Nešťastie vstupuje vždy cez tie dvere, ktoré ostali otvorené.
Prečo by som sa nemohla nechať strhnúť vlnou emócií? Pretože nechcem. Nechcem cítiť strach, obavy, trápiť sa, čo bude. A basta. Nikto nie sme z kameňa… neverím, že ak niekto strávi pol dňa na sociálnych sieťach a potom si pozrie večerné správy, prípadne (ak stále nemá dosť) aj nejakú tú tlačovečku, príhovor- ja proste neverím, že to človeka nejako nezasiahne. Ako to zvládnuť?
A načo je vlastne dobré sledovať všetky informácie?….lebo túžime rozumieť, pochopiť, pripraviť sa, nebyť nepríjemne prekvapený, dostať odpovede, byť v strehu, neoklamaný…atď. atď…
Ale, skutočne je to teraz vôbec možné? Ja si myslím, že to možné nie je. Ach jaaj! Keby sme toľko energie dávali do snahy zmúdrieť, to by bolo niečo! Len si to predstavte: …debaty na úrovni, ktoré by viedli ku konštruktívnym riešeniam, pokojné a inteligentné argumentácie, logické a jasné vyjadrenia na úrovni, žiadne napádanie, žiadna vulgárnosť, hrubosť, agresivita. Postoj, ktorý dáva na vedomie, že si svojho argumentačného protivníka vážim a pozorne vypočujem. A poctivo priznať omyl, chybu. Vzhliadať k autoritám, vážiť si múdrosť, ktorá by nám imponovala. Mať hrdinov, inšpirujúcich ľudí, mentorov. Ja viem, uletela som teraz asi riadne:)) Sme ešte ďaleko od toho. Koľko vody musí pretiecť, aby sa to zmenilo! Skúsenosť je vraj neprenosná. Ale nie o tomto som chcela…
Nedávno ma zaujala informácia o tom, prečo zo všetkých živých tvorov na Zemi práve človek prežil všetky možné katastrofy. Čo nás odlišuje a zvýhodňuje je vraj súdržnosť. Schopnosť držať pohromade, jednotnosť. (asi nie nadarmo sa vraví: rozdeľuj a panuj). Ako nás dojíma a dáva nádej neuveriteľná súdržnosť pri náhlom nešťastí (toť nedávno napr. panelák v Prešove- pamätáte?) a následne posilní vedomie, že na všetko nemusím byť sám a sú tu dobrí ľudia, ak by som skutočne potreboval. Lebo väčšina ľudí je dobrá. Niekedy je to dobro na čas potlačené nešťastím, únavou, sklamaním, nedostatkom času… ale väčšina ľudí je dobrá! Aké skvelé! Tak buďme súdržní, máme to v sebe:)
Tak som premýšľala, prečo som tak znepokojená, čo mi berie pohodu a pokoj. A čo robiť, aby som sa nenechala strhnúť touto vlnou strachu, hnevu, bezmocnosti, frustrácie a neistoty v časoch COVID. Nemám pokoj Zen- budhistov ( nieže by som nechcela), som skôr cholerik a manžel by mohol rozprávať, ako viem vypeniť, to priznávam. Len som si teraz nejak všimla, že je to výraznejšie. Aha, zabudla som ešte na jedno- znechutenie, sklamanie. Brrrr, toto ja ale nechcem. A nedovolím. Kto mi toto môže urobiť? Nikto. Čím to je? Bolo mi vzaté, čo pomáhalo. Boží chrám, kultúra, koncerty, zdieľanie času s priateľmi, objatia, úsmevy, voľnosť, pozitívne správy, podporujúce podmienky na moju prácu. Ale to predsa nie je navždy! Raz mi moja múdra kolegyňa povedala, že jej veľmi pomáha vedomie, že všetko prebieha vo vlnách. Teraz sme asi už na vrchole COVID frustrácie a neistoty. Ale po čase začne táto vlna klesať do úľavy a práce na odstraňovaní škôd, ktoré napáchala. Viem si predstaviť, ako veľmi si budem ceniť ,čo mi teraz chýba. A budem si to vychutnávať, ak mi bude dopriate zdravie. Už teraz plánujem v predstavách na aký koncert sa vyberiem, aké predstavenia si nenechám ujsť, pôjdem na sv. omšu, na výlety. … juuj, teším sa na to!
Stále mi predsa vírus a okolnosti nevzali možnosti fantázie, dobrej knihy, hudby, pohyb, rodinu, priateľov aspoň cez siete, humor, smiech. Nikto mi nevzal možnosť slobodne sa rozhodnúť, aké a koľko informácií prijmem a (Ak to, čo chcete povedať, nie je lepšie ako ticho, nehovorte to) poviem. A hlavne mi nikto nevzal vieru, nádej a lásku. S pokorou za ne denno-denne ďakujem. Pokoj nájdem v sebe, nie v informáciách a uisteniach zvonku. A sama ho, veru, hľadať musím, túto prácu za mňa nikto neodvedie. Viem, že všetko nakoniec nejako dopadne. Len musím byť trpezlivá a mať neochvejnú vieru, že to dopadne čo najlepšie. Nádej, vieru, trpezlivosť, pevné zdravie prajem aj Vám všetkým. Nenechajte sa strhnúť, prosím. Každý deň je vzácny a stratený je ,ak sme sa nezasmiali. Na záver (už asi moje klasické) jeden príbeh:
„Polia boli vysušené a popraskané pre nedostatok dažďov. Bledé a ožltnuté listy utrápene viseli z konárov. Z lúk zmizla tráva. Ľudia žili v napätí a nervózne skúmali krištáľovo modré nebo. Rozpálené týždne plynuli jeden za druhým. Celé mesiace nespadla ani kvapka vody.
Miestny duchovný zorganizoval na námestí pred kostolom hodinu modlitieb, aby si vyprosili milosť dažďa.
V určenú hodinu bolo námestie plné utrápených ľudí s veľkými nádejami.
Mnohí si priniesli predmety, ktoré dosvedčovali ich vieru. Pán farár obdivoval Biblie, kríže a ružence.
Ale nevedel odvrátiť oči od jedného dieťaťa, ktoré vážne sedelo v prvom rade.
Na kolenách malo červený dáždnik.“
