Chýba nám regionálne školstvo
Väčšina rodičov rozhoduje o vzdelávaní svojich detí od predškolskej výchovy až po vysokú školu. Rodič uvažuje, či pôjde jeho dieťa do štátnej, súkromnej, cirkevnej, či inej alternatívnej školy. Zvažuje, čo dieťaťu viac prospeje – viac cudzích jazykov, matematika, šport… Chudobný rodič takýmto spôsobom neuvažuje.
Umiestni dieťa do najbližšej školy a zaujíma ho, aby všetci prežili z mesiaca na mesiac. A keďže aj výskumy potvrdzujú, že najviac osôb žijúcich v chudobe je medzi Rómami, z roka na rok dochádza k väčšej segregácii rómskych žiakov a odlúčenosti týchto detí od žiakov z majority. Z roka na rok sa rozdiely vo vzdelávaní medzi regiónmi, v ktorých žije väčšia koncentrácia Rómov a medzi ostatnými regiónmi zväčšuje. Potvrdzujú to aj výsledky PISA.
Vieme o tom všetci. Tvárime sa, že riešime situáciu a neustále zdôrazňujeme, že vzdelávanie je prioritné. Realizujeme rôzne projekty, pri ktorých sa použijú finančné prostriedky väčšinou z eurofondov alebo zahraničných donorov. Akonáhle sa peniaze minú, končia sa nové metodiky, overené praktiky či moderné postupy. Takto dopadli aktivity s matkami a deťmi, projekty s celodenným vyučovaním, mentormi a tútormi, s doučovaním atď.
Skúsenosti dokazujú, že ani s kompetenciami obcí v úlohe zriaďovateľov sme nedopadli najlepšie. Ide o peniaze a zriaďovateľov často zaujímajú len počty a normatívy, ktoré získajú od štátu. Tak je to aj v spore medzi obcami Rokycany a Bajerov. Namiesto toho, aby sa ocenila práca učiteľov a skutočnosť, že deti dosiahli úspech, vedú sa boje. V mnohých ďalších obciach rozhodujú o školách ľudia bez vzdelania a kompetencií. Štát ani v prípadoch, keby chcel zasiahnuť, nemôže, pretože nemá žiadne právomoci.
Jednou z ciest, ako sa dostať z tohto zamotaného kruhu, je rozvoj regionálneho školstva. Nemôžeme sa viac alibisticky spoliehať na to, že problém vyriešia zástupcovia obce. Chýba nám stredný stupeň riadenia, pri ktorom by sa rodičia detí nemuseli obávať, že ak nebudú v niečom súhlasiť so starostom, ten im nedovolí robiť na aktivačných prácach, alebo ich bude inak obmedzovať. Nemuseli by sa báť, že ich deti bude rediagnostikovať psychológ a navrhovať preradenie zo základnej školy do špeciálnej základnej školy, keď už raz dieťa bolo vyšetrené. Štát spolu so zástupcami regiónu by mali byť zodpovední za úroveň vzdelania v regióne a urobiť zmysluplné kroky preto, aby sa z chudobných detí z niekoľkých generácií nestali ďalší nezamestnaní s neukončeným základným vzdelaním, ale remeselníci, kvalifikovaní robotníci a ľudia, ktorí obohatia obec, región a celý štát. Desiatky mimovládnych organizácií, stovky učiteľov, ktorých vzdelávanie týchto detí zaujíma,vedia, že je možné touto cestou ísť. Tvrdia to aj odborníci, ktorí videli školy v oveľa väčších a chudobnejších krajinách ako je Slovensko.
