Denník N

Ako sa to skončí

Stála som minule na chodbe v Univerzitnej knižnici, upútala ma výstavka o Agathe Christie, na jednom paneli bola fotografia, Agatha so svojou dcérou. Začítala som sa do sprievodného textu, ktorý sa týkal dcéry, vzápätí však odbočil k Agathinej tvorbe, k tomu, ako odvážne porušila detektívne kódexy, načrtol sa tu dej jedného románu a vzápätí sa vyzradila zápletka.

Za tým nasledovalo v zátvorkách: (ospravedlňujeme sa za vyzradenie zápletky).

Ako keď ťa navštívi známy, dosť dobrý známy, poznáte sa dlho, spája vás láska k porcelánu. Pozveš ho do obývačky, ide a sadne si do kresla, vzápätí vyskočí a sadne si k stolu, zasa vyskočí a postaví sa do dverí, a nato sa otočí k sekretáru, vytiahne z presklenej vitrínky tvoj maľovaný tanier a švihne ním o zem.

Ospravedlňujeme sa, že sme rozbili tvoj sviatočný porcelán, povie.

Mal si ho na ozdobu, nechystal si sa z neho nikdy jesť, ale trochu ťa to predsa len mrzí, jednak že ten výstup nemal najmenšiu logiku, jednak že namiesto toho ospravedlnenia mohlo byť nejaké upozornenie, a k nehode by nedošlo. (Pozor, chystám sa…)

Na prekvapenia som si v umení nikdy nepotrpela, ba dlho som hlásala teóriu, že je lepšie oboznámiť sa s dejom vopred, aby nás nerušili vlastné nervy, aby sme sa s chladnou hlavou mohli sústrediť na priebežné vyhodnocovanie formy, technického spracovania námetu.

Dnes už sa s faktom, že mám nejaké emočné prežívanie, vyrovnávam o čosi lepšie.

Možno sa teda dá chápať ako istá známka progresu, že som dokonca pocítila isté rozhorčenie, keď som sa asi pred mesiacom nechtiac dozvedela, ako sa skončí Klim Samgin, románová epopeja v rozsahu asi dvetisíc strán, ktorú som práve vtedy rozčítala. Listovala som v knihe rozhovorov s Pavlom Brankom, aby som sa oboznámila s jeho názormi na Jacka Londona, prepáčte, ak je to príliš zamotané, a natrafila na zmienku o Gorkom, ktorého Branko tiež prekladal. Bez rozmyslu som zhltla celú tú stranu, nenapadlo mi, že Branko tam vyklopí, o čom to celé je.

Asi takto:

Jeho „nedokončená“, teda Život Klima Samgina – v mojom preklade len Klim Samgin – nám na jednej strane predostiera panoramatický obraz vyšších vrstiev ruskej spoločnosti, na druhej takmer psychoanalytickú štúdiu človeka, ktorý celý život úspešne prežije s maskou na tvári. Je to maska nezávislého pokrokového intelektuála a vzdelanca, ktorý sympatizuje s revolúciou, no nezapája sa do nej. Pod touto celoživotne udržiavanou maskou Gorkij odhaľuje podlú dušu malého formátu, takmer hnidu, ktorú nikto nerozpozná a ktorá nakoniec zahynie pod kopytami revolúcie, ako naznačuje záver knihy.

Myšlienkový pochod je určite logický, ale nečakala som, že bude takto eskalovať, až po tú nešťastnú hnidu. (Hneď máte chuť pustiť sa do tých zvyšných tisícpäťsto strán.)

Mám k Samginovi rozporuplný vzťah, asi preruším svoje bežné vysielanie a rozbehnem si tu nejaký nettflyx, vietnamskú verziu značkových teplákov, nakrútim populárnu sériu, osem článkov iba o ňom. Klim Samgin vystupuje z hmly, v pozadí sa črtajú obrysy Moskvy, dramatická hudba, titulky.

Z Brankových slov by ste si mysleli, že to bude nejaké politikárčenie, ale je to ruský román, ako ho máme radi: veľké vášne a skôr filozofia než politika.

Neviem, pravda. Som v polovici druhého zväzku.

