Existuje chrobák hrdobec?
Nedávno som si po neviemkoľký raz s chuťou pozrel komédiu Veľkej trojky – Smoljak, Svěrák, Lipský – Marečku, podejte mi pero! Pre mladšie ročníky, ktoré predsa len nevedia, o čom hovorím, len telegraficky:
Jiří Kroupa, majster v továrni, vyrábajúcej poľnohospodárske stroje, si musí vzhľadom na modernizáciu podniku a na veľký tlak okolia proti vlastnej vôli spraviť večerne maturitu na priemyslovke, ktorú cez deň navštevuje jeho syn. Kroupa je, najmä zo začiatku, mizerný študent a na školu sa chce vykašľať. Napokon však premôže svoju hrdosť, požiada syna o doučovanie z matematiky a všetko dospeje k happy endu.
A práve jedna časť tohto sviežeho dielka, kde prestarnutí študenti dostanú za domácu úlohu spraviť rozbor básne Jana Nerudy Jak lvové bijem o mříže, ma inšpirovala k tomuto príspevku.
Jak lvové bijem o mříže,
jak lvové v kleci jatí,
my bychom vzhůru k nebesům
a jsme zde Zemí spjatí.
Nám zdá se, z hvězd že vane hlas:
„Nuž pojďte, páni, blíže,
jen trochu blíže, hrdobci,
jimž hrouda nohy víže!“
Ešte spomeniem, že na Kroupových študijných úspechoch sa podieľajú aj jeho kolegovia z továrne. V rámci rozboru domácej úlohy dospeje jeden z kolegov k takémuto záveru:
„Hrdobec? Hrdobec to je takovej brouk. To je takovej chrobák, kterej si před sebou válí tu… kuličku… z toho… z trusu.“ Kroupa na to: „Jo, ty myslíš hovnivála?“ Kolega: „No, hovnivála, jenomže v přírodopise se nazývá hrdobec.“ (tu je ukážka z filmu a tu vysvetlenie slova hrdobec, resp. hrdobce, ako má znieť správny tvar slova v singulári).
Hovnivál je medzi pospolitým českým, moravským a sčasti aj slovenským ľudom väčšinou nejaký druh chrobáka z čeľade skarabeusovitých. Pre zaujímavosť, v tejto skupine okrem obligátnych smradľavých koprofilov naďabíte aj na desiatky navoňaných krásavcov, priam estétov, žijúcich napríklad na kvetoch. Známy je chrústik škvrnitý, zlatoň zlatistý a hladký, ale aj klasické chrústy či tropickí hmyzí velikáni ako goliáš alebo herkules, ktorý dorastá až do sedemnástich centimetrov.
Vrátim sa však k hovniválom. Najznámejší spomedzi nich, severoafrický skarabeus posvätný (Scarabaeus sacer), je asi trojcentimetrový čierny chrobák. Trusom sa živí nielen on, ale tejto deviácii podľahli aj jeho larvy. Pri zaobstarávaní svojej každodennej lahôdky najskôr usilovne snorí po okolí. Akáže je to len radosť, keď natrafí na exkrement nejakého veľkého kopytníka! Pustí sa do modelovania a výsledkom je utešená, približne štvordeková guľôčka. Tú si potom pomocou zadného a prostredného páru nôh guľká smerom k domovu. Pohľad na posúvajúceho sa skarabea pripomína známeho Sizyfa. Guľôčka na nerovnom teréne často mení smer, utečie a chrobák musí začať odznova. Aby to mal ešte komplikovanejšie, do cesty sa mu pchajú iné lačné skarabeusy, ktoré by sa rady bezpracne obohatili.
V období rozmnožovania sa mení nielen zabehnutý kolobeh skarabeusieho života, ale zmeny sa dotknú aj guľôčky. Je jemnejšia, uhnetená z kvalitnejšieho materiálu. Veď čo by jeden neurobil pre svoje potomstvo, najmä ak ide o výživu. V podzemnej komôrke najskôr samička zručne vyformuje guľôčku do hruškovitého tvaru a potom na jej vrchol nakladie jediné vajíčko. Larva, ktorá sa po čase vyliahne, z tejto svojráznej postieľky postupne ujedá, až kým sa neprebojuje do samotného stredu. Tam sa zakuklí.
