Bez Československa by neexistovalo Slovensko
Dodnes niektorí politici neprikladajú vzniku Československa 28. októbra ten najzásadnejší význam v našich dejinách. Prejavuje sa to neochotou ustanoviť 28. október ako štátny sviatok. Chýba im porozumenie tomu, že práve vďaka vzniku Československa sa vôbec po prvýkrát vymedzili štátne hranice územia Slovenska tak, ako ich poznáme dnes. Slovensko totiž ako geografické či územne-teritoriálne územie nikdy do roku 1918 neexistovalo. Od vzniku Uhorského kráľovstva bolo jeho integrálnou súčasťou, čo spôsobovalo po vzniku Československej republiky komplikácie napr. i pri rozdeľovaní archívov. Najnáročnejšie bolo vymedzenie najmä východne za ohybom Dunaja. Hranica východne od Ostrihomu sa vymedzovala na základne národopisnej knihy českého vedca archeológa a etnografa Ľubomíra Niederleho Národopisná mapa uherských Slováků na základě sčítání lidu z roku 1900, (Praha 1903). Pri vymedzovaní hraníc českej časti Československej republiky sa vychádzalo z historických hraníc niekdajšieho Českého kráľovstva, Slovensko, žiaľ, nebolo nikdy v minulosti geograficky alebo administratívne vymedzené. Uvedenú skutočnosť si však takmer vôbec nepripúšťame. V učebniciach či v mnohých knihách o našej minulosti sa daná skutočnosť vôbec nezdôrazňuje, decentne sa o nej mlčí najmä od obdobia raného stredoveku.
Približne až do polovice 19. storočia neexistovala ani predstava geografického a administratívneho Slovenska. Prvýkrát až v roku 1861 sformuloval požiadavku Hornouhorského slovenského okolia Š. M. Daxner, ktoré bolo predložené ako jedna z požiadaviek v rámci Memoranda slovenského národa a upresnené vo Viedenskom memorande z decembra 1861. Hornouhorské slovenské okolie malo zahrnúť územia vtedajších žúp Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej, Turčianskej, Zvolenskej, a časť žúp Prešporskej, Nitrianskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Abovskej, Turnianskej a Zemplínskej župy. Župy sa mali pretvoriť na okresy (dištrikty). Okolie malo byť samozrejme integrálnou súčasťou Uhorska, ale malo mať aj vlastný národný zastupiteľský orgán a vlastné správne a súdne orgány nižších stupňov. Hlavným mestom Okolia sa mala stať Banská Bystrica.
V knihách o minulosti sa bežne termín Slovensko používa aj pre obdobia pred rokom 1918 ako vymedzenie istej oblastí bez ďalších národno-ideologických implikácií. Mnohí autori sú presvedčení, že ide len o prirodzený a neškodný úzus. Podľa historika L. Vörösa sa podceňujú dopady tejto praxe, ktoré nemožno považovať za banálne najmä z dôvodu narastania extrémizmu úzko previazaného na nacionálne ideológie. L. Vörös upozorňuje, že medzi najzákladnejšie tézy o „národe“ vo všetkých národných ideológiách patrí definícia teritória (vlasti). Zámerom každého nacionalistického hnutia je dosiahnuť súhlasnosť medzi predstavovaným „národným územím“ a reálnymi hranicami (národného) štátu. V rámci slovenskej národnej ideológie je ako národné územie definované – metaforicky povedané – oblasť medzi Tatrami a Dunajom. Rovnako ako idea národa predpokladá nadčasovosť národa, predpokladá sa aj nadčasovosť teritória národa. Automatické označovanie teritória dnešného Slovenska ako Slovensko v období pred rokom 1918 je z historického hľadiska anachronizmom (žiaľ, podarilo sa to aj autorke týchto riadkov).
Historici si daný fakt uvedomujú, napriek tomu sa zaužívaných koľají nedokážu vymaniť a dokonca hľadajú náznaky geografického vymedzenia Slovenska hlbšej minulosti. Motiváciou Jána Steinhübela v jeho bádaní je nájsť stredoveké Slovensko. Sám to prezentuje v úvode svojho rozsiahleho diela Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska, kde sa snažil dokázať, že Nitriansko z čias Pribinu zaberá v podstate súčasnú rozlohu Slovenskej Republiky. Rozvinul tak staršiu tézu F. V. Sasinka o Nitre ako údelnom kniežatstve v ranom uhorskom kráľovstve a uvažuje, že od tohto obdobia je možné o obyvateľstve severného Uhorska hovoriť ako o Slovákoch (prítomnosť Pribinu v Nitre však nie je úplne istá). Zmienky o Slovensku v stredoveku hľadá aj D. Dvořáková. Historička je presvedčená, že termín Windisches Land v Kostnickej kronike Ulricha Richentala je bezpečne myslené Slovensko, približne v tej podobe, ako ho poznáme. Podobne pod termínom Sclavonia v Uhorsko-poľskej kronike vidí M. Homza Slovensko.
