Denník N

Ako sme sa v Česku ocitli na kraji priepasti

O dôležitosti verejnej mienky a dobrej komunikácie v čase pandémie.

Zapínam správy, vláda má ohlásiť ďalšie sprísnenie opatrení, z môjho laického hľadiska si vravím, že už môže prísť iba tvrdý lockdown. Odchádzajúci minister zdravotníctva však ohlasuje zákaz nočného vychádzania a iné podružné zákazy a výnimky. Vtom si vravím, že by sa mali ísť prejsť do ulíc mesta a pozrieť sa, v akej miere sú cez deň zaplnené napriek už zavedeným opatreniam. Sám minister okolkovito a v rozvitých vetách priznáva, že opatrenia nezaberajú tak, ako by mali. Ja mu na to spred obrazovky vravím, že je to preto, že ľudia ich z vlastnej vôle dostatočne nedodržiavajú a dôsledné dodržiavanie základných opatrení nikto nekontroluje. Mestskí policajti vyháňajú z malého námestia pouličného muzikanta, okolo ktorého nie je ani človiečika, ale akosi ich nevidno napríklad v parkoch, kde sa združujú skupinky mladých stredoškolákov[1].

Od konca prvej karantény, keď sme sa prehupli do hýrivého leta, sa masovo rozmohla myšlienka, že to celé bolo prehnané strašenie, opatrenia boli príliš tvrdé. Zaujímavé je, že ju nikto nerozširoval verejne a celoplošne, skôr sa zrodila individuálne a zároveň u mnoho ľudí naraz a ľudia sa potom v týchto názoroch podporovali. Vravelo sa o druhej vlne, áno, ale tá mala v predstavách skôr mýtický charakter a navyše nikto na ňu nechcel myslieť. Veď je leto, chceme si ho užiť, chceme vypnúť a popri tom užívaní si leta či prázdnin sme sa dostali na vlnu povznesenosti a presvedčenia, že „víťazstvo“ z jari sa automaticky prejaví a zopakuje na jeseň. Nevyrušujte nás, nestrašte nás, chceme žiť. Takmer všetko znova vyzeralo tak ako predtým – pred pandémiou –, rúško zapadalo prachom niekde v zásuvke a bolo akýmsi čudesným predmetom nostalgie. Teraz si vravím, že to odložené rúško mohlo zachrániť niekomu život.

Zrazu sa všetko zdalo byť iba zlým snom, aj keď prázdne výklady niektorých obchodov boli mlčiacimi dôkazmi jarnej vlny, ľudia akoby za pár dní zabudli na všetku opatrnosť a fľaštička s dezinfekciou pri vchode do obchodov zostávala nedotknutá ako záchodová kefa na verejných toaletách. Neregistrovala som, že by nejakí poslanci z koalície alebo opozície vystríhali, že rúška sa ani v lete nemajú odvolávať a že máme zostať opatrní a dodržiavať základné hygienické opatrenia. A na konci augusta ešte prišla absurdita v podobe škriepky, ktorá odborná skupina navrhla nosenie rúšok v škole, meno dotyčného odborníka dodnes nepoznám, azda sa bál, že ho na internete ukameňujú? Škoda, že ten, kto to navrhol, si nestál za svojím názorom, ktorý bol zjavne podložený správnym predpokladom, pretože v septembri boli školy významným prenosovým miestom nákazy.

Keď sa leto kalendárne chýlilo ku koncu, teplotne ešte nie, počty nakazených začali stúpať a to oveľa výraznejšie ako v iných krajinách. Najprv sa hovorilo o rekordoch v stovkách, neskôr neprekvapovali ani počty nad dvetisíc a v týchto dňoch počúvame bežne o pätnástich tisícoch novo nakazených ľuďoch a desiatkach mŕtvych denne.

Cez leto, ako mnoho iných Slovákov, som zavítala do svojej domoviny, kde som trávila dovolenku a absolvovala stretnutia s rodinou. Vlaky boli našťastie väčšinou poloprázdne, v penzióne v Tatrách okrem