Denník N

Nebezpečná metóda I

Autoritatívna vs. Empatická výchova

Pán Juraj pracuje v policajnom zbore, s manželkou vychovávajú štyri deti – dvoch chlapcov a dve dievčatá. Svoje deti sa snaží vychovávať prísne a v duchu tradičných hodnôt.

 

Dnes je v duchu liberálnej výchovy veľmi cenená tzv. „detská spontánnosť“ a tolerantný, tzv. „sprevádzajúci“ prístup k výchove detí. V minulosti bol preferovaný skôr model autoritatívny. Ktorú z týchto metód by ste uprednostnili, resp. ktorú ste uprednostnili pri výchove svojich detí?

Snažíme sa o autoritatívny. Avšak úprimne priznávam, že vo vynucovaní mojej autority často zlyhávam.

 

Častou témou súčasnej kultúrnej revolúcie je odsudzovanie telesných trestov pri výchove detí. Aký je váš postoj k tomuto trendu? Myslíte si, že kriminalizovanie rodičov za použitie primeraných telesných trestov je správne?

 

Telesné tresty hojne využívam, každý deň aj niekoľkokrát. (pôvodná odpoveď)

 

Jednou zo základných zlých ľudských vlastností je egoizmus, ktorý sa prejavuje pri viacdetných rodinách aj vo vzťahoch medzi súrodencami. Akú máte skúsenosť s detským egoizmom a s riešením konfliktov medzi deťmi?

 

Vybijeme všetkých, hovorím tomu súrodenecká solidarita. V dobrom aj v zlom. (pôvodná odpoveď)

Práve ste si prečítali úryvok z pôvodného rozhovoru  uverejneného na stránke christianitas.sk dňa 10.10.2020. Článok bol neskôr aktualizovaný a odpovede upravené (miernejšie znenie odpovedí). Pôvodný text som si uložil.

Čo s tým?

Vážený pán Juraj,

verím, že nie ste zlý, len patríte medzi tých, ktorí si sami prešli takouto výchovou a/alebo uverili (Biblii), že takéto zaobchádzanie vedie k slušne vychovaným deťom a neskôr dospelým, akým ste aj vy sám. Byť slušný a byť poslušný, sú však dve rozdielne veci.

Čo dosiahnete Vašou výchovou?

píšete: úprimne priznávam, že vo vynucovaní mojej autority často zlyhávam…

Dôvod je práve ten, že svoju autoritu vynucujete. Autorita, rešpekt, podobne ako láska sa vynútiť nedá. Dá sa vynútiť len strach a poslušnosť. Strach a vynútená poslušnosť však prirodzene vedie k vzdoru. Čím viac sa ho budete pokúšať zlomiť, tým väčšie škody napáchate. Ak si však autoritu a poslušnosť prestanete vynucovať, zmeníte sa z rodiča na staršieho kamaráta, ak si k svojim deťom dovolíte len to, čo k svojim najlepším priateľom, stane sa zázrak. Vaše deti si vás začnu vážiť a nasledovať vás, presne tak, ako všetky deti nasledujú svoje vzory, starších kamarátov. Prestanú vám vzdorovať. Zamilujú si vás. Budete im príkladom. Samé si vás zvolia za príklad. To nie je výmysel, ale moja osobná rodičovská skúsenosť.

píšete: vybijem ich všetkých…

Tým, že vybijete všetky deti, dosiahnete to, že postavíte vlastné deti proti sebe navzájom. Staršie deti, majúc zodpovednosť za mladšie, sa stanú vašou predĺženou trestajúcou rukou. Mladšie sa ich budú báť. Budú sa hádať a biť, keď vy to nebudete vidieť. Budú na seba hádzať vinu, robiť si prieky a ubližovať. Budú na sebe ventilovať svoju frustráciu z prostredia, ktoré ste im vytvorili. Miesto toho, aby ste ich viedli k empatii, láske a súdržnosti, dosiahnete rivalitu a často vzájomnú nevraživosť. Každé dieťa je zodpovedné len samé za seba. Každý človek, je zodpovedný len sám za seba. Nikto nesmie niesť vinu, či znášať trest za niekoho iného.

