Denník N

Vďaka Ti, republika!

Autor: Matúš Maťátko Názov: „Viribus unitis“, (Spojenými silami), (1918) Rok: 2018-2019
Autor: Matúš Maťátko Názov: „Viribus unitis“, (Spojenými silami), (1918) Rok: 2018-2019

Výročie založenia republiky by nám malo pripomenúť, že dnes sa už nemáme na čo vyhovárať. Sme demokratickou krajinou. Mali by sme byť jej hrdí strážcovia. Mali by sme budovať demokratické spoločenstvo, v ktorom sa ctia a dodržiavajú zákony a rešpektuje princíp rovnosti pred nimi aj počas kríz. Načúvajme tým najslabším a najohrozenejším, pretože ich hlas je najtichší. Ponúkajme rozvážne a premyslené riešenia.

Otec, hoci pochádzal z rodiny obyčajného kolára, ktorý opravoval kolesá, vyštudoval vysokú školu. V čase vzniku vojnového Slovenského štátu mal 9 rokov, chodil do školy, dokonca do gymnázia v Malackách. Preto nečudo, že sme mali doma na povale schované zviazané viaceré ročníky detského časopisu Slniečko, ktoré mocne tematizovalo príslušnosť k národu a ja som si v nich ako dieťa s radosťou listovala. Spomienky môjho otca na detstvo boli šťastné.

Napriek tomu, v otcovej dielni dodnes visí portrét Masaryka na viditeľnom mieste a na jeho deväťdesiate narodeniny, sme mu darovali Maťátkovho českého leva, ktorý poráža rakúsko-uhorskú orlicu na pozadí so slovenským dvojkrížom. Nič sme si k tomu symbolu víťazstva demokracie ani v jeho pokročilom veku nemuseli dodávať. Len sme sa na seba usmiali…

V našej rodine bol 28. október 1918 spolu s odchodom „Rusov“ po ´89 najdôležitejší dátum. Štefánik a Masaryk boli osobnosti, ktorých životy a postoje nám otec sprostredkoval. Dá sa povedať, že otec bol milovník Československej republiky, napriek tomu, že jej vznik nezažil. Práve vďaka vzdelaniu, ktoré otec dostal, si veľmi rýchlo uvedomil, že nie slovenský štát medzi vojnami, ale spoločná republika bola začiatkom dovtedy nevídaného a fascinujúceho príbehu Slovákov v strede Európy, ktoré sa prejavili vo všetkých oblastiach života.

A tak som sa cez otca aj ja  „zamilovala“  do Československa Masaryka, Štefánika a Beneša. Knihu o Štefánikovi a o jeho príbehu s československými legionármi, ktorí položili život za republiku, ktorá ešte nevznikla, som si už objednala sama. Pamätníci vymreli, na to, ako to všetko bolo naozaj, sa jednoducho zabúda.

Nezabúda sa však na to, že krátka medzivojnová existencia Československa bola dlho zdrojom hrdosti , ale aj žriedlom sily pre potrebné vzopätia v roku 1944 či 1968. Vtedy ešte bola v pamätiach žijúcich. Na Slovensku sa dokonca ani po nástupe komunistov na politickú scénu demokrati nenechali poraziť a uzavreli také koalície, že dokázali zvíťaziť aj vo voľbách roku 1946.

Žijeme dni a týždne zavretí vo svojich domoch a bytoch. Celá globálna spoločnosť je dnes ohrozená neznámou silou, ktorej tvár sa skrýva pod „rúškom“.  Fascinácia hrozným neznámym oslabuje naše inštinkty, zdá sa, že potreba obrany demokracie ostáva bokom a narýchlo prijímané zákony a nariadenia prestávajú byť konfrontované s demokratickými princípmi. Extrémisti sú rovnako vystrašení, ako preľaknutá, ale inak ľahostajná verejnosť.

Význam občianskej spoločnosti zaniká v riešeniach, ktoré nám zaručujú priam zázračné uzdravenie. Sme vyzývaní zomknúť sa a „nevrážať dýku do chrbtov hrdinov“, ktorí sa obetujú za národ. Sme vyzývaní k poslušnosti a konaniu pod legalizovanými vyhrážkami, ktoré sa pomenúvajú dobrovoľným aktom.

Výročie založenia republiky by nám malo pripomenúť, že dnes sa už nemáme na čo vyhovárať. Sme demokratickou krajinou. Mali by sme byť jej hrdí strážcovia. Mali by sme budovať demokratické spoločenstvo, v ktorom sa ctia a dodržiavajú zákony a rešpektuje princíp rovnosti pred nimi aj počas kríz. Načúvajme tým najslabším a najohrozenejším, pretože ich hlas je najtichší. Ponúkajme rozvážne a premyslené riešenia.

Vyžadujme od politických lídrov, nech sú odvážni a rozvážni, nech sa neutápajú v osobných sporoch, nech ctia demokratické princípy parlamentarizmu, nech vítajú diskusiu a politickú oponentúru, nech neriadia krajinu vzbudzovaním strachu.

Máme šťastie. Máme na to. Vďaka Ti, prvá republika.

Pošlite ďalej.

 

Teraz najčítanejšie

Lucia Štasselová

Od roku 2014 pôsobím v komunálnej politike, som poslankyňa v Ružinove aj v hlavnom meste za Ružinov. V roku 2018 som bola druhýkrát zvolená do mestského zastupiteľstva Bratislavy, stala som sa viceprimátorkou hlavného mesta Bratislava, pre oblasť sociálnych vecí a rozvoj dostupného nájomného bývania. Som tiež členka predsedníctva Slovenského centra fundraisingu.  Spoluiniciovala som založenie Kolégia pamäti národa pri občianskom združení Post Bellum. Spoluzakladala som Nadáciu pre deti Slovenska, projekt Hodina deťom. Som vydatá, manžel je riaditeľom Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave,  máme spolu 5 detí a jedenásť vnúčat.