Bohužiaľ, uvedené pokusy sú skôr prianím než skutočnou historickou realitou. Daná skutočnosť, že k vymdzeniu Slovenska prišlo až so vznikom Československa, by sa mala častejšie objavovať v knihách alebo učebniciach dejepisu. Vznik Slovenska v roku 1993 nie je výsledkom vtedjaších jeho „otcov“, ale je výsledkom úsilia T. G. Masaryka, M. R. Štefánika, E. Beneša a mnohých vojakov, ktorí dobrovoľne vstúpili do armády vtedy ešte neexistujúceho štátu.
Termín Slovensko sa v literatúre začína objavovať až niekedy pred polovicou 19. storočia. Daná skutočnosť tesne súvisí so zintenzívnením kultúrneho-politického uvedomenia sa Slovanov z tzv. Horného Uhorska a ich premenu na Slovákov. Biológ Peter Sýkora upozorňuje, že v genéze národa predstavuje konštituovanie „spoločenstva spoločného mena“ veľmi dôležitý prvok – a nie je si istý, či u slovenskéhoh etnika k niečomu takému pred 19. storočím došlo, napriek tomu že niekoľko jedincov týmto smerom uvažovalo. Salagius, historik 18. storočia cirkevných dejín Uhorska, uviedol, že hornouhorskí Slovania sa nazývajú iba Slovanmi, t. j. bez bežne používaných prídomkov ako napr. Bohemo-Slavi, alebo Russo-Slavi. Vysvetľuje si to tým, že zrejme ide o pôvodných Slovanov, ktorí sa ešte nediferencovali a nestali sa ešte určitým slovanským národom.
Určitým slovanský národom – Slovákmi sme sa stali až vďaka neskonalému úsiliu Štúrovcov. Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban intenzívne pracovali na formovaní novej entity. Kodifikovanie jazyka bol akt výlučne politický, ktorý si paradoxne vymohli vtedajší maďarskí politickí predstavitelia a dosiahli na istú dobu rozkol medzi českými kultúrnymi predstaviteľmi a Štúrovcami )veľmi umne ho však využívali aj po vzniku Československej republiky). V tom čase Maďari s veľkou nevôľou sledovali kultúrne zbližovanie česky a slovensky hovoriaceho obyvateľstva a podnikali všemožné, aby túto spoluprácu a vzťahy naštrbili. Ľ. štúr písal o tom dr. Staňkovi už 25. decembra 1841: „Maďaři o Vás Češích hanebne píší ve svých novinách. ….na Vás žehrou, jakoby my vlastní vůle nemajíce, jen do Vás k národnosti vaší přemlouváni a hnáni byli.“ Štúrovci síce nakoniec vybičovaní okolnosťami pristúpili ku kodifikovaniu slovenčiny s nádejou, že s vlastným jazykom dosiahnu aj určité politické ciele. Žiaľ, tie sa vôbec nenaplnili a samotný Štúr i Hurban sa neskôr vrátili k češtine v písomnom prejave. Ale vďaka Štúrovmu počinu a jeho tvrdohlavosti máme svoj jazyk a v ňom už aj mnohé zaujímavé literárne diela.
Keby však politici, odmietajúci 28. október ako štátny sviatok, podrobnejšie poznali históriu uvedomovania sa Slovákov a formovanie myšlienky o slovenskom národe u Ľ Štúra podrobnejšie, iste by novému štátnemu sviatku tak nebránili. Mohli by ho spojiť so spomienkou práve na Ľudovíta Štúra. Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra.
Inšpiráciou pre predchádzajúce riadky boli knihy od historika L. Vörösa Analytická historiografia verzus národné dejiny a biológa P. Sýkoru Boj s drakom a z nej najmä kapitola Úvod do mytológie slovenského národa a štúdia od A. Pražáka Slovenská otázka v době J. M. Hurbana. Všetky nájdete aj na internete:
https://digi.law.muni.cz/handle/digilaw/1109
https://www.researchgate.net/publication/323175054_Boj_s_drakom_The_Dragonslaying
