Denník N

Kresťanstvo, predsudky a referendum

Ak na referendum nepôjdete, alebo budete hlasovať proti, neznamená to, že ste proti rodine. Ja ako katolíčka nepôjdem.

Som z katolíckej rodiny a s rodinou chodíme každú nedeľu do kostola. Zároveň som študentkou prvého ročníka na jednej z najliberálnejšie (a najľavicovejšie) orientovaných univerzít v UK – London School of Economics (LSE). Počas trimestrov teda žijem aj v jednom z najdynamickejších miest sveta, ktoré sa vyznačuje multikulturálnosťou a diverzitou a v krajine, ktorá je zaraďovaná medzi najvyspelejšie. Aj tu chodím občas do kostola. Na februárové referendum, ak by som v tom čase bola na Slovensku, by som nešla.

Je škoda, že veľká časť debaty o referende sa skĺzla do roviny boja kresťanov a ‚homolobby‘. Byť katolíkom, ktorý je zároveň za práva LGBTI menšiny nie je bežné. Cirkev zaujala jasný postoj k referendu, a tým pádom znemožnila akúkoľvek diskusiu o tejto téme na jej pôde. Ak ste kresťan, mali by ste sa riadiť postojom cirkvi a podľa toho hlasovať. Skostnatelá uzavretá inštitúcia, ktorá je však stále väčšinou ľudí považovaná za morálnu autoritu a má teda moc výrazne ovplyvniť ich vnímanie.

Myslím, že väčšina ľudí v nejakom bode ich života hľadá hlbší zmysel a verí, že život nie je len o naplnení fyzických potrieb a prežití. Kresťanstvo mi dalo základné hodnoty, ktoré sa snažím v živote aplikovať a kostol je miestom, kde si chodím vyčistiť hlavu od chaosu každodenného života a pripomenúť si, čo je v živote dôležité. Je to forma spirituality, ktorá mi je najbližšia – z jednoduchého dôvodu, že odmalička som v ňom vyrastala. Poznám veľa ľudí, ktorí sa narodili do iného prostredia a majú iné preferencie. Správne náboženstvo si podľa mňa nenárokuje na univerzálnu pravdu, rešpektuje iné formy duchovného žitia a hlása porozumenie a lásku ku všetkým. Kroky pápeža Františka sa nesú v tomto duchu. Faith Centre na mojej univerzite je založené na týchto princípoch a dáva priestor na objavovanie a diskusiu rade náboženstiev, ktoré študenti vyznávajú.

To, že na Slovensku zhodou okolností vedie väčšina ľudí duchovný život prostredníctvom kresťanstva neznamená, že na základe tohto učenia majú právo rozhodovať o otázkach, ktoré sa týkajú života iných – tých, ktorí si môžu slobodne vybrať, či a akou cestou hľadajú svoj životný zmysel oni.

Osobne pre mňa nie je relevantné, čo hlása Biblia o homosexualite. Nie som katolík, lebo verím, že náš Boh je najlepší a naše učenie pozná ultimátnu pravdu. Som katolík kvôli hodnotám, ktoré mi pripomínajú ako byť lepším človekom a v učení cirkvi nehľadám presný návod na dobrýživot. Pre mňa aplikovanie kresťanských hodnôt o milovaní svojho blížneho na súčasnú dobu znamená aj podporovanie práv minority.

Nech to však ako kresťania vidíme akokoľvek, nič to nemení na tom, že na základe jedného náboženstva by sa nemali určovať zákony pre všetkých. Manželstvo je civilný zväzok, do ktorého vstupujú aj neveriaci. Jeho definícia sa môže meniť a prispôsobovať. Ak sa dvaja kresťania chcú zobrať v kostole a vnímať zväzok medzi sebou posvätne, sú slobodní to urobiť odhliadnuc od toho, čo hovorí zákon. Je to ich osobné rozhodnutie. Nepovažujem však za férové brať druhým slobodu vnímať ten zväzok inak. Ak človek uzná, že učenie jeho náboženstva nie je nadradené a nemá právo ho vnútiť iným, akékoľvek argumenty, ktoré sa oň opierajú pri debate o referende by nemali byť brané do úvahy.

