Denník N

Prežijeme testovanie?

Všetci sme mierne nasrdení. Každý deň iné nariadenie a teraz aj hromadné testovanie. A pritom výsledok je neistý. Je toto normálne?

Globálna pandémia COVID-19 je humanitárnou krízou. A to naozaj veľkých rozmerov. Pretože to nie je kríza, na ktorú  sa pozeráme niekde v telke a ľutujeme tých chudákov, ktorých zasypalo zemetrasenie, zaplavila tsunami alebo zasiahla vojna. Zrazu sa to dotklo aj našich životov. Stále nám niekto niečo obmedzuje alebo aspoň nariaďuje. A my ofrfleme, čo sa dá.

Nie som výnimka, tiež frflem. Ak niečo v práci naplánujem, hneď druhý deň to musím opäť preplánovať. A kadiaľ chodím, tam sa potím v rúšku. No a teraz to testovanie …Ísť a mať pokoj, alebo to odignorovať? Mám aj plno nápadov, ako by všetko malo fungovať inak. Od toho ako vylepšiť opatrenia až po to, ako by malo vyzerať testovanie.

Ale tiež viem, pred akými úlohami stoja všetci zainteresovaní – od vládnych predstaviteľov, cez starostov, zdravotníkov dobrovoľníkov a koniec koncov až po všetkých ostatných. A tak radšej sklapnem a každý večer ich pri správach úprimne ľutujem.

Keď propagujeme prácu UNICEFu, alebo akejkoľvek inej humanitárnej organizácie, tak ukazujeme len to pekné. Ako sa pomáha, kam pomoc išla, ako to ľuďom pomohlo. Nehovoríme o tom, čo všetko pri tom zlyhalo, kým sme ľuďom pomohli, koľko chýb sa urobilo, koľko veci nevyšlo a koľko ľudí nám pri tom všetkom vynadalo.

Áno, lebo každá humanitárna kríza je jedinečná. A tiež každá krajina je jedinečná. Ak reagujeme na povodne, už máme všetko nacvičené, lebo sme to už sto krát zažili, ale povodne na Slovensku budú vždy iné ako súčasné povodne vo Vietname, v čase COVID.

A tak pred blížiacim sa národným testovaním prezradím pár príkladov zlyhaní z krízových oblastí. Aby sme si náhodou nemysleli, že to iba u nás akosi všetko nefunguje.

Na Ukrajine na začiatku vojnového konfliktu veľmi veľa ľudí utieklo. Kvôli bezpečnosti. Sama som  navštívila mnoho domov, rozstrieľaných, kompletne zničených. Mladý manželský pár čakal s odchodom do poslednej chvíle. Báli sa ujsť, lebo vedeli, že tak stratia prácu. V deň keď ušli sa strhla streľba. Guľky preleteli ponad ich posteľ a prestrelili im ešte aj veci v skriniach. Vďaka úteku ostali nažive.

Oblek prestrelený v skrini počas streľby prebiehajúcej v uliciach mesta Slavjansk

Začali sme poskytovať finančnú pomoc ľuďom, ktorí museli odísť a takmer nič im neostalo. Aby si mohli zatepliť chladné byty, aby si nakúpili oblečenie na zimu. Neverili by ste, aké technicky náročné bolo poskytnúť im  peniaze. A pritom ani nešlo o veľké sumy.

Museli sme zriadiť call centrum a robiť informačnú kampaň. Do call centra zamestnať a vytrénovať desiatky ľudí. Ľudia, ktorí  pomoc potrebovali nevedeli či a kedy ju dostanú. Každú informáciu bolo potrebné preveriť. Prednosť mali najzraniteľnejšie skupiny – matky bez muža, starí ľudia, rodiny s členmi, ktorí mali ťažké zdravotné problémy  a pod. Každý človek, ak chcel dostať pomoc, musel sa skontaktovať, prísť v presnú hodinu, zaregistrovať sa, doniesť všetky doklady, kde potvrdil či má deti, zdravotné problémy, že jeho trvalý pobyt bol inde a pod. A potom čakať, či sa dostane do zoznamu. Keď sa mu pomoc ušla, začal ďalší problém. Niektorí mali dlhy a len čo prišli peniaze na účet, banka ich zhltla.

My ako organizácia, sme museli podpísať zmluvu o spolupráci s bankou a vymyslieť spoločne čo  najjednoduchší spôsob, ako a kde bude banka karty vydávať, tak aby kvôli bezpečnosti a potenciálnej streľbe nestálo naraz veľa ľudí v rade. Transfery sa museli mechanicky nahadzovať, na čo sme potrebovali v kancelárii ďalších ľudí. A najväčší problém nastal na strane štátu. Podľa aktuálnej legislatívy to bol príjem, ktorý je potrebné zdaniť. A tak sa začalo vyjednávať s vládou. Čo sa samozrejme nedarilo.

Trvalo nám takmer 4 mesiace, kým sme vytvorili systém na poskytovanie peňazí.  Ľudia mali dostať peniaze pred zimou, aby si zateplili byty. Bol už december a ešte žiadna platba neodišla. A teraz ten problém s daňami. Donor to zaplatiť nechcel, riaditeľ sa pod pomoc nepodpíše, lebo sa bojí prípadného väzenia a bez zaplatenia daní ľudia nedostanú peniaze. Povie im to niekto? Dane sa zaplatili. Ale žiaľ o to menej ľudí dostalo pomoc.

Ešte stále máte pocit, že len u nás vládne chaos? NIKDY TO NIE JE JEDNODUCHÉ. Skrátka pri humanitárnej kríze to tak chodí. Chaos, hádky, podráždenie a beznádej.

Možno celoplošné testovanie nie je ideálne riešenie, ale nateraz jediné, ktoré sa vláda rozhodla vyskúšať, aby zmenšili dopady krízy. A je rad na nás, či im to umožníme. V tom lepšom prípade sa staneme príkladom pre ostatné krajiny, v horšom nás ohovoria.

Dokedy to bude trvať? Asi veľmi dlho, ale postupne naša citlivosť otupie. Tak ako v každej kríze. Aj vo vojnovej krajine ľudia začnú opäť chodiť do práce a ignorovať všade prítomných vojakov. Nejak to tak proste je.

Keď bude vakcína, niečo sa zmení. Aj v UNICEFe sa už pripravujeme na distribúciu vakcín. Naskladňujú sa ihly, či vybavenie pre zdravotnícky personál, celý distribučný proces. Ale myslíte, že to bude prebiehať bez problémov? Pochybujem.

Na záver prikladám pár fotiek, aké ťažké je aj dnes do niektorých krajín dopraviť vakcíny proti iným typom ochorení.

Prajem príjemný testovací víkend. Veľa trpezlivosti. Vyskúšajme si to. Nemáme tým čo stratiť. Práve naopak.

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine, pracovala s mládežou na Slovensku. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.