Ako vyzerá bežný deň v domove dôchodcov? Klientov stretávame sporadicky, nesmú spolu jesť, ani prijímať návštevy

Je desať minút pred šiestou a ja vystupujem z auta. Je čas ísť do práce. Pri pohľade na domov dôchodcov v rannej tme zisťujem, že starší ľudia skutočne dlho nespia. Vo viacerých oknách sa už svieti. Aj keď by sa pracovná doba mala začínať až o chvíľu, z kuchyne už počujem hlasy a štrnganie hrncov. Kuchárky sú už tu. Musia navariť pre množstvo ľudí. Po obedy si chodia aj dôchodcovia, ktorí žijú doma a ďalšie putujú na rozvážku ľuďom, ktorí si po obed už nedokážu prísť. Práve týmto ľuďom sa venujem ja.

Prezliekam sa, vstupujem do kuchyne a pomáham kuchárkam. Prehodíme pár slov, no veľa nie, treba variť. Pripravené raňajky mieria do výťahu, ten ide hore, kde na neho čakajú už opatrovatelia. Dnes sa už jesť spoločne nebude. Nové opatrenia. Aby dochádzalo ku najmenšiemu kontaktu, tak dostane každý z klientov stravu do vlastnej izby. Pred odchodom som sa zväčša zdravil dôchodcom, ktorí si vychutnávali kávu. Dnes nie, nemôžu.

Nakladáme obedy a ide sa. Bude to opäť rušný deň. Nie je to, ako rozvážať pizzu. Ľudia nemôžu ihneď dobehnúť ku zvončeku, viacerí z nich sú na vozíčku, alebo o barlách. Preto nám viacerí zverili ich kľúče, aby sme ich zbytočne nenútili ísť k dverám. Dôležitá je pri starších ľuďoch trpezlivosť, treba aj kúsok humoru a slušného chovania.

Jedna z prvých zastávok je u pána, ktorý už vie, kedy prichádzame. S ťažkou chôdzou prichádza ku dverám, s úsmevom ma víta a pýta sa, či som niekedy nehral basketbal. Naráža na moju výšku. Je veľmi milý, dáva mi do rúk cukríky a hovorí, že si máme osladiť život. Je to jedna z príjemnejších zastávok. Zhruba v polovici vyberám kľuč a idem k pani, ktorá má nakázané ležať. Otváram dvere a vidím pred sebou obraz Panny Márie. Budí sa vo mne kresťanská výchova a pozdravím „pochválen buď Ježiš Kristus“. Chodiť vládze spomedzi všetkých asi najmenej, preto jej dávam obed až do rúk. Prajem jej s úsmevom pekný deň, ten ale nevidí, keďže povinnou výbavou je samozrejme rúško a rukavice. Takýchto zastávok máme po ceste nespočetne veľa. Zaberie to čas, niektorí sú radi, že niekoho konečne vidia, hovoria o deťoch, vnúčatách, pýtajú sa na počasie, pochvália obed. Ako vravím, chce to niekedy trpezlivosť. Nikdy sa však nestretávam s negatívnou reakciou. Vždy sú vďační za akýkoľvek kontakt, v tejto dobe sa zrejme väčšina z nich s veľa ľuďmi nestretáva.

Po návrate naspäť vidím jednu z mála návštev. Rodina sa stretáva s otcom. Priniesli mu zimné veci, aby sa mohol prejsť aspoň po priľahlom parku v areáli. S odstupom desiatich metrov a cez zamknutú bránu kričí otec deťom, že mu doniesli otrasnú bundu, že v nej bude vyzerať ako vandrák. Bunda ale vyzerá normálne, preto sa smejú jeho potomkovia, on a ja tiež. Otec sa asi rád obliekal vkusne.

Poobede sa dozvedáme výsledky covid testovania. U nás to našťastie dopadlo dobre. Negatívny som bol aj ja. Pre mňa je už koniec dňa. Sadám do auta a idem domov.

Po ceste premýšľam nad tým, aké je to žiť v izolácii. Ako extrovert potrebujem denno-denný styk s ľuďmi, alebo aspoň nejaký rozhovor, či prechádzka do prírody. Títo ľudia musia sedieť po väčšine v izbe, ak je pekne, s rúškom von na lavičke. Po príchode domov čítam správy. Opäť nové opatrenia, zákaz vychádzania a hádky v komentároch. Ľudia nadávajú na zákaz vychádzania a problém majú aj s obyčajným nosením rúška. Hnevá ma to. Je to absolútne nič oproti tomu, čo všetko musia dodržiavať ľudia, ktorým sa denne musím venovať. Nemajú síce Facebook, na ktorom by sa mohli posťažovať, ale nesťažujú sa ani pri osobných stretnutiach. Majú ťažkú jeseň života, no často ju berú s humorom a úsmevom na tvári.

Deň sa končí. Zajtra opäť rovnaký kolotoč, no s novými zážitkami.