Čo touto nebezpečnou výchovnou metódou môžete spôsobiť?

[1] Bijete svoje deti, hoci len mierne? Odborníčka vysveľuje, čo z nich môže vyrásť
[2] Násilie je násilie aj keď dieťa dostane len jednu výchovnú

Ako na to inak?
[3] Prečo je rešpekt voči deťom pri výchove dôležitý

Ak rodič bije svoje deti, znamená to, že nie je schopný empaticky sa vžiť do ich strachu, úzkosti a bolesti. Nedokáže to, čo dokáže aj pes, opica, kôň, delfín, slon a iné cicavce – súcitiť s vlastným mláďaťom. Je to často preto, lebo sám vytesnil vlastné pocity strachu a bolesti z detstva a nahradil ich racionalizáciou traumy, ktorou si sám prešiel. Verí, že tak to má byť, tak je to správne. Stáva sa akoby robotom s poškodeným programom. Nemá záujem sám seba zmeniť, pretože si neuvedomuje vlastný problém. Cíti sa byť v poriadku.

Zvieratá nevyužívajú pri výchove systematické fyzické tresty, ani psychický nátlak, ale vlastný príklad a hru. Aj zvieratá učia svoje mláďatá všetko potrebné pre ich život. To isté je možné aj u ľudí. Nebuďme horší ako zvieratá. Fyzické tresty, citové vydieranie, psychický nátlak vedú síce k dočasnej poslušnosti, ale zároveň tiež k strachu a strate dôvery detí vo vlastných rodičov, neistote a manipulovateľnosti. Sú postavené proti tomu najzákladnejšiemu pudu, ktoré dieťa v sebe má, keď hľadá ochranu a pocit bezpečia u svojich rodičov. My ľudia sme jediné cicavce, ktoré takto vychovávajú svoje mláďatá. Pre prirodzený rozvoj to nie je ani prirodzené, ani zdravé. Veríme tomu len preto, lebo sa to deje už celé stáročia. Stalo sa to spoločenskou normou. Neexistuje jeden jediný dôkaz, že je to správne. Naopak. Máme za sebou dejiny plné násilia a ubližovania. Aj Adolf Hilter a Josif. V. Stalin boli len deti extrémne prísnych autoritatívnych rodičov. Neexistuje zdravá, či prospešná miera násilia. Skôr či neskôr sa autoritatívna výchova zvrhne do extrému.


Rád by som oslovil psychológov so zameraním na vývinovú psychológiu, aby prinášali do spoločnosti čo možno najviac článkov, rád a návodov k empatickej výchove pre rodičov. Toto nie je ojedinelý prípad. V konzervatívnom kresťanskom svete nájdete podobných mnoho. A na sociálnych sieťach sa to hemží nevraživosťou a nedostatkom empatie.

Na záver prosba k čitateľom článku. Ak ste sa v predchádzajúcom texte našli, či už vo forme ublíženého dieťaťa, alebo prísneho rodiča, ktorý zvádza svoj vnútorný boj a rád by svoje deti vychovával inak, ale nevie ako na to, podeľte sa so svojou skúsenosťou. Prečo je to dôležité?

Cesta od prísneho rodiča, ktorý napriek všetkej snahe zlyháva vo svojej autorite, smerom k empatickému kamarátovi, ktorého deti samé rady nasledujú a rešpektujú, vedie cez sebauvedomenie. Verím, že čím viac osobných príbehov sa dostane na verejnosť, tým viac rodičov sa rozpamätá na vlastné pocity z detstva a zmení svoj kurz.

Svoj príbeh mi môžete napísať priamo v anonymnom formulári, alebo ma môžete kontaktovať prostredníctvom môjho facebookového profilu. S Vašim povolením príbeh publikujem a ak si to budete priať, tak aj s radou, ako zo začarovaného kruhu von.

Ďakujem,

Ohodnoťte tento článok

Teraz najčítanejšie

Daniel Kolarčík

  • sem tam o politike
  • inokedy o náboženstve
  • občas o filozofii a histórii
  • a hlavne o rodičovstve, vzťahoch, škole a empatickej výchove.
Aj keď k tomu hlavnému sa pri písaní dostanem len sem tam.