Mladý chrobák zbytočne neriskuje. Má ešte veľmi mäkké krovky, a tak vo svojom bezpečnom úkryte počká až na obdobie dažďov. Všadeprítomná voda rozmočí obal schránky a skarabeus sa po prvýkrát nadýchne čerstvého vzduchu. Rozhliada sa okolo seba, všetko je zelené, stáda kopytníkov sa ženú za čerstvou pašou. A jemu už tečú slinky na kus čerstvého, voňavého a poddajného trusu.
Skarabeus je posvätný chrobák. Starovekých Egypťanov ohúril tým, že sa občas „z ničoho nič“ vynoril na povrch zemský. Ľudkovia neznalí pomerov jeho zložitého podzemného vývoja presvedčili najskôr seba a potom celé ďalšie generácie o tom, že chrobák povstal z neživého piesku.
Čiže je čosi ako bájny Fénix. Zo skarabea sa okamžite stal seriózny kandidát na symbol znovuzrodenia. Sošky chrobáka vyrábali z kameňa aj pálenej hliny a vkladali ich do hrobov zosnulých, aby tak zaistili ich opätovný návrat do života. Komusi sa však soška tak zapáčila, že nechcel čakať s jej nadobudnutím až do smrti. Preto začal do okolia vytrubovať, že skarabeus prináša šťastie v živote pozemskom. A ľudia, ako pravoverní vyznávači zákonov stáda, sa vo veľkom pustili do vyrezávania dreva, kameňa, či vzácnych kovov.
Kto nemal na krku talizman v tvare skarabea, nebol in. Tento kult vyniesol chrobáka na pamätné medaily egyptských faraónov a prevzali ho tiež rímski okupanti egyptskej ríše.
Chceli by ste vidieť skarabea na vlastné oči? Po odznení koronakrízy sa zapojte sa do niektorej súťaže o výpredajové zájazdy do Egypta. Ak na to nemáte žalúdok, zostaňte na Slovensku. Aj tu u nás totiž žije niekoľko jeho príbuzných. Africkým skarabeom sa najviac podobajú lajniak obyčajný (Geotrupes stercorarius), lajniačik skarabeusovitý (Sisyphus schaefferi) a skarabeus stredomorský (Scarabeus pius), ktorý sa veľmi vzácne vyskytuje v teplých piesočnatých oblastiach na južnom Slovensku. Posledné dva druhy dokonca, podobne ako ich veľkí príbuzní, kotúľajú guľky z trusu. Spôsobom života sa skarabeom veľmi podobá aj lajniačik starostlivý (Copris lunaris). Žije pod kravskými lajnami, roztrúsenými v teplých oblastiach Slovenska. Samce upútajú pozornosť veľkým zašpicateným rohom na hlave.
Lajniačiky si hniezda budujú plytko pod zemou a priamo pod kravským výkalom. Aby sa im nezrútil na hlavu, poriadne vystužia múry. Potom si manželský pár spoločnými silami nahonobí zásoby trusu, natlačí ho do hniezda a nechá ho riadne vykvasiť. Počas júla z takto vzniknutej hmoty samička uhnetie sedem alebo osem hruškovitých útvarov.
V špičke každého je útulná garsoniéra, kam starostlivá matka vloží jedno vajíčko a odcupká k manželovi. Budúci rodičia sa pritúlia k sebe a v tichosti čakajú na finálne produkty. Až po narodení malých lajniačikov všetci svorne opúšťajú starú komôrku. Takýto príklad rodičovskej starostlivosti je v hmyzej ríši celkom ojedinelý.
Na záver teda patrí jednoznačné vyhlásenie: Nie, chrobák hrdobec skutočne neexistuje.
Tomáš Čejka
Botanický ústav CBRB SAV