Diskusia o právach homosexuálov je už vo väčšine západných krajín viac-menej ukončená a LGBTI menšina je na úrovni štátu prijímaná rovnocenne. Andorra, Argentína, Belgicko, Brazília, Kanada, Dánsko, Francúzsko, Island, Luxembursko, Malta, Holandsko, Nový Zéland, Nórsko, Južná Afrika, Španielsko, Švédsko, Británia a 36 štátov USA povoľujú adopciu pármi rovnakého pohlavia. Ešte viac krajín uznáva manželstvo osôb rovnakého pohlavia (nehovoriac o registrovaných partnerstvách). Mne to v Británií prišlo ako samozrejmosť. Tak ako kedysi Afroameričania napríklad nemali v USA volebné práva, postupne ich získali a dnes už nikto nediskutuje o tom, či majú na ne právo alebo nie. Na mojej univerzite je v študentskej únií volený LGBTI officer aby zastupoval túto minoritu. Ak by ste na campuse verejne vyhlásili čokoľvek, čo by obsahovalo náznak diskriminácie voči gayom alebo by ste sa o niekom vyjadrili negatívne na základe jeho príslušnosti ku skupine, boli by ste označený za homofóba a prípad by zrejme začala riešiť Equality and Diversity Office alebo niečo podobné.

Bol pre mňa teda dosť šok, keď som prišla na Vianoce domov a začala som intenzívnejšie vnímať diskusiu okolo referenda, v ktorej odzneli aj argumenty v štýle povolenie homosexuálnych manželstiev a adopcií nás privedie do záhuby‚.

Potom som však pochopila, že naša spoločnosť (resp. jej časť) je skrátka niekde inde a je nezmyselné sa nad tým rozhorčovať. Verím, že väčšina konzervatívnych ľudí to myslí dobre a homosexuálnych ľudí nepovažujú za menejcenných. Stále ich však považujú za niečo neprirodzené, pretože tak to bolo prezentované a vnímané dlhú dobu. Bude zrejme chvíľu trvať, kým sa pohľad zmení. To je v poriadku a verím, že aj homosexuálni ľudia to pochopia hoci to chce veľa lásky a trpezlivosti. A verím, že neupadnú do pocitu, že sú tu ako jedinci nechcení aj keď sa to tak navonok môže zdať. Odstrániť predsudky nie je ľahké a nedá sa to spraviť rýchlo. Neodstránia sa však samé. Je prirodzené, že návrhy o právach homosexuálov sprevádza debata, mala by však byť konštruktívna, opierajúca sa o dostupné fakty z objektívnych zdrojov a slušná. Založená na argumentoch, nie výhradne na identite.

Smutné je však, akou formou prebieha. Väčšinou sa vlna strachu zo zmeny a neznámeho zdvíha ako reakcia na pozitívne opatrenie, teda napríklad na návrh na zavedenie homosexuálnych manželstiev. Teraz ale miesto toho, aby niekto vykročil vpred a ostatní ho zmierňovali a brzdili pretože je to naraz priveľká zmena je tu situácia, kedy nás niekto ťahá vzad. Pre pro-LGBT voličov je najlepším možným výsledkom, že zostaneme kde sme. A väčšina má šancu niekomu niečo zakázať.

Hoci je referendum organizované Alianciou za rodinu, netreba sa nechať týmto názvom zmiasť. Ak na referendum nepôjdete alebo budete hlasovať nie, neznamená to, že ste proti rodine. Ja v rodinu absolútne verím a považujem ju za nesmierne dôležitú. Som vďačná za tú svoju pre to, aké zázemie a podporu mi poskytla. Dobrú rodinu pre mňa definuje jej konanie a výstupy, nie vonkajšie fyzikálne charakteristiky.

Musíme sa pýtať samých seba, skadiaľ naše názory pochádzajú a prečo sme zaujali určité stanovisko. Musíme búrať stereotypy. Čo nám vlastne na tom, aby sa homosexuáli mohli brať, vadí? Homosexualita nie je choroba a nie je nákazlivá. Človek si ju aktívne nevyberá a nedá sa vyliečiť. Nie je na nej nič neprirodzené. Homosexuáli vždy boli súčasťou spoločnosti. Sú to normálni ľudia a sú aj vo vašom okolí. Neurobili nič zlé. To sú fakty a treba ich opakovať. Keď sa s nimi človek naozaj vnútorne stotožní, zistí, že sa niet čoho báť. A je preňho akosi ťažšie stáť v referendovej miestnosti a na tie otázky odpovedať áno.

(Na záver odkaz na článok, ktorý možno pomôže zmeniť takéto vnímanie.) http://www.theguardian.com/world/2014/sep/09/alice-dubes-vivian-boyack-iowa-72-years-marriage

Teraz najčítanejšie