Denník N

Jeden z najkvalitnejších románov, ktoré som čítal za posledné roky (nad knihou Nočný vlak do Lisabonu)

Ľudský, hlboký, melancholický, veľkolepý. Jeden z najkvalitnejších románov, ktoré som čítal za posledné roky.

,,Cesta k Amadeovi de Pradovi viedla cez túto tvrdú a súčasne krehkú ženu, alebo presnejšie: viedla cez ňu a tmavé chodby jej spomienok. Chcel to podstúpiť? Dozrel na to? On, ktorého zlomyseľní kolegovia volali Papyrus, pretože žil viac vo svete starých textov ako v skutočnom svete?“ (105)

,,Je omyl veriť, že rozhodujúce momenty života, keď sa navždy mení jeho zvyčajné smerovanie, musia byť plné hlasného a prenikavého dramatična, podmývaného prudkými vnútornými vzplanutiami. Je to gýčová rozprávočka, ktorú do sveta pustili novinárski opilci, filmári bažiaci po bleskoch fotoaparátov a spisovatelia, v ktorých hlavách to vyzerá ako v bulvárnom plátku. V skutočnosti je dramatično takejto život určujúcej skúsenosti často neuveriteľne tiché. Má tak málo spoločného s treskom, ostrým plameňom a výbuchom sopky, že si tú skúsenosť vo chvíli, keď ju nadobudneme, často vôbec nevšimneme. Keď sa jej revolučný účinok začne prehlbovať a postará sa o to, že život sa ponorí do úplne nového svetla a dostane celkom novú melódiu, udeje sa to potichu. V tejto čarovnej nečujnosti spočíva jej nevšedná vznešenosť.“ (42)


Sú knihy, pri ktorých po pár stranách viete, že knihu dočítať nechcete. Nie preto, že by za to nestála, ale preto, že už na začiatku viete, že vám bude chýbať. Veľmi chýbať. Román švajčiarskeho filozofa a románopisca Pascala Merciera (vlastným menom Peter Bieri) Nočný vlak do Lisabonu pre mňa patrí práve do tejto kategórie kníh. Mercier na takmer 400 stranách rozpráva mozaikovitý príbeh akademika, ktorý útekom z vlastného života prežíva existenciálnu renesanciu na jeseň svojho života. Profesor ,,mŕtvych jazykov“ je doslova vytrhnutý zo svojej skostnatenej akademickej rutiny sériou niekoľkých situácií, ktoré vychýlia smer jeho života do tej miery, že sa vydáva po stopách neznámeho portugalského lekára Amadea de Prada. Ten nášho profesora osloví nesmiernou hĺbkou svojej mysle v podobe úvah v knihe, ku ktorej sa sériou náhodných udalostí dostal.

Mercier alias Peter Bieri vyštudoval filozofiu a akademicky sa aktívne realizoval. Prednášal na niekoľkých významných univerzitách a vyučoval ako profesor dejiny filozofie. V závere svojej kariéry odchádza do dôchodku znechutený akademickým byrokratizmom a úpadkom akademickej sféry, ktorá sa čoraz začína podobať na korporácie naháňajúce sa za ziskom, študentami a reklamou. Za touto Mercierovou negatívnou skúsenosťou s univerzitnou ,,kariérou“ možno vidieť aj spracovanie hlavnej postavy filológa Gregoria, ktorý podobne ako Mercier pôsobil desiatky rokov v pseudorealite univerzitnej bubliny, okolo ktorej sa celý jeho život točil. Nakoniec však aj on odchádza a zažíva svoje prebudenie.

Niekedy stačí málo a naše životy sa zmenia na nepoznanie. Naše osobnosti, naše Ja sú výsledkom mnohých ďalších Ja, ktoré sme importovali od svojho okolia – najprv od rodičov, najbližšej rodiny, spolužiakov či priateľov. V každom z nás drieme mnohovrstvové My, ktoré nás tvorí a predurčuje. No niekedy stačí jedno výrazne Ja a my si odrazu nie sme istí, kto vlastne sme a koho život sme to doteraz ,,žili“. Profesor Gregorius spoznávaním spletitého života lekára Amadea, čítaním jeho filozofických textov, rozhovormi s ľuďmi, ktorí ho osobne poznali a návštevou miest, kde lekár vyrastal či pôsobil, nachádza cestu do vnútra svojej osobnosti. Cesta k sebe samému neraz vedie cez spoznávanie životov druhých. Preto tak radi študujeme životopisy. Sme zvedaví, to áno, ale v zrkadle cudzích životov neraz zahliadneme vlastnú tvár.