Pritom celý čas s Brankom intenzívne nesúhlasím, a mocne to prežívam. Hnida sa práve vybrala na svadobnú cestu, parníkom po Volge do Kaspického mora, ktoré Gorkij popisuje úplne neuveriteľne. Noci trávené s čerstvou pani Hnidovou sú plné lásky a zároveň čohosi bolestného:

Už neraz si Varvaru prezeral v spánku, a vždy pritom zakúšal pocit rozpakov a závisti, zvlášť ostrej vo chvíľach, keď žena, vysilená jeho nežnosťami do sĺz a polovičnej mdloby, zaspávala s hlavou na jeho pleci. Hlavu mala podivne ľahkú, vlasy trochu tvrdé, ale príjemne chladné ani hodváb. Na sluche okolo ucha sa zachvievala hadistá žilka. Cez deň belasá, v nočnej tme tmavela a vnukala myšlienku, že Varvarinmu mozgu našepkáva temné sny, rozpráva jej o tajomstvách živého tela. V spánku bola Varvara detsky bezmocná, chúlila sa do malého klbka, krčiac nohy k bruchu a ruky si skrývajúc pod hlavu alebo pod bok. Často sa však zdalo, že pootvorené pery sa usmievajú potmehúdsky, že sa díva cez dlhé mihalnice nie pohľadom premoženej, ale pohľadom víťaza. A tvár sa jej zavše tak cudzo zmenila, že Klim cítil želanie znenazdajky ju zobudiť a prísne sa spýtať:
„O čom premýšľaš?“

Otvorenosť vo veciach sexuálnych ma zaskočila, skoro som rozliala čaj. Nedošlo mi, že oproti Tolstému či Dostojevskému sme sa posunuli v čase o pár desaťročí.

Opustím na chvíľu Klima, lebo sa bavíme o koncoch.

Keď som rozmýšľala nad dobrými koncami, dobrými nie v tom zmysle, že by na konci všetci juchali, ale že sú úplne super a nádherné, zmyslela som si práve na Dostojevského, na román Výrastok. Tá posledná kapitola pred záverom, čo sa začína spomienkou rozprávača:

To všetko sa mi teraz mihoce pred očami…

Tam je strašný zvrat, má sa tu odovzdať jeden list, ale prebehne niečo nepríjemné a potom sa objaví Versilov, posadnutý a nepríčetný; a Katerina Nikolajevna sa zvezie na zem:

Schytil ju, zamdletú, s neuveriteľnou silou ju ako pierko zdvihol do náručia a začal ju nezmyselne nosiť po izbe ako dieťa. Izbička bola miniatúrna, ale on sa motal z kúta do kúta, zrejme sám nevedel, prečo to robí. Akosi v momente vtedy prišiel o rozum. Ustavične jej hľadel do tváre. Behal som za ním a hlavne som sa bál revolvera, ktorý nevedomky držal v pravici, a to celkom pri jej hlave.

Pobozkať a zastreliť.

Aspoň teraz by ten chudák, čo tento príbeh rozpráva a ktorý tú obálku mohol odovzdať sám už niekde na strane tristo, mohol zmysluplne zasiahnuť, že.

Zároveň som si hovorila, že ten výjav možno ani nie je príliš efektný sám osebe; predsa len, je vyvrcholením jednej kolektívnej horúčky, ktorá sa neodvratne rozpaľuje na celých tých šesťsto stranách. Ak nevieme, kto je Katerina Nikolajevna, ak po nej nezatúžime spolu s rozprávačom – ak sme nesledovali Versilova, jeho otca, ktorý veľmi dlho vystupuje ako chladný a ironický muž – ak sme to neprežili od začiatku, čo nám to povie?

Na druhej strane, to by sa dalo povedať o každom úryvku, a predsa nás mnohé vedia strhnúť.

V tomto článku nič nedokazujem, iba hovorím o koncoch.

Názov diela si nepamätám, ale ak vám tá Agatha Christie náhodou ešte vŕta v hlave, môžem vám povedať, že vrahom je rozprávač.

Uvažovala som, že v literatúre máme radi prekvapenie: nechceme vedieť dopredu, ako sa to skončí, lebo sa tešíme, čo také autor vymyslel. Už si to čítal? Nehovor mi, ako to dopadne!

