Denník N

Krátke vyznanie lásky k neprečítaným knihám a jednej konkrétnej

Nikdy som nerozumela ľuďom, ktorí hovoria, že si nekúpia novú knihu, kým neprečítajú tých dvadsať, ktoré trpezlivo čakajú na nočnom stolíku. Mať zásobu neprečítaných kníh, veľké tsundoku, je predsa na domácej knižnici to najlepšie. Niekedy je lepšie knihu kúpiť a nechať tak, kým príde ten správny čas, tá správna nálada. A niekedy vďaka tomu natrafíte na polozabudnutý poklad, ktorý doma máte už roky.

Ja som cez víkend (opäť raz) preskupovala svoje knihy, čo je činnosť, ktorej asi nikdy nebudem mať dosť. Vzala som do rúk knihu Holubi vzlétají, a už som ju neodložila. Melinda Nadj Abonji, nemecky píšuca spisovateľka pôvodom z maďarskej menšiny zo srbskej Vojvodiny, napísala podľa mňa jednu z najlepších kníh o prisťahovaleckej skúsenosti. Dostala za ňu Nemeckú aj Švajčiarsku knižnú cenu (a bola to prvá kniha vydaná vo Švajčiarsku, ktorá Nemeckú knižnú cenu dostala), a ak by som ju nemala osem rokov neprečítanú v knižnici, asi by som sa k nej nedostala. Teraz je vypredaná, hoci po bazároch sa zohnať dá.

Na obálke pôvodného vydania vraj bolo uvedené, že je to „svižne a vtipne vyrozprávaný román zo strednej Európy“. Čo vôbec, ale vôbec nie je. Je to nádherne vyrozprávaný príbeh plný melanchólie a veterných dní, ťaživej prítomnosti a detskej nostalgie, v ktorom autorka dokázala veľmi presne vystihnúť každý záchvev nálady a pocitov. „Lavičky tady nejsou rozstřílené a navíc mají opěradlo. Nesedneme si?“ V tej vete je toho tak veľa. A tie názvy kapitol: Titovo léto. Alebo: Pohraniční policie, smuteční vrby. Presne taká tá kniha je.

Rozprávačka Ildikó Kocsisová má dvadsať, pomáha rodičom v kaviarni v mestečku na brehu Zürišského jazera. Keď bola malá, s rodičmi emigrovali do Švajčiarska zo srbskej Vojvodiny. Teraz však začala vojna v Juhoslávii, rodina bojuje s predsudkami voči prisťahovalcom okolo seba (zasraní Juhoši), strachuje sa o rodinu tam u nich doma (lebo tu nebudú nikdy tak doma ako tam), a Ildikó spomína na jednotlivé letá, kedy ich boli navštíviť. Leto, kedy zomrel Tito, leto, kedy pre ňu ešte nič neznamenalo, že meno ich malého mestečka je napísané v troch jazykoch: srbochorvátsky, cyrilikou a maďarsky, leto, kedy im babka rozprávala príbeh z otcovho života pred ich narodením, ktorý mu zničili komunisti, leto, kedy bujaro slávili svadbu v rodine.     

Dá sa len tak, zo dňa na deň, prechodom cez hranicu vstúpiť do nového života? („Nezní ti maďarské slovo rodina jako teplé, krásné jídlo, chtěla bych se zeptat mamky.“)

Ildikó prežíva prvé zamilovanosti (prečo práve Srb, povedal by otec), snaží sa pochopiť matku, ktorá sa k novým utečencom z Juhoslávie stavia odmietavo (určite ich prišlo veľa, dosť na to, že Švajčiari o tom hovoria a majú obavy – a Ildikó stojí za pultom a premýšľa, či mala matka toľko pochopenia pre obavy Švajčiarov aj vtedy, keď pred rokmi prišli oni; „Musíme se přizpůsobit, říká matka s pohledem, který už nechci vidět, sračkám? křičím…“), obsluhuje zákazníkov, ktorí sa povznesene pýtajú, aké je to tam „u nich“ (ako im má opísať krajinu detstva, ktorú tam nechala? prašné ulice a topole, nočné kvákanie žiab, traubisoda v babičkinej kuchyni, letné slnko a vôňa spenenej cibule) a pri objednávaní kávy ledabolo prehodia, že počuj, ako si tam tí na Balkáne rozbíjajú hlavy, čo (vy ste si objednal bielu kávu?), a z času na čas ich svet preruší telefonát zo starého sveta (bratranca Bélu povolali do Juhoslovanskej ľudovej armády, bojuje v Bosne).

Toto je kniha, v ktorej sa nedeje vlastne vôbec nič, a pritom sa v nej toho deje tak veľa. Dúfam, že sa jej raz dočkáme aj v slovenčine. Na záver trochu dlhší citát z knihy, scéna: pomocníčka v kuchyni Dragana, ktorá nechala v Sarajeve deväťročného syna, a Ildikó, v kaviarni na brehu švajčiarskeho jazera, ďaleko od vojny a predsa tak blízko k nej.

„Dragana a já, dvě zvířata, která si hledí do očí, vlastně bychom musely být úhlavní nepřátelé, protože Dragana je bosenská Srbka nebo srbská Bosaňka? a já patřím k maďarské menšině v Srbsku (zmatek, který dál víří v mé hlavě, ve všech hlavách) a je absurdní a absolutně možné, že jeden z mých bratranců dezertuje, protože jako Maďar nechce bojovat v Jugoslávské lidové armádě, může se stát, že ho zastřelí jeden z Draganiných bratranců, protože bojuje v Jugoslávské lidové armádě, a dezertéři se střílejí; může se ovšem také stát, že jeden z Draganiných bratranců dezertuje, protože se cítí jako Bosňan, jako bosenský Srb nechce bojovat v Jugoslávské lidové armádě, může se stát, že pak můj bratranec zastřelí Draganina bratrance, protože můj bratranec nedezertoval, bojuje za Jugoslávskou lidovou armádu, snad aby zachránil vlastní život; možná ale budou zastřeleni oba nějakým muslimem, Chorvatem, nevybuchlým granátem, že je rozmetá mina, někde, na neznámém místě, v zemi nikoho, zatímco my tady spolu mažeme toasty, v naší kuchyni.

(Naši hosté – jsou to němečtí Švýcaři, nebo švýcarští Němci?)

Dragana, která posadila vajíčko do kalíšku, vtiskne mi do ruky bílý talíř s kanapkami, pro toast si musíš přijít později, říká, a já se konečně dávám do pohybu směr pult.“

– – –

Melinda Nadjová Abonjiová – Holuby vzlétají (Jota 2011, preklad Lucy Topoľská)

 

Teraz najčítanejšie