Hubárčenie za hranicami

Spomedzi Slovanov sú najaktívnejšími hubármi bezpochyby Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, Česi, my a Poliaci. Ostatní, najmä balkánski Slovania, huby veľmi nezbierajú, výnimkou sú napríklad Slovinci. Maďari majú pre zbieranie húb pochopenie, ale pri víne si s nimi veľmi o hubách nepokecáte. Ich vzťah k hubárčeniu je viac-menej konzumný, romantické hubárske potulovanie po lese mimo hubárskej sezóny ich necháva chladnými. Aktívnymi hubármi sú zato románske národy.

Taliani sú veľkí jedáci húb, nie však veľkí znalci, o čom svedčia desivé štatistiky otráv. Francúzi, tí pestujú najmä šampiňóny a sú vynikajú ako znalci a hľadači hľuzoviek, Nemci a Švajčiari si zahubárčia len občas a sú opatrnejší ako Slovania. Zaujímavé je, že Rakúšanom, ktorých by mohla ovplyvniť hubárska vášeň národov z čias monarchie, tento druh trávenia voľného času veľmi k srdcu neprirástol. No a väčšine Germánov je to celé fuk, ako v minulosti, tak aj v súčasnosti. Dokonca americký etnomykológ Robert G. Wasson ich z historického hľadiska považuje za typické mykofóbne etnikum. Škandinávci sú k hubám pomerne nedôverčiví, ak aj niečo zbierajú, tak najmä kuriatka, hríbovité huby a pečiarky. Čo však hubárčenie v takých exotických krajinách, akými sú napríklad Ázia či Afrika?

Japonské matsutake gari

Japonci sú známi milovníci prírody, neprekvapuje preto, že majú radi aj huby. Pred niekoľkými storočiami sa v japonských lesoch každý rok konala slávnosť zbierania húb, ktorú otvárali členovia cisárskej rodiny. Hubárčili aj obyčajní ľudia, takáto kratochvíľa však bola rezervovaná najmä pre šľachtu. Zber húb bol zaujímavý pre tunajších básnikov a výtvarníkov, ktorí im venovali nejedno svoje majstrovské dielo. Podobne ako u nás dubáky, je v Japonsku populárna čírovka matsutake (Tricholoma matsutake), ktorá rastie veľmi vzácne aj u nás. Zbieranie matsutake je dodnes japonským športom, od jej názvu je odvodený aj japonský názov pre hubárčenie — matsutake gari, teda voľne preložené, poľovačka na huby.

V dnešnom preľudnenom Japonsku to však už nie je taká selanka, akú môžete vidieť na starých drevorezoch. Pred hlavnou hubárskou sezónou, ktorá sa pri matsutake začína v polovici októbra a trvá až do decembra, sa súčasne vyroja aj osobití agenti, ktorí od štátu a súkromníkov prenajímajú vhodné lesy, kde tieto huby rastú. Prenajaté územie potom značkami rozdelia na menšie parcely, ktoré ďalej prenajímajú záujemcom ako hubárske revíry na jednu sezónu. Rodiny, či rôzne skupinky, si v rámci hubačiek zároveň spravia spoločný piknik. Ak je dobrá sezóna, hubové delikatesy si pripravujú na mieste, prípadné prebytky si berú domov. Okrem matsutake Japonci zbierajú aj desiatky ďalších druhov. Populárne sú šupinačky, pôvabnica fialová (šimeji), ktorá rastie tiež u nás, aromatické huby jelenky, koreňovce, rýdziky, trsovnice a nám veľmi dobra známe Judášove uši, čiže uchovce bazové – Japonci im hovoria ki-kurage, čo znamená stromová medúza.

Čínska rarita

Veľkí hubári sú Číňania, ich národnou hubou je uchovec bazový, vyššie menované Judášovo ucho, bez ktorého sa nezaobídu desiatky typických čínskych jedál. Spotreba uchovca je v Číne taká vysoká, že ho aj pestujú, no aj tak ho musia ešte dovážať z Japonska. Čínskou hubárskou raritou je žezlovka čínska (Cordyceps chinensis), ktorá rastie vysoko v horách. Jej podhubie preniká do húseníc nočných motýľov a usmrcuje ich. Z hlavy mŕtvej húsenice zalezenej v zemi potom vyrastie asi desaťcentimetrová kyjačikovitá plodnica. Tie spolu s húsenicami hubári vyrypnú zo zeme, očistia kefkou a zviazané do viazaničiek aj s húsenicami predávajú na trhu. Za vzácnu lahôdku sa pokladajú kačacie žalúdky plnené práškom z týchto húb.

V susednej Indii nemá hubárčenie takú tradíciu, a to preto lebo v minulosti tu ľudí, ktorí jedli huby, považovali za rovnakých previnilcov ako vrahov brahmanov. Pakistánski moslimovia zbierajú iba smrčky, chodia za nimi najmä do Himalájí, odkiaľ ich sušené vozia do nížin. Afgánci zbierajú v podstate iba rôzne druhy pečiarok.

Africká hubačka

Kočovné arabské kmene v severnej Afrike vyhrabávajú z piesku hubu hľuzovnicu arabskú (Terfezia leonis), podobnú európskym hľuzovkám. Vo východnej Afrike zbierajú domorodci hríb sudánsky (Phlebopus sudanicus). Je to veľké hríbisko, môže vážiť až päť kilogramov, pričom obvod klobúka nezriedka dosahuje meter dvadsať.

Príslušníci bantuského kmeňa Chewa v Malawi sú v tomto smere vzdelaní odborníci — rozlišujú sedemdesiat druhov jedlých húb a poznajú niekoľko ďalších desiatok nejedlých a jedovatých druhov. V Nigérii, Kamerune a Zaire sú obľúbené sladkasté huby menom termitovce, ktoré rastú v zhlukoch v okolí termitísk. Domorodci veria, že v blízkosti jedného zhluku sa môže nachádzať ešte ďalších šesť. K tomu, aby ich objavili, pristupujú skutočne svojsky – po objavení prvého bohatého náleziska, začnú rozhadzovať hrste hliny po okolí, čím vzývajú ďalšie zhluky, aby sa im ukázali. Hoci sa to zdá naivné, funguje to. Princíp však nespočíva v mágii, ale zrejme v tom, že padajúca hlina poláme stonky bylín, rozhrnú sa listy, a tak sa skôr ukážu ďalšie zhluky termitovcov. Takže, keď sa v najbližšej dobe vyberiete na huby, skúste to na spôsob afrických domorodcov. Minimálne vaše deti sa takémuto čarovaniu potešia.

Tomáš Čejka
Botanický ústav CBRB SAV