Denník N

Quatalda, princezná z nášho kraja.

Je málo krajín, kde moc nie je treba strážiť. Skôr naopak. Nebezpečnou je práve túžba po slobode, ktorá hľadá miesta, kde je možné sa jej vyhnúť. Tam vznikajú svety, ktoré zlo hľadá. Pod zámienkou ochrany, prospešnej všetkým, ktorí by chceli uniknúť.

V našej krajine boli od praveku mnohé možnosti, kde sa dalo zájsť. Kde bosé nohy opatrne hladili blato, aby overili bahno a včas odhadli jeho hĺbku. Mužský svet je sám osebe impozantný. Dominuje predovšetkým tým, že chlapi sa v ňom nestratia. Pochybnosti k pravidlám sily však prináša zistenie, čo ak si ženy berú svoj svet stále so sebou. Od prvého okamihu tak nehľadajú cestu, pretože tá správna je s nimi tam, kde sú.

Tento príbeh je inšpirovaný mnohým zamyslením sa nad dejom historického románu Rimanka a kvádsky kráľ {10/2020}.

Bola príliš mladučká a chudá. Na zablatenom tele mala len úzky pruh rozdrapenej látky – niečo medzi plátnom a rybárskou sieťou. Práve tou priezračnosťou vzbudzovala dojem, že vie meniť svoju podobu. Pretože jej telo sa na prvý pohľad zdalo príliš jasné a známe. Obraz, ktorý vidíme, je často ten, ktorý chceme vidieť. Pochybnosť preto prichádza vždy, keď sa nám to zdá byť málo a chceme vidieť viac. Ten na koho sa pozeráme, však nie je ten, čo niečo ukazuje. A možno nás ani nechce vidieť. Ona tiež.

Strapaté vlasy, by možno za iných okolností, tvorili korunu jej krásy. Teraz sú však len mokrou spleteninou, v ktorej by si hniezdo vedel nájsť, ktorýkoľvek z vtákov krúžiacich nad močiarom. Chodidlá obalené blatom, sa podobajú na chodidlá starých žien. Sú popraskané a boľavé. Snáď preto, že chodí bosá. Nenosí sandále. Rada sa túla a blúdi. V močiaroch Riečnej šíriny.

Zbabelý svet dnes chráni slabších. Bráni im však v tom, aby sa bezpečne mohli vyhýbať silným. Ovládajú nás pravidlá a dokumenty, ktoré sú užitočné k založeniu ohňa. Ak už zimou a chladom blíži sa vlhkosť priamo k nám. Naša krajina bola slobodná, pretože sa v nej chodilo aj žilo ťažko. Neplavili sa po jej okrajoch lúpežné lode. Neprichádzala pravda s najostrejším mečom. Nebolo tu vždy, čo vziať. Smiech a tanec mal svoje miesto aj tam, kde boli iba ryby. Pre niektorých aj poludnice a bludičky. Svätojánska muška často svieti práve preto, lebo nás chce vidieť. A my si myslíme, že nám svieti na cestu.

Keď nepotrebujeme každý deň a niekedy ani týždne vedieť, kde sa naša princezná túla, tak naša krajina je na správnom mieste. Chránená horami. Delená riekami. Podmytá vodou, aby sme to nemali všetko také ľahké. Nie všetky prekážky máme zdolávať. Niektoré sú tu preto, aby sme mohli všetci ostať tam, kde chceme spolu ale slobodne voľne žiť. Práve tá vzájomnosť nám totiž prináša pocit bezpečia. Oveľa skôr a istejšie než pocit, že nás ktosi ochráni, ale zato chce vždy vedieť kde sme, čo robíme, čo máme robiť, prečo to odmietame a kto sa tomu najviac bráni.

Naša princezná bola príkladom opaku. Jej sloboda bola zdrojom nezávislosti a tá dávala moc nám všetkým. Tešili sme sa jej slovu, keď pošťastilo sa nám ho počuť. Mali sme radosť, že hovorí aj k nám a neboli sme smutní z toho, že vie hovoriť aj k iným. Mnohokrát k tým, ktorých sme nie všetci mohli vidieť, rozumieť ich reči a dozvedať sa tak výhľad na naše šťastie alebo veštbu poroby a útlaku.

Bola slobodná. Pretože ju zaujímalo aj to, čo videla v sebe. V ten rok prišli Rimania. Neboli v Kraji prvýkrát. V ich rozprávkach sa vykresľovali za obrov. Ich cisár Marcus Aurelius písal svoje poznámky na brehu Grona. Nikdy sa v nich nezabudol pasovať za mudrca, ktorý ukradol vedomosti bohom. Náš Kraj prešiel rýchlo. Musel ísť tade, kde sa dalo ísť. Cesty sme nemali. Mali sme kone. On mal ťažké vozy a preto nemohol všade. Šírina mu bola studená a laugare znamenalo v preklade kúpať sa. K tomu však bolo treba vyhľadať teplé pramene. Pod bielou skalou ich bolo dosť, označil si ju slovom. Laugaricio.

Nebojovali sme s nimi veľmi. Občas sme ich posunuli iným smerom. Miesta bolo u nás pre všetkých dosť. A ak aj šli stále ďalej, znamenalo to, že my ostávame tam, kde sme šťastní. Tešili sme sa z toho, že nestarajú sa do nás veľmi. No a dnes? Ten príbeh opäť žijeme. Len postavy sa menia tak, ako v každom čase.

Zuzana Kuglerová | bux.sk

 

 

Teraz najčítanejšie

Martin Gregor

Pracuje v literárnej agentúre ako hodinár slova a básnik času.