovo.

Nebude treba viesť siahodlhú diskusiu o nejakých požiadavkách davu – tie na protest neprišli. Skôr sa zdá, že istej skupine obyvateľstva už jednoducho chýba skandovanie na štadiónoch a tak pod zámienkou nebezpečných rúšok si na hlavy pre zmenu nasadili bezpečné kukly a prišli povzbudiť pred objekt, na ktorom sa odohrávajú aktuálne najťažšie zápasy našej krajiny – Úrad vlády.

Asi len toľko sa dá povedať k tomu, že ak má človek legitímne požiadavky, nemaskuje svoju identitu. Možno ale práve kukla je tým, čo pomáha pri výstupe do nadmorskej výšky vstupnej brány. Neobstojí ani obrana, že sa obávame represálií. Za vyjadrenie nespokojného názoru sa netrestá – za nebezpečné poukazovanie naň však áno. A lietajúca dlažba nie je v pohode ani na legálnom zhromaždení, nieto na takomto.

Z dlhodobo razenej línie nevybočujúci prístup zvolili aj niektorí poslanci krajne pravicovej strany. Rozprávke o náhodnej prechádzke by tentokrát neverili ani deti. A pri nich budeme musieť aj ostať.

2. Neslušné Slovensko.

Bolo by veľmi jednoduché dištancovať sa od protestujúcich spoluobčanov ich častovaním rôznymi prívlastkami a poukazovaním na ich klinickú neschopnosť pochopiť vážnosť reality. Nadávaním nadávajúcemu davu sa ale počet slušných nezvýši. Naopak, musíme sa stále a dookola vracať k našej mládeži – a pracovať s ňou, aby sa toto nemuselo opakovať.

Ak máte akúkoľvek sociálnu sieť, respektíve chuť mať hlavu v smútku, vyhľadajte si zo soboty tú najhoršiu časť. Nie sú to lietajúce kamene ani vybuchujúce svetlice. Sú to deti, chlapček a dievčatko, ktoré s úsmevom a pochopiteľne bez pochopenia, čo hovoria, skandujú hanlivé slová na adresu premiéra či návrhy na jeho smrť. Pre istotu ešte raz. Tie deti samé od seba neprišli na slová ‚k*kot‘ a ‚zabiť‘. Kto ich to naučil, zobral na pochod, nechal ich rozprávať do megafónu a ešte si to natočil a dal na internet?

Polícia už pátra po ich identite a teda po identite ich rodičov.

3. K samotnému zásahu polície.

Niektorým sa intervencia polície javila ako neskorá, pre iných zase zasahovala príliš. Je však dobré, že v sobotu poriadkové organy neprišli tĺcť, ale ani sa nechať otĺkať.  Situácia bola značne eskalovaná a napriek celkovej nezákonnosti celej akcie sa postupovalo od miernejších spôsobov – o čom svedčí aj prítomnosť Antikonfliktého tímu Krajského zastupiteľstva Policajného zboru (áno, aj také čosi existuje). Nepomohlo, a na snahu vylomiť bránu, rozbíjanie dlažby a hádzanie fľaší po príslušníkoch PZ sa reagovalo o čosi ráznejšie.

Za zmienku stojí reakcia ministra hospodárstva Richarda Sulíka, ktorý sa v nedeľnej diskusnej relácii vyslovil, že na proteste videl aj stovky slušných ľudí a kritizoval použitie vodného dela. K tomu len toľko, že ak by sa tam aj slušní ľudia azda dohnaní veľkou frustráciou zo zatvorených prevádzok či straty pracovného miesta vyskytli, vodného dela by sa nedočkali. Už dávno by boli totiž doma, keďže by pochopili, kde sa nedopatrením ocitli.

Záverom

Dá sa pochopiť, že so situáciou, v akej sme sa ako ľudstvo ocitli, skúsenosť nemáme a s mnohými vecami sa stretáme poprvýkrát. Nič nás však neoprávňuje správať sa takýmto spôsobom, aký v sobotu predviedol vyčíňajúci dav.

Dôvodov vzniku protestu bude viacero: od tých miernejších – pochopiteľnej frustrácie a jej vplyvu na psychický stav človeka, cez doslova detinskú chuť vyčínať a tak si ventilovať svoj hnev po hľadanie vinníka. Najvážnejším sa však javí fakt, že po (zatiaľ neprávoplatnom) odsúdení predsedu ĽSNS sa aktivity tejto strany môžu radikalizovať (samozrejme ‚náhodne‘). Ako spoločnosť by sme si na to mali dať pozor.

Na rozdiel od prvej vlny, keď nás spájala vzájomná solidarita, nás teraz viac dokáže mobilizovať strach a hnev. A nanešťastie to nie je tým najlepším, čo by nás malo spájať.