Denník N

užitočný (nielen) pre planétu

Byť vegánom? Nemať deti? Necestovať lietadlom? Nakupovať v second handoch? Vyhýbať sa plastom? Cestovať MHD? Čapovať drogériu v ekotočkách? Triediť odpad? Netvoriť odpad?

Som zahltená otázkami. Nevládzem. A stopercentne som na niečo zabudla. Čo už. Každý si tam pomyselne doplňme čokoľvek proti čomu bojujeme. Bojujeme proti tomu, pretože sme sa dopočuli, prečítali si alebo nebodaj videli u iných niečo, čo robia a je to správne. Problém je, že my to nerobíme. Nevieme ako. Nemáme na to prostriedky. Alebo nechceme. A tu nastáva otázka prestíže. Chceme sa tým ľuďom podobať? Alebo chceme byť sami sebou? Chceme robiť dobré veci len kvôli iným? Alebo chceme robiť dobré veci kvôli sebe a pre seba?

Skúsme sa zamyslieť nad tými otázkami. A možno ani nebude treba dočítať toto zamyslenie dokonca. Prečo? Pretože zistíme, o čo nám vlastne ide. A o čo nám tu ide? Ide nám tu práve o to. Ide nám o to, aby sme zistili, o čo nám vlastne ide. Jednoducho komplikovaná filozofia.

Ak robíme veci s láskou, prináša nám to radosť. Dáva nám to zmysel. A čo znamená robiť veci s láskou? Ja viem, že v tomto texte je tých otázok už priveľa. Ale niekedy je dobré sa pýtať. Pretože otázkami a následnými odpoveďami vieme prísť na koreň veci. Tak poďme na to. Robiť veci s láskou znamená robiť ich podľa seba, podľa svojho vnútorného presvedčenia, podľa pohľadu nášho srdca. A niekedy aj s prižmúrenými očami srdca a dávkou rozumu. (a to najmä v krízových momentoch)

Ak rada cestujem električkou, tak sa nebudem dívať na to, či môj sused cestuje trolejbusom. Budem hrdá na to, že cestujem električkou. Budem vďačná, že ňou môžem cestovať. Budem si užívať každú jednu cestu. A čo potom zistím? Jednak to, že robím veci od srdca. A k tomu aj to, že električka je súčasťou MHD, tak ako aj trolejbus. A cestovanie MHD je spôsob akým môžem byť užitočná pre planétu.

Ak by som však ozlomkrky cestovala trolejbusom iba kvôli tomu, že neter môjho švagra z tretieho kolena zdieľala na sociálnej sieti príspevok o cestovaní trolejbusom ako eko-metóde (tento pojem som si práve vymyslela), po pár mesiacoch by som vyhorela. Môj zámer by nepramenil z môjho srdca a vnútorného presvedčenia, ale z presvedčenia inej osoby.

Viem, že v našej DNA je zapísaná úcta k ľudom a k prírode. Veď sme živé bytosti! A príroda je ňou tiež. Nemusíme odpovedať na všetky otázky v úvode kladne. Skúsme povedať „áno!“ na to, čo chce naše srdce. Možno si v obchode nenaložíme ovocie do igelitového vrecka ale doma oprášime šijací stroj a ušijeme jednoduché bavlnené vrecko. A možno zistíme, že nám to urobilo veľkú radosť. Neoprášili sme len stroj, ale aj naše zručnosti, ktoré nám vtĺkali naše staré mamy.

Nemusíme doslova spĺňať eco, bio, zero-waste a kadejaké green definície. Skúsme spĺňať to, čo nás baví a robí nám to radosť.

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Fedáková

Študujem žurnalistiku a rada píšem, čo mám na srdci. Baví ma len tak pozorovať okolie a žiť každý deň inak. V hudbe objavujem veľkú radosť a niekedy si len tak hmkám a pospevujem a občas pritom zabudnem, že sedím v električke. A ešte niečo. Vnímam, že je veľmi potrebné pozerať srdcom. Nie len tak metaforicky, ale naozaj. Lebo zovňajšok vie zmiasť.