Čína očami Slováka

Šanghaj z taxíka

Šanghaj – Shengsi

Zážitky z ciest po Číne začnem na jeho východnom pobreží, kde sa svojou 22 miliónovou populáciou pýši mesto s históriou i súčasnosťou – Šanghaj. Predstava zhromaždiť na územie ani nie Prešovského kraja obyvateľstvo štyroch Slovensk vyznieva dosť absurdne, ale zároveň vyvoláva úctu k schopnostiam tých, čo takýto kolos (energie, doprava, catering, odpady, …) dokážu udržať pri živote. Dva dni v Šanghaji nie je dosť dlhá doba na to, aby to človek všetko pochopil, nech sa snaží ako chce, ale jedno vysvetlenie sa tu ponúka už z tých pár skúseností, stretnutí s miestnymi obyvateľmi. Každý obyčajný Číňan a takých je v Číne viac ako miliarda, si žije svoj skromný, nenáročný život, prevažne vo svojom neveľkom byte veľkého paneláku, viac či menej striehne na príležitosť, ako prežiť, či ako si privyrobiť (a pre takých sme my cudzinci dobrou príležitosťou), ale hlavne vedome alebo podvedome cíti, že svet okolo seba musí držať v úcte, inak hrozí, že skončí uväznený v jeho sutinách. Do tohto hyper veľkomesta sme prileteli popoludní s naivnou predstavou, že do polnoci sa dopravíme na ostrov Shengsi, kde za 3 dni zaklimatizujeme pred náročnou robotickou súťažou. Mali sme dopredu sprostredkovanú dopravu z letiska až k východiskovému bodu transportu turistov na ostrov a tým je známy Šanghajský Nanpu bridge. Toto dohodnuté „zmiernenie šoku“ zo stretnutia s cudzím svetom sa nakoniec prejavilo úplne opačne, ale ako vraví môj priateľ, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Šofér prišiel na letisko s takmer hodinovým meškaním, v ruke zdrap papiera a načarbaná skomolenina dohodnutého mena. Len mykal plecami a krútil hlavou. Ako sme prežívali tú hodinu, to tu radšej nerozpitvávam, hoci pri troche fantázie by z toho mohol byť scenár  na celovečerný thriller. Pozitívom tej hodiny bolo, že sme našli bankomat a vybrali na kartu prvú hotovosť. Šofér mikrobusu sa s nami rozlúčil pod mostom s čarovným úsmevom a my sme po chvíli zistili, že posledný spoj na ostrov odišiel pred pol hodinou. Vôbec to ale nevadilo miestnym čiernym taxikárom, ktorí tam už na nás čakali. Ten šťastlivec, ktorý mal dosť veľké auto, nám bol užitočný hneď trikrát. Večer, keď nás povozil po meste, až kým sme nenašli hotel s voľnými izbami, ráno nás doviezol späť pod Nanpu bridge a tretíkrát, keď sme pochopili, že oficiálny taxík vyjde dvakrát i trikrát lacnejšie. Ešte šťastie, že taxíky sú v Číne lacné.

Dovolenka po čínsky

Ostrov Shengsi je jedným z početných neveľkých ostrovov vo Východočínskom mori vzdialený od Šanghajského najväčšieho nákladného prístavu na svete ani nie 50km. Logicky je teda vybudovaná turistická infraštruktúra (reklama, doprava, sieť hotelov a služieb), ktorá umožňuje nielen Šanghajcom stráviť niekoľko príjemných chvíľ ďaleko od každodenného pracovného kolobehu. Keď sa chcete ale dostať na ostrov prvou loďou, musíte si privstať ako u nás k očnému. Polhodinu pred začiatkom predaja lístkov sme to mali k okienku 50m. Nakoniec všetko dobre dopadlo, aj lístky sme dostali správne dokonca bez čínskeho popisu názvu ostrova. Autobus nás viezol do prístavu vyše hodiny a cestou šofér v kuse vytruboval. Niekedy som mal dojem, že tu majú klaksón namiesto pozdravu. Keď sme nastúpili na loď prevážajúcu turistov na ostrov, od pohľadov na šíre kalné more a veterné elektrárne týčiace sa z vody v presných rozostupoch nás odpútavala séria videodokumentov predstavujúcich nádheru ostrovov a okolitého azurového mora. Dokumenty nezabúdajú ani na to, že všetka nádhera je tu vďaka pevnej ale milujúcej ruke Čínskej vlády a vládnucej strany. Keď sa však zoznámite s realitou ostrova, znova uveríte, že sme sa v roku 1989 dobre rozhodli. More nemôže byť azurové už len preto, že skalnaté pobrežie ostrova je pieskovcové a neustály príboj vodu múti. A všetko tak dokonalé, ligotavé a bohaté vo videu sa v realite zmení na obyčajné, opotrebené a skromné. Na ostrove Vás tiež prekvapí obrovské množstvo husto stojacich budov, prevažne nesúcich pre Čínu také typické kresby spôsobené stekajúcou vodou. Prekvapia Vás elektromotorky, bežne šoférované mamičkou s nákupom za chrbtom a dieťaťom medzi nohami. Zarazí Vás vstupné na pláže, ktoré zívajú aj v sezóne prázdnotou, prekvapia Vás atrakcie, medzi ktoré nepatria tobogány, surfy, či vodné skútre, ale precízne široké dláždené turistické chodníky so zábradlím uprostred nádhernej prírodnej scenérie. My sme však predsa odchádzali z ostrova na tretí deň plní príjemných dojmov zo stretnutia s obetavým a príjemným hotelierom Hui Xinom a jeho milou rodinou, bohatší o zážitky v miestnom prírodnom parku, stretnutia s miestnou faunou a flórou, zážitky v miestnom budhistickom komplexe, zážitky s miestnou kuchyňou (pre deti teda nie vždy príjemné) a z kúpania v mori, kde sme boli na pláži raritou ako jediní neázijci. Situácie, keď si kávou navodíte klímu domova a do toho Vám realitu pripomenie miestny obrovský lietajúci chrobák, či vtáčik vzhľadom podobný slávikovi, ale ozývajúci sa spevom, aký ste ešte nepočuli, boli pravidelným spestrením pobytu. Na druhej strane neustála kontrola batožiny vždy pri presunoch hromadnou dopravou a Čínska armáda ktorá sa objaví, kde ju vôbec nečakáte, nám sústavne pripomínali, komu vlastne vďačíme za pocit bezpečia.