Denník N

Idem sa začipovať

Konečne je to tu! Deň „D“. Malý krôčik pre človeka, ale veľký pre ľudstvo. Čipovanie.

Idem sa začipovat. Dnes nám budu dávať čipy do nosa. Cez nos ich len odošľú, ale čip bude putovať telom, až sa dostane na nastudenejšie miesto a tam sa usadí. Ako vysiela signály sa zohrieva a potrebuje byť chladený. Mne sa sa asi usadí v prste na nohe, keďže mám často  studené nohy. Alebo v uchu, lebo nebudem mať čiapku. Len neviem, či mužom sa neusadí niekde inde, kde to majú najchladnejšie.

Čipovanie je super vec, teraz možeme byť sledovaní. Odteraz bude pohyb a miesto, kde sa nachádzam vyznačovat malá ružová svietiaca bodka na mape sveta. Dúfam ružová, určite nie oranžová, lebo oranžovú neznášam. Mužom sa svetlo bodky sfarbí na modro, lebo čip reaguje na kurturologicko-socialne tradície . A chlapcom na svetlo modro. To je strašne dobrá vec, odteraz už nebudú existovať únosí detí, ani ľudí vôbec. A možno sa bude tým čipom aj prijímať wi-fi signál a posielať správy. Úžasný pokrok v technológiách. Len aby to vyšlo, lebo je to experiment. Výskum je stále v začiatkoch. Ale odborníci rýchlo napredujú. Najďalej sú experti z Kóreí, preto máme inštrumenty na čipovanie z tamadiaľ

Umelcom budú dávať vysoko citlivé nano-čipy, lebo sú stále v pohybe – koncerty, výstavy, rezidenčné pobyty atď. Politikom takisto. Aj travelblogerom. Už sa neviem dočkať, kedy tam pôjdem aj ja. Doobedu je to preplnené, rad ľudí vidím z okna. Známa známej už 6:15 stala pred miestom. To by som ja nedala. Ešte som ležala v posteli a sledovala hodinky. O jedenástej už hlásia, nech nikto neide, lebo budú mať prestávku. Cez obed za červenou páskou už nestojí nikto.Potom sa akcia znova rozbieha.

Doma ešte popratám, pozmývam podlahu, aj upratám kúpelňu. Chcem čím viac stihnúť, po kladnom čipovaní je vraj človek unavený a musí 10 dní oddychovať. A aby sa všetko vydarilo treba sedieť doma a nechodiť medzi ľudí. Asi aby sa čip  neuvoľnil a celé to nebolo zbytočné.

Zotmelo sa. Obleciem a vyčešem vlasy na túto slávnostnú príležitosť. Kráčam k nášmu kultúrnemu domu. Socialistická stavba hranatého tvaru. Mnoho okien a vysoké stropy. Obrovské funkčné miestnosti s výbornou akustikou navodzujú dojem malebnej dedinky pod majestátnymi horami. V miestnosti veľkej zasadačky mi dali číselko a zapísali do poradovníka. Postupujem k stanovisku s vreckovkami a potom k stolu s rozloženými čipmi. Jeden rozbalia pre mňa. Mrkám na osobu v skafandri. Dúfam, že si ma dobre všimla a vie, že mi má dať ten citlivejší čip. Patrím k umelcom a potrebujem podporu zo štátu aj takou formou. Chcem mať budúci rok výstavu a ako si zabezpečím adekvátne sledovanie ?

Ani neviem ako a už to ide. Osoba v bielom skafandri mi zavrtáva čip do nosa. Sakra, to pät krát ! Až mi slza vyšla. Nevadí, len nech sa podarí. Tetka za mnou po procedúre kýchla. Ach jaaaj – má to zbytočné- hneď je čip fuč. Ten môj ma stále ma šteklí v nose. Môj čip má problém sa usadiť. Chodidlá mám momentálne teplé, tak si to asi smeruje do studenšieho ucha. Alebo smeruje do prstov – ruky mám studené a nervózne. Čakám a čakám. Stále nevolajú moje číslo. Ľudia sú napätí a vo veľkej sále je ticho. Po zvolaní svojho čísla odchádzajú s obálkami von. S rozsudkom v ruke kráčajú do súkromia. Niektorí si ich hneď otvárajú a fotia sa s výsledkom.

Niečo sa nevydarilo. Dostala som obálku s potvdením, že sa čip neusadil. Operácia výsledok : negatívny. No nazdar. Pozerám do obálky a nie je tam nič viac. Nedali mi „Pokyny na aktiváciu čipu“. Takže to nevyšlo. Som nezačipovaná !

Asi odcestujem do Čiech. Tam sú na tom s pozitivitou lepšie.

P.S. všetky fotky okrem poslednej : archív autorky,  posledná ilustrácia: autor neznámy

 

Teraz najčítanejšie