O (ne)potratoch

V reflexiách nad minulotýždňovým (našťastie) neúspešným pokusom o sprísnenie zákonu o interupciách, (ktorý bol, ako som sa dočítala, už jedenástym za posledné dva roky!) som si uvedomila, že mne, ako žene, vo verejnej debate na Slovensku k tejto téme chýba jeden fundamentálny aspekt, ktorým je otázka sociálnej rovnosti mužov a žien a ich rol v spoločnosti.

To, že namiesto zákazu alebo sprísňovania podmienok, za ktorých žena interupciu podstúpi, je dôležitejšie vytvárať práve také podmienky, na základe ktorých ženy interupcie dobrovoľne podstupovať nebudú, sa určite väčšina z nás jednomyseľne zhodne. Medzi tieto podmienky však sú dnes výlučne prezentované piliere finančné, ktoré bezvýhradne tvoria základ predpokladu strarostlivosti o deti a rodinu, avšak nie sú jej jedinou podmienkou. Teda aspoň z môjho pohľadu.

Diskusia o rodičovstve, materstve a deťoch je v západnej Európe na inej úrovni než na Slovensku. Kým u nás po každých voľbách ženy musia opakovane brániť svoje právo slobodne rozhodovať o svojom tele, zdraví a vlastnej budúcnosti, sa na západe dlhodobo buduje systém zdieľanej zodpovednosti a spoločnej starostlivosti o rodinu.

Rada by som podotkla, ze v krajinách západnej Európy sa rodičia po narodení dieťaťa spoločne starajú o rodinu hlavne vďaka nastavenej sociálnej politike. V Rakúsku má otec po narodení dieťaťa mesačné rodičovské voľno, v Nemecku získa rodina plnú sumu rodičovského príspevku len v prípade, keď sa rodičovské voľno vo výške 14 mesiacov rozdelí (aj keď neúmerne) medzi obidvoch partnerov. Vo vyčítavaní príkladov by som mohla pokračovať.

Nie je snáď jasným signálom toho, komu na Slovensku starostlivosť o deti prináleží, napríklad to, že po narodení dieťaťa si na Slovensku otec musí čerpať dovolenku, ak sa chce o svoju mladú rodinu v prvých dňoch či týždňoch starať? Tiež mám veľmi v obľube „Miestnosť pre matky s deťmi“ na letisku Ruzyně. Príkladov je aj tu neúrekom.

Namiesto snahy o nastavenie administratívy, ktorá bude dlhodobo podporovať vyrovnávanie rozdielov a demokratizovanie gendrových rol v spoločnosti sa nám však z debaty v parlamente dostane ledatak snaha o stigmatizovanie žien, ktoré majú profesné a kariérne ambície. Nato, aby sme v praxi videli opatrenia v podobe pro-emancipačných politík, by v provom rade musel byť človek v čele úradu, ktorý zastrešuje nediskrimináciu a sociálnu politiku a s ňou spojené postavenie žien v spoločnosti, niekto, kto nebude pokladať svoju ženu za slúžku.

Chcela by som týmto zdôrazniť, že verejný diskurz ohľadom interupcií, gendrovej platovej medzery, sociálnych nerovnostiach a s nimi spojené zákonodarstvo by sa mal rozšíriť o rovnosť pohlaví aj v rámci starostlivosti o domácnosť a rodinu. A potom snáď budeme vidieť pulty na prebaľovanie aj na pánskych toaletách, ako je to relatívne bežné napríklad v Berlíne.

Som presvedčená o tom, že sa ženy o materstve-nematerstve budú rozhodovať sebvedomejšie pri vízii budúcnosti očistenej o stereotypy a rovnomerne zdieľanej zodpovednosti na všetkých leveloch.

Každá žena na Slovensku si zaslúži žiť v spoločnosti, kde je vnímaná ako rovnocenný partner a to nielen na pracovisku, ale aj doma. V spoločnosti, kde je podporovaná jej kariérna ambícia a kde je férovo odmenená za svoj výkon. Každá žena si zaslúži byť súčasťou spoločnosti, kde sa nebude musieť rozhodovať medzi kariérou alebo rodinou a kde zároveň nebude odsudzovaná v prípade, že si jedno z toho z akýchkoľvek dôvodov zvolí.

A na záver by som rada s úctou, no dôrazne, požiadala všetkých mužov a ženy, starých a mladých, veriacich či neveriach, bielych, zelených, modrých a všetkých ostatných, aby si na právo zvrchovanosti nad maternicou nárokovali len v prípade, keď im biologicky prináleží.