Pritom v skutočnosti to máme naopak. Ak sa niekto aj zamyslí, aké prekvapenie mu asi život prichystá o tri mesiace, zrejme pritom bude pociťovať skôr úzkosť než radostné očakávanie. Neistota nás znervózňuje, podrýva nás a pozvoľna osobnostne rozkladá, súžime sa, trpíme, ach, čo len so mnou bude.

Pritom vieme, čo s nami bude.

Všetci zomrieme.

Skôr než zomrieme, môžeme urobiť veľa rozličných vecí. Rozmýšľam nad tým už od včerajška a pripadá mi to úchvatné.

Môžeme sledovať politické debaty, prikloniť sa k jednej alebo druhej strane, môžeme sa sklamať, zostať rozčarovaní, začať radšej sledovať futbal.

Môžeme veriť v Boha, po troch rokoch si to rozmyslieť a veriť v niečo iné.

Môžeme niekoho milovať a nikdy mu to nepovedať.

Môžeme byť k niekomu naschvál zlí. Môžeme sa strašne naštvávať a potom ešte strašnejšie, úplne dramaticky odpúšťať.

Môžeme niečo zbierať, napríklad pohľadnice alebo magnetky, aj keď sa to asi vyhodí, až zomrieme, tak ako ostatné naše veci.

Môžeme veľa čítať a byť na to pyšní, byť vlastne vôbec na čokoľvek pyšní.

Môžeme prísť na to, že väčšina toho, čo sme považovali za svoje vrodené vlastnosti a teda integrálnu súčasť svojej identity, sa na nás len nalepila na ceste životom a dá sa olúpať; sme iní.

Môžeme skúšať nové veci, vrhnúť sa na tvorivé písanie, prestať fajčiť, začať behať, alebo môžeme robiť to, čo sme robili odjakživa, a nešpekulovať.

Môžeme sa naučiť Piatich Tibeťanov, po dvoch rokoch sa pozrieť do príručky a zistiť, že to robíme celé naopak. Zhatili sme tým svoje spirituálne zrenie? Nevieme.

Môžeme odložiť knihu, vrátiť sa k nej o dvadsať rokov, a znova ju odložiť. Prídeme o niečo?

Môžeme si upiecť veľmi jednoduchý čokoládový muffin, horúci ho rozlomiť napoly a naservírovať si to s dvomi lyžicami vanilkovej zmrzliny.

Môžeme po sebe umyť riad, a potom sa aj tak s lyžicou v ruke vrátiť k mrazničke a zmrzlinu dojesť.

Môžeme si každý večer vydrhnúť zuby, pretože chceme, aby nám vydržali, ale niekedy nemusíme.

Môžeme žiť duchom neprítomní a rovnako umrieť; môžeme po večeroch zvažovať, čo je ešte vo vesmíre a že priestor medzi hviezdami môže, ale nemusí byť prázdny.

Než zomrieme, môžeme sa pritúliť k radiátoru a niekomu zavolať, ako sa má.

Môžeme kolísať medzi iróniou a pátosom, a nikdy si nevybrať.

Môžeme si spísať zoznam toho, čo všetko môžeme a chceme, ale tu by som asi bola proti, alebo by to prinajmenšom nemal byť zoznam snov. Nehovorím o snoch, iba o tom, že máme nejaký čas, než zomrieme, a za ten čas sa dá všeličo robiť, ale rovnako sa dá aj nerobiť nič, a oboje je v pohode.

Neviem – to možno len tá definitíva dodáva všetkému akýsi euforický nádych, romantický háv?

Samozrejme, ja mám svoju definitívu v predstavách bezpečne uloženú vo veľmi vzdialenej budúcnosti, to sa potom ľahko romantizuje.

Na druhej strane, niečo by sa dalo poľahky stihnúť, aj keby sme mali zomrieť zajtra, napríklad to pritúlenie k radiátoru.

Na smrteľnej posteli to ale z tých dvoch bude pátos, za mňa určite.

Ako sa skončí tento článok?

Výrazovým tancom, lebo iba tanec vypovie, čo slová nedokážu. Ale vy ho neuvidíte. Ale – než zomriete – môžete si k nemu zatancovať vlastnú pointu.

Ahoj.

(tancuje)

(mizne)

(zvuky dažďa)

(prievan tajuplne prehrnie stránku)

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/