Denník N

Pohľad z druhej strany – muž a otec, ktorý od nás odišiel

Beletrizovaná literatúra faktu s vymyslenými menami, miestom a časom. Pokus o pohľad z druhej strany na moje konanie. Odišiel som od matky nášho dieťaťa a plodu našej lásky alebo z prostredia, ktoré by ma zabilo? Bolo to naozaj tak? Pravda býva niekde uprostred a na problém musia byť predsa dvaja. Predkladaná úvaha tak predstavuje pokus o pochopenie druhej strany.

Ani neviem, kde vlastne začať mám. Po tom všetkom, čo tu o mne bolo napísané, by sa aj patrilo, aby som sa vyjadrila sama za seba. Určite by ste mali vedieť, že sa volám Mária a pochádzam z malej poľnohospodárskej dediny obklopenej poľom osadenej uprostred Východoslovenskej nížiny. Môj život plynul usporiadane a pohyboval sa medzi školskými povinnosťami, dospievaním a mojim vlastným svetom.

So svojím okolím som komunikovala najčastejšie cez ťahy štetcom na plátne alebo skicami a mojimi obľúbenými ceruzkami. Všetko plynulo svojim pokojom až do dňa, kedy som nespoznala Jeho. Obrátilo mi to môj svet, život nielen môj, ale aj celej mojej rodiny a už nikdy nič nebolo tak, ako predtým. Dlho som to ľutovala, spytovala sa, že prečo, ale popri tom všetkom mi zostala dcérka Janka, pre ktorú má zmysel žiť. Ale poďme pekne po poriadku.

Počas dospievania som sa cítila, ako to On neraz povedal, škaredým káčatkom, ktorému pomohol vyrásť v ženu. Spoznala som ho na zážitkovej pedagogickej niekoľkodennej aktivite, v minulosti označovanej tábor :-). Bol úplne iný a vyčnieval z radu ako ostatní muži v tábore. Pomáhal mi pri bežeckých aktivitách, kedy som mávala problém s dychom. A čo čert nechcel, po tábore ma zavolal na kávu. Skoro nič som pri tom stretnutí nepovedala. Bola som z neho kompletne hotová. On a aby si vybral mňa? Nemohla som tomu z počiatku uveriť.

Začali sme sa stretávať a postupom času to prerástlo vo vzájomnú lásku. Po čase som sa presťahovala do mesta, kde pracoval, do spoločného podnájmu. Čo na tom, že som nikdy z domu nebola a ešte aj na vysokú školu dochádzala radšej, akoby bola na internáte. Veď láska prekonáva všetky prekážky.

Na víkendy sme chodievali k nemu na chalupu a k mojim rodičom na striedačku. Úžasne si rozumel s mojou rodinou a hlavne starký so starkou boli s ním nadmieru spokojní. Život plynul tak, ako má a zrazu som otehotnela. Bola som z toho strašne vyľakaná, ale On to zobral s nadšením, že konečne bude mať rodinku, po ktorej tak veľmi túži a ktorú sa mu nikdy nedoprialo mať.

Neodradila ma ani skutočnosť, že medzičasom som nespravila jednu zo štátnicových skúšok a chcela som nechať tak svoje nedokončené magisterské štúdium. Bol to On, ktorý počas celodennej náročnej práci dokázal večer popri našom rituáli, hraní spoločenských hier, dokázal nájsť silu, aby sa mi venoval a doslova ma dotlačil k tomu, aby som na opravu tej skúšky išla a napokon sa stala magisterkou.

Vyzeralo to na sen, ktorému som ani nemohla uveriť. Dotýkal sa môjho tela, ktoré som dlho nemala rada a zakrývala neatraktívnym spodným prádlom a oblečením, ktoré nevzbudzovalo prílišnú pozornosť a mohla som tak byť šedou myškou vo svojom svete.

Jedného dňa sa mi však svet, ktorý som dovtedy žila v oblakoch, láske a v šťastí obrátil na ruby. Zavolal mi, aby som mu prišla pomôcť vziať krabice s vecami, že dal hodinovú výpoveď v práci. Do týždňa na to sa psychicky kompletne zrútil a odsťahovali sme sa pre môj požehnaný stav k mojim rodičom. Akonáhle to bolo možné, nastúpil na liečenie do neďalekej, zhruba osemdesiat kilometrov vzdialenej, psychiatrickej nemocnice na tri mesiace.

Nedokázala som si to predstaviť, ako teraz budeme fungovať. Bez finančného príjmu, s chlapom na dne a Jankou na ceste. Vtedy sa mi premietol môj doterajší život a veľa som si uvedomila. Neskoro. Nevedela som mu odpustiť, že hneď na začiatku nášho vzťahu, zhruba do mesiaca, neprišiel s tým, že berie antidepresíva a nie je psychicky v poriadku. Nikdy by som do toho nešla.

Zrazu ako blesk z jasného neba som si začala uvedomovať, ako veľmi hral formu a dokazoval si, kto je, aká je jeho minulosť a aký je frajer pred svojim okolím a hlavne mojimi rodičmi, ktorí mu to dlho doslova žrali. V tomto čase som už bola v druhom trimestri svojho tehotenstva s Jankou.

Pamätám si na to veľmi presne. To leto bolo extrémne horúce a i napriek tomu som takmer denne dochádzala za ním, aby v čase vychádzok som mohla byť s ním. Vyzeralo to spočiatku, že sa cez to dostaneme a čoskoro sa vrátime do starých koľají. Ó, ako som sa veľmi mýlila.

Po mesiaci odišiel na reverz, ale do týždňa sa vrátil a to priamo na uzavreté oddelenie psychiatrickej nemocnice, keďže začal mať samovražedné myšlienky. Šťastie, že sa pre to rozhodol sám a dobrovoľne, ktovie, čo by sa dialo doma s ním.

Približne v tom čase som si uvedomila, že už s ním nielenže nemôžem, ale ani nechcem byť. Potopil by nielen mňa, ale hlavne moju Janku. Neraz som mu s plačom na prechádzke parkom nemocnice vravela, že aspoň niečo mi po ňom zostane. Preto, keď sa ma aj rodina, či on pýtali po jeho návrate z nemocnice, že ako ďalej, tak som povedala, aby nás dve nechal na pokoji a išiel si po svojom.

Ľutujem dodnes, že som ho vytiahla na priepustku z nemocnice, aby sme išli do miestnej matriky podpísať vyjadrenie k jeho otcovstvu. Že po prepustení z pôrodnice moje prvé kroky smerovali na psychiatriu za ním, lebo nebol podpísaný nejaký dokument, ktorý som potrebovala zaniesť na matriku v súvislosti s narodením Janky. Veľmi ma to traumatizovalo, takto som si to vôbec nepredstavovala.

Aspoňže pri pôrode som mohla byť s maminou. Bola som aj rada, že tam nemohol byť On, pre svoj aktuálny pobyt v nemocnici. Doliečovanie po jeho prepustení sme sa rozhodli absolvovať v mojom rodinnom prostredí, aby bol pri nás a mal motiváciu pracovať na zlepšení svojho stavu.

S maminou sme sa ho snažili postaviť na nohy, šatili a živili sme ho a nechceli sme za to ani euro. Zúfalstvo a beznádej narastala. Celé dni po návrate domov a prvý polrok života Janky doslova ležal vedľa nej, nechcel vychádzať von, venovať sa jej, nebodaj si ju pomojkať. Čo to môže byť za otca? K tomu sa priznal, že pri venčení nášho psa, na ktoré sme ho donútili chodievať každý deň, zvažuje nad samovraždou. Ten chlap ležal vedľa mňa a niekoľkotýždňovej Janky!

Po pár mesiacoch ho mamina donútila hľadať si zamestnanie, lebo sa to už nedalo vydržať. Jednak emočne, zvládať jeho prítomnosť na malom priestore nášho útleho domčeka a ešte to všetko financovať. Mali sme ho už plné zuby a úprimne aj dosť, ako človeka, muža a hlavne otca mojej Janky.

Najprv sa mamina rozhodla, že si potrebujeme od neho oddýchnuť, nech ide na víkend za svojimi rodičmi a sám. Po čase sme to už nedávali a požiadali sme ho so slzami v očiach, aby išiel na týždeň. Potom sa už nikdy nevrátil. Niekoľko týždňov sa ani raz neozval. V podstate som bola aj rada.

Nachystala som mu všetky jeho veci a postupne, ako chodieval raz za čas za nami, si ich všetky odnášal. Už sme ho nechceli vo svojom živote. Postupne na mňa začal vyvíjať tlak. Chcel aby som najprv išla na mediáciu, neskôr k jeho psychologičke na spoločnú terapiu a napokon aj k sociálnej pracovníčke do krízového intervenčného centra pre týrané ženy!

Zbláznil sa a úprimne som ho chcela mať z krku hlavne kvôli svojej Janke. Keď už od nás odišiel, tak nech nás nechá na pokoji. V tomto duchu som sa nielen pred svojou, ale aj jeho rodinou vyjadrila. Nepomohlo to a to pravé peklo ešte len začalo.

Prestavoval pre nás obrovskú psychickú, emočnú a v neposlednom rade aj finančnú záťaž. Bol to človek, ktorý zvažoval samovraždu a prvé mesiace Jankinho života, keď naozaj mohol s ňou byť, sa jej nevenoval a ignoroval ju. Čo s takým chlapom som mala robiť?

Chcela som len urobiť hrubú čiaru za minulosťou a aby nám zaplatil všetky náklady, ktoré za ten pekelný rok nás stál, čo sme s maminou vyčíslili na zhruba tritisíc šesťsto eur, ktoré nám odmietal zaplatiť a vyhováral sa na to, že sa nás pýtal, či má prispievať na chod domácnosti a bolo mu povedané, že sme radi, že je pri mne a Janke. Čo si vôbec o sebe myslel?

Keď chcel stráviť s dcérkou čas na výlete, tak som mu to zatrhla, že takéhoto človeka nenechám samého za volantom s mojou Jankou. Najprv mamina zavolala cez hlasitý odposluch jeho vyše sedemdesiat rokov starej babke, či by bola ochotná s ním sadnúť za volant, aby som mala ako taký pocit bezpečia, čo však razantne odmietla pre jeho psychický stav. Potom sme zavolali týmto spôsobom jeho mame, ktorá napočudovanie hneď s tým súhlasila.

Potom začalo ešte väčšie peklo, než sme prežili. Začala z jeho strany šikana, musela som si začať nahrávať stretnutia s ním lebo som sa veľmi o nás bála. Oháňal sa súdom, oddelením sociálno-právnej ochrany detí, všelijakými protestmi, sťažnosťami a pritom mal tú drzosť, aby neplatil na vlastné dieťa výživné, ktoré si ešte sám určil a súd mu to odobril.

Veď dovtedy mohol chodiť navštevovať svoju dcérku a dokonca byť aj v našom príbytku a On si nedal povedať. To, čo všetko nasledovalo, už zavesil na svoj blog a nepotrebuje to komentár k miere jeho príčetnosti a úrovni psychického zdravia.

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.