V čom sa líšia americké a britské sitkomy?

Vopred upozorňujem, že v blogu ide z veľkej časti o generalizáciu, na oboch stranách sa nájde mnoho výnimiek, no cieľ je skôr poukázať na celkový trend.

Hoci sú sitkomy príšerným žánrom, v ktorom sa často smejú mŕtvi, takmer každý z nás si raz za čas dopraje polhodinku tohto oddychu. Slovenské televízie sú zahatané predovšetkým tými americkými, no hneď vedľa na ČT sa britské seriály tešia pomerne veľkej obľube. Pozrime sa najprv na formálne odlišnosti.

Dĺžka, scenáristi, réžia

Kým americké seriály zvyknú bežať do vyčerpania posledného diváka, Briti sú v tomto prípade veľmi obozretní a uprednostňujú kvalitu pred kvantitou. Typická séria amerického sitkomu má približne 22 častí a jeho britský náprotivok len málokedy prekročí magickú hranicu šesť epizód na rok. Je to však dané predovšetkým počtom scenáristov, ktorí sa na seriáli podieľajú. Kým na megaúspešnom HIMYM pracovali kvantá scenáristov (ktorí, povedzme si na rovinu, skopírovali celý formát Priateľov), britskú verziu seriálu Office napísali len dvaja – Stephen Merchant a Ricky Gervais. Iste, dali by sa nájsť aj opačné príklady, no tie by boli viac-menej výnimky potvrdzujúce pravidlo. Oba prístupy však majú svoje klady a zápory.

Americký sitkom je prístupnejší masám. Hocikedy prídete domov, stačí zapnúť telku v polovici epizódy a nemáte problém pochopiť zvyšok a zasmiať sa na pár vtipoch. Britcom vyžaduje väčšie sústredenie, humor v ňom často graduje, pripravuje sa pôda pre „pančlajny“, ktoré vrcholia niekde tesne pred koncom (Priatelia versus Červený trpaslík). To je však možno spôsobené aj tým, že BBC ako verejnoprávna televízia sa veľmi nemusí báť o sledovanosť, kým americké televízie musia do seriálov napchať kopec reklám, aby sa dokázali uživiť a musia bojovať o každého jedného diváka.

Pokiaľ ide o réžiu, najväčší rozdiel je bezpochyby v uhladenosti amerických hercov, čistote záberu, dokonalého usporiadania setu a pod. Spomeňte si na všetky tie širokouhlé zábery z barov v HIMYM či v Priateľoch s napudrovanými tvárami, čistými bielymi zubami a uhladenými vlasmi. A teraz si to porovnajte s pomačkanými ksichtami z Black Books, mastnými vlasmi z Dereka, príšerným štýlom Listera či až odpudivou tvárou Edmunda Blackaddera z prvej série Čiernej zmije.

Frajer s cool hláškami a nímand, ktorý prehráva so štýlom

Vezmime si opäť Priateľov. Praktický všetkých šesť hlavných protagonistov patrí do relatívne úspešnej strednej triedy. To isté sa dá povedať o HIMYM a o seriáli Dva a pol chlapa. Práve v poslednom menovanom je postava Charlieho Sheena, Charlie, zrejme klasickým snom každého amerického pubertiaka. Bohatý fešák s ostrým zmyslom pre humor, ktorý balí ženské ako na bežiacom páse. No keď si to vezmeme, samotná postava je až karikatúrou týchto čŕt. Je dosť možné, že nikto taký neexistuje (možno až na samotného Ch. Sheena, ktorý sám seba presvedčil, že taký vlastne je).

Na druhú stranu sa pozrime na seriály ako Červený trpaslík, Partička IT, Black Books, Spaced, Office, Extras, Derek či na írskeho Father Ted. Všetky postavy sú niekde úplne dole na sociálnom rebríčku. Väčšina z nich je síce nesmierne inteligentná, no stratili vieru a záujem v lepšie zajtrajšky a prakticky len prehrávajú jednu situáciu za druhou s chochmesom až sa v tom vyslovene vyžívajú. Briti sa možno dokážu v podobných postavách nájsť, fandia im a tešia sa, ako to spackajú tentokrát, kým Američania vo svojich postavách skôr hľadajú akýsi ideál, ku ktorému by sa chceli priblížiť. Britská verzia Priateľov je v podstate seriál Spaced.

Ako Briti ovplyvňujú americký humor

Zaujímavé je sa vrátiť do úplných začiatkov televízie, predovšetkým do éry nemých grotesiek. Hlavným predstaviteľom bol jednoznačne Ch. Chaplin, ktorý emigroval do USA ešte ako mládenec. Z postavy jeho tuláka sa stal absolútny kult a nie je človeka, ktorý by si otrhanca vo vyčaptaných topánkach hneď nespájal s Hollywoodom dvadsiatych a tridsiatych rokov. Pritom Chaplinova postava spĺňa všetky kritéria britského humoru – opäť raz stroskotanec, ktorý prehráva so šarmom.

Určite ste mnohokrát počuli o rôznych amerických remakeoch úspešných britských nielen sitkomov. Mnohé z nich skončili katastrofami – spomeniem len Červeného trpaslíka či Partičku IT, ktoré boli zrušené okamžite po pilotoch. Je však zaujímavé sledovať niektoré projekty, ktoré sa vydarili a predovšetkým sa vydali vlastnou cestou. Zo všetkých treba určite spomenúť americkú verziu seriálu Office, ktorú sa podarilo Gervaisovi a Merchantovi úspešne preniesť aj za veľkú mláku. Vďaka tomu vznikla veľmi zaujímavá koláž s elementmi oboch typov humoru.

V neposlednom rade treba spomenúť aj všemožné tolkšou, ktoré sa v Amerike tešia veľkej popularite (v Británii sú to skôr panel šou). Vyzdvihnem predovšetkým Craiga Fergussona, rodeného Škóta, ktorý pôsobil medzi záplavami mnohých totožných amerických tolkšou (alebo Late Late Show, ako chcete) nesmierne osviežujúco. Nemožno vynechať fantastického Johna Olivera, ktorý sa vo svojej Last Week Tonight na HBO prakticky okamžite stal kultom a teší sa stále rastúcej popularite.

Záver

Nechcem nijakým spôsobom degradovať jeden alebo druhý štýl humoru, hoci sa otvorene a pomerne zreteľne hlásim k tomu britskému. To však neznamená, že si nepustím napríklad také Community, 30 Rock alebo šou Conana O’Briena. Celkom zaujímavé je však sledovať reakcie a komentáre niektorých Američanov, ktorí jednoducho nerozumejú a nechápu britský humor, častokrát plný irónie, absurdnosti a škaredých (čítaj: obyčajných) ľudí, čo sú faktory, na ktoré nie sú veľmi zvyknutí. Britom zase častokrát nepríde ten americký príliš vtipný.

V skratke to teda zosumarizujme: Briti sa vo svojich seriáloch hľadajú a Američania by sa tam chceli vidieť. Briti nás učia prehrávať so cťou a Američania dúfať v lepšie zajtrašky. Aspoň tak to vidím ja.