Pascal Mercier knihu naplnil viacerými úvahami hlavných postáv, z ktorých väčšina sa v prítomnosti hlavnej postavy začne spontánne zamýšľať nad existenciálnymi otázkami. Mercier sa dotýka témy nášho vnímania reality, na ktorú ako na paletu premietame farby nášho vnútorného sveta. ,,Každá videná časť ľudského vonkajšieho sveta bola zároveň kúskom vnútorného sveta.“ (79) Svet, to je niečo nedosiahnuteľne ďaleko mimo nás a to, čo nazývame svetom, nie je ničím iným, ako len ďalšou fikciou z lona našej fantázie…

,,Život nie je to, čo žijeme; je tým, čo si predstavujeme, že žijeme.“ (382)

Jednou z dejových línií je aj zmienka o portugalskej diktatúre Antónia de Oliviera Salazara, počas ktorej lekár Amadeus žil. Jedným z pamätných výrokov o diktatúre, ktorá nikdy nie je ďaleko od reality bežného dňa, je nasledujúci citát: ,,Ak je diktatúra skutočnosťou, revolúcia je povinnosťou.“ (80) Prináša však vzbura proti diktatúre katarznú vnútornú satisfakciu? Mercier provokatívne kladie vyhláseniami svojich postáv otázky, na ktoré nedáva odpoveď. Hádže ich pred nás čakajúc, či uveríme vlastnému narcizmu mysliac si, že odpoveď je predsa len jednoduchá.

Z tematického hľadiska nájdeme v knihe úvahy o náboženstve, priateľstve, smrti, poézii, limitoch reči, každodennej realite či láske. Nečakajte žiadnu klišoidnú povrchnosť. Mercier bohato využíva svoje filozofické znalosti profesora filozofie, no servíruje ich stráviteľným spôsobom. Kniha je filozofická, no nemusíte sa báť, že by ste sa brodili masami prešpekulovaných výrokov zahlcujúcich dej.

Ako je u mňa zvykom, opäť Vám prinášam niekoľko citátov z knihy, ktoré Vám priblížia jej obsah výstižnejšie, ako stovky slov. Verím, že Vás citáty obohatia a budem vďačný za Vaše reakcie :-)

,,Ako možno rozlíšiť, či má človek nejaký pocit brať vážne alebo len ako ľahkovážnu náladu?“ (117)

,,Hluchý – to je dobrá rola pri všetkom tom táraní, ktoré človek všade počuje.“ (69)

,,Skutočným režisérom nášho života je náhoda – režisérom plným hrôzy, milosrdenstva a omamného šarmu.“ (84)

,,To, čo som, som náhodou.“ (177)

,,Ľudia neznesú ticho, znamenalo by to, že znesú sami seba.“ (194)

,,Problém je, že o svojom živote nemáme žiadny prehľad. Ani smerom dopredu, ani dozadu. Ak sa niečo podarí, jednoducho sme mali šťastie.“ (317)

,,Zomrieť dôstojne znamená uznať skutočnosť, že je koniec. A odolať všetkému gýču o nesmrteľnosti.“ (324)

,,Náš život, to sú prchavé útvary z pohyblivého piesku, vytvoreného nárazom vetra a nasledujúcim zničené. Útvary z márnosti, ktoré rozfúka vietor ešte predtým, ako ich poriadne vytvoril.“ (360-361)

,,Keď nás druhí donútia, aby sme sa na nich hnevali – na ich drzosť, nespravodlivosť, bezohľadnosť -, potom nad nami získavajú moc, rozmáhajú sa v nás a zažierajú sa do našej duše, pretože hnev je žeravý jed, ktorý rozkladá všetky mierne, jemné a vyvážené city a okráda nás o spánok. Nemôžeme spať, rozsvecujeme svetlo a hneváme sa na ten hnev, ktorý sa v nás uhniezdil ako cudzopasný škodca, ktorý nás vysáva a oslabuje.“ (334)

Viac o knižných novinkách vydavateľstva Premedia nájdete tu alebo tu

Záverečná poznámka:

Ak Vás kniha alebo niektoré z citátov zaujali, resp. ak ste v článku našli chybu, kontaktujte ma :-) Sledujte ďalšie tipy či postrehy zo sveta kníh na mojej facebookovej stránke Knižné univerzum či priamo na webovej stránke knizneuniverzum.sk

Zdroj obrázku: Pixabay, Premedia

Teraz najčítanejšie

Albert Lučanský

Vyštudoval som na Univerzite Komenského v Bratislave odbor história a slovenský jazyk a literatúra. Aktuálne si robím doktorát z literárnej vedy. Mojou hlavnou záľubou je čítanie kníh o literatúre, histórii, filozofii, religionistike či psychológii. Som zakladateľom facebookovej stránky Čitateľský denník, kde upozorňujem na práve vydávané knihy. Moje blogy sa tematicky týkajú kníh, ktoré sa mi dostali nedávno do rúk, novšie aj staršie.