Denník N

Šok – realizácia – adaptácia

vlasy v igelite.
vlasy v igelite.

Keď som v prvej vlne Covidu strácala dych a nemala motiváciu ísť ďalej, snažila som sa zabiť čas filmami a seriálmi. Dostala sa aj k seriálom typu „Lost“ (alebo aj „Nezvestní“). Skupina preživších sa po havárii lietadla ocitne na opustenom neosídlenom ostrove. Každý z nich má iný príbeh. Nájdeme tu doktora, kriminálnika, zbohatlíkov, človeka na vozíku… Ich správanie na traumatickú udalosť sa dramaticky líši.

Jedna z kľúčových postáv, doktor, sa bez rozmýšľania podujme na záchranu zranených. Viacerí ľudia pozerajú do prázdna, niektorí sa bezcieľne prechádzajú, iní tupo hľadia na katastrofu pred nimi. Nachádzame tu ľudí kričiacich, plačúcich, pomáhajúcich, a to všetko uprostred trosiek havarovaného lietadla.

Je pravdepodobné, že mnohí z vás seriál videli či o ňom počuli. Je to stará klasika. No tým, že som príbehom stroskotancov žila v prvej vlne koronakrízy, začala som seriál vnímať z úplne iného konca. Nachádzala som paralely s prežívaním momentálnej krízy.

Počiatok šialenstva

Na ten deň si pamätám vcelku jasne. S rodinou sme išli odvoliť. Na ceste späť hovorili čosi o koronavíruse, čoskoro zasiahne Slovensko, len si počkaj. Mávla som rukou, potrebovala som fungovať, nemyslieť. Poprela som realitu. Na hypotézy tohto typu som čas nemala.

Mala som si na ne vyhradiť čas.

Zmena, ktorá v tom čase nastala bola obrovská. Keď sa obzriem nazad, uvedomujem si, že som sa absolútne prestala zaoberať tým ako vyzerám. Bolo mi to absolútne jedno. Na ulicu som vyšla v špinavom oblečení a prvýkrát v mojom živote som nemala úzkostný stav z toho, či si okoloidúci všimnú škvrny akrylovej farby na mojich teplákoch. Potrebovala si nakúpiť dostatok vecí, chrániť sa a byť v bezpečí (to posledné mi veľmi nešlo).

Život v tomto štádiu nazývam módom prežitia. Presne v takom istom móde sa ocitli aj stroskotanci na opustenom ostrove. Naším spoločným cieľom bolo prežiť. Nebolo to vždy jednoduché, ale podarilo sa mi to.

Podarilo sa nám to.

Pocketful of sunshine meaning no corona?

V lete sme sa opäť nahrnuli do bratislavských ulíc a podnikov. Chodila som do práce aj cez víkendy (nerobte to) a hovorila som si, žiadna druhá vlna nebude. Potrebovala som oklamať samú seba, aby som našla silu dokončiť všetky svoje umelecké projekty.

Mala som žiť v pravde. Hanbím sa za seba.

O to čudesnejšie som znášala oznámenie o nových opatreniach. Spôsobilo to vo mne spolu s nahromadením milióna čiastkových problémov celoplošný skrat organizmu, aký som nezažila niekoľko rokov. Triasla som sa na celom tele a hovorila čudným ľuďom čudné veci.

Mala som byť ticho. Hanbím sa za seba.

Po týždni zavedenia nových opatrení som si zvykla a zistila som čosi zásadné: Život s emočne nestabilnou poruchou sa pre mňa v druhej vlne koronakrízy stal paradoxne znesiteľnejší. Dôvodov je niekoľko: Momentálne trpíme všetci a ja sa konečne po rokoch necítim akoby som so svojou bolesťou žila sama. Žijeme s ňou všetci. Mnohí zlyhávame, niektorí z nás padajú na úplne dno. Ale konečne…

…konečne netrpím sama.

Znie to akoby som sa radovala z utrpenia cudzích ľudí. Nie je tomu tak, no faktom zostáva, že zrazu je pre mňa existencia o čosi ľahšia. Zrazu mi rozumie viac ľudí. Zrazu cítime bolesť. Cítia ju aj po všetkých stránkach zdraví ľudia.

Druhý dôvod je rovnako prostý: Postupom času som sa na šialenstvo koronakrízy adaptovala. Tým pádom som sa v ňom naučila pohybovať. Zároveň si uvedomujem, že charakter spoločnosti sa v mojom ponímaní mení, a to v dvoch kľúčových veciach. Jednak sú viacerí z nás vnímavejší voči témam psychického zdravia. Zároveň nedochádza k masovému druženiu ľudí (povedzme, že nie v takej miere).

Tým pádom nečelím množstevným pohľadom ľudí, ktoré na mňa dosiaľ pôsobia nepríjemne. Zároveň si v hlave nemusím racionalizovať dvadsať dialógov denne. Počas dňa sa totiž rozprávam maximálne s piatimi ľuďmi. Inak povedané, šetrím energiou a svoj mozog nepodrobujem konštantnej analýze racionality.

Lenže potom prišiel lockdown…

Jedného dňa na nás vyskočili novinové titulky a my sme sa s tým museli popasovať. Moment uvedomenia si okolitej reality mi pripomína bizarnú scénu z filmu „Magnólia“. Z neba sa začnú sypať mŕtve žaby. Padne prvá, a vy sa len s údivom pozeráte, padne desiata, stále nemo hľadíte, padne stoosemdesiataštvrtá, a zrazu sa učíte pohybovať na chodníku plnom mŕtvych žiab. Zrazu sa nad chaosom naokolo nepozastavujete.

Inak povedané: Šok – realizácia – adaptácia. Myslím si, že tieto tri kľúčové kroky platia pre koronakrízu ako takú. Smutné je, že čoraz viac vnímam, že nie všetci sme boli vybavení schopnosťou adaptácie na takúto šokovú situáciu.

Mnohí z nás upadajú do frustrácie, niektorí vyhárajú, iní strácajú doterajší zmysel života. Momentálnu situáciu sa snažia vyriešiť použitím deštruktívnych prostriedkov, ktoré naše psyché dočasne obalamutia, ale koreň problému nevyriešia.

Naopak, prehĺbia ho. A to je problém.

Prajem vám, aby ste v tomto pochmúrnom čase našli motiváciu ísť ďalej aj napriek nepriaznivým situáciám, v ktorých ste sa možno viacerí ocitli. Všetko zlé je na niečo dobré je staré známe klišé, no čoraz viac si uvedomujem, že táto ošúchaná fráza v sebe nesie mnoho pravdy.

P.S. Tento piatok, 30.10., budeme cez kanál Psychiatria nie je na hlavu na Instagram Live hovoriť o tom aké je to, keď zamkneme našu psychiku do lockdownu. A že čo nám pomáha. A že ako sa namotivovať niečo robiť. Ak nemáte iný program (ehm), nalaďte si nás tu.

viac takýchto foto . ig

Teraz najčítanejšie