Denník N

Jeden z najkvalitnejších románov, ktorý som čítal za posledné roky (nad knihou Nočný vlak do Lisabonu)

Ľudský, hlboký, melancholický, veľkolepý. Jeden z najkvalitnejších románov, ktoré som čítal za posledné roky.

,,Cesta k Amadeovi de Pradovi viedla cez túto tvrdú a súčasne krehkú ženu, alebo presnejšie: viedla cez ňu a tmavé chodby jej spomienok. Chcel to podstúpiť? Dozrel na to? On, ktorého zlomyseľní kolegovia volali Papyrus, pretože žil viac vo svete starých textov ako v skutočnom svete?“ (105)

,,Je omyl veriť, že rozhodujúce momenty života, keď sa navždy mení jeho zvyčajné smerovanie, musia byť plné hlasného a prenikavého dramatična, podmývaného prudkými vnútornými vzplanutiami. Je to gýčová rozprávočka, ktorú do sveta pustili novinárski opilci, filmári bažiaci po bleskoch fotoaparátov a spisovatelia, v ktorých hlavách to vyzerá ako v bulvárnom plátku. V skutočnosti je dramatično takejto život určujúcej skúsenosti často neuveriteľne tiché. Má tak málo spoločného s treskom, ostrým plameňom a výbuchom sopky, že si tú skúsenosť vo chvíli, keď ju nadobudneme, často vôbec nevšimneme. Keď sa jej revolučný účinok začne prehlbovať a postará sa o to, že život sa ponorí do úplne nového svetla a dostane celkom novú melódiu, udeje sa to potichu. V tejto čarovnej nečujnosti spočíva jej nevšedná vznešenosť.“ (42)


Sú knihy, pri ktorých po pár stranách viete, že knihu dočítať nechcete. Nie preto, že by za to nestála, ale preto, že už na začiatku viete, že vám bude chýbať. Veľmi chýbať. Román švajčiarskeho filozofa a románopisca Pascala Merciera (vlastným menom Peter Bieri) Nočný vlak do Lisabonu pre mňa patrí práve do tejto kategórie kníh. Mercier na takmer 400 stranách rozpráva mozaikovitý príbeh akademika, ktorý útekom z vlastného života prežíva existenciálnu renesanciu na jeseň svojho života. Profesor ,,mŕtvych jazykov“ je doslova vytrhnutý zo svojej skostnatenej akademickej rutiny sériou niekoľkých situácií, ktoré vychýlia smer jeho života do tej miery, že sa vydáva po stopách neznámeho portugalského lekára Amadea de Prada. Ten nášho profesora osloví nesmiernou hĺbkou svojej mysle v podobe úvah v knihe, ku ktorej sa sériou náhodných udalostí dostal.

Mercier alias Peter Bieri vyštudoval filozofiu a akademicky sa aktívne realizoval. Prednášal na niekoľkých významných univerzitách a vyučoval ako profesor dejiny filozofie. V závere svojej kariéry odchádza do dôchodku znechutený akademickým byrokratizmom a úpadkom akademickej sféry, ktorá sa čoraz začína podobať na korporácie naháňajúce sa za ziskom, študentami a reklamou. Za touto Mercierovou negatívnou skúsenosťou s univerzitnou ,,kariérou“ možno vidieť aj spracovanie hlavnej postavy filológa Gregoria, ktorý podobne ako Mercier pôsobil desiatky rokov v pseudorealite univerzitnej bubliny, okolo ktorej sa celý jeho život točil. Nakoniec však aj on odchádza a zažíva svoje prebudenie.

Niekedy stačí málo a naše životy sa zmenia na nepoznanie. Naše osobnosti, naše Ja sú výsledkom mnohých ďalších Ja, ktoré sme importovali od svojho okolia – najprv od rodičov, najbližšej rodiny, spolužiakov či priateľov. V každom z nás drieme mnohovrstvové My, ktoré nás tvorí a predurčuje. No niekedy stačí jedno výrazne Ja a my si odrazu nie sme istí, kto vlastne sme a koho život sme to doteraz ,,žili“. Profesor Gregorius spoznávaním spletitého života lekára Amadea, čítaním jeho filozofických textov, rozhovormi s ľuďmi, ktorí ho osobne poznali a návštevou miest, kde lekár vyrastal či pôsobil, nachádza cestu do vnútra svojej osobnosti. Cesta k sebe samému neraz vedie cez spoznávanie životov druhých. Preto tak radi študujeme životopisy. Sme zvedaví, to áno, ale v zrkadle cudzích životov neraz zahliadneme vlastnú tvár.

Pascal Mercier knihu naplnil viacerými úvahami hlavných postáv, z ktorých väčšina sa v prítomnosti hlavnej postavy začne spontánne zamýšľať nad existenciálnymi otázkami. Mercier sa dotýka témy nášho vnímania reality, na ktorú ako na paletu premietame farby nášho vnútorného sveta. ,,Každá videná časť ľudského vonkajšieho sveta bola zároveň kúskom vnútorného sveta.“ (79) Svet, to je niečo nedosiahnuteľne ďaleko mimo nás a to, čo nazývame svetom, nie je ničím iným, ako len ďalšou fikciou z lona našej fantázie…

,,Život nie je to, čo žijeme; je tým, čo si predstavujeme, že žijeme.“ (382)

Jednou z dejových línií je aj zmienka o portugalskej diktatúre Antónia de Oliviera Salazara, počas ktorej lekár Amadeus žil. Jedným z pamätných výrokov o diktatúre, ktorá nikdy nie je ďaleko od reality bežného dňa, je nasledujúci citát: ,,Ak je diktatúra skutočnosťou, revolúcia je povinnosťou.“ (80) Prináša však vzbura proti diktatúre katarznú vnútornú satisfakciu? Mercier provokatívne kladie vyhláseniami svojich postáv otázky, na ktoré nedáva odpoveď. Hádže ich pred nás čakajúc, či uveríme vlastnému narcizmu mysliac si, že odpoveď je predsa len jednoduchá.

Z tematického hľadiska nájdeme v knihe úvahy o náboženstve, priateľstve, smrti, poézii, limitoch reči, každodennej realite či láske. Nečakajte žiadnu klišoidnú povrchnosť. Mercier bohato využíva svoje filozofické znalosti profesora filozofie, no servíruje ich stráviteľným spôsobom. Kniha je filozofická, no nemusíte sa báť, že by ste sa brodili masami prešpekulovaných výrokov zahlcujúcich dej.

Knihu Nočný vlak do Lisabonu si môžete zakúpiť na Martinuse (tu) alebo Panta rhei (tu)

Bibliografický údaj: Pascal Mercier: Nočný vlak do Lisabonu. Bratislava : Premedia, 2018

Viac o knižných novinkách vydavateľstva Premedia nájdete tu alebo tu

Teraz najčítanejšie

Albert Lučanský

Vyštudoval som históriu a slovenskú literatúru a literárnu vedu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde si v súčasnosti aj robím doktorát z literárnej vedy. Medzi moje záľuby patrí čítanie kníh o literatúre, histórii, filozofii, religionistike či psychológii. Moje knižné blogy na Denníku N sa obsahovo týkajú kníh, ktoré sa mi dostali do rúk (novšie aj staršie). Ak máte záujem o recenzovanie knihy či spoluprácu, kontaktujte ma a dohodneme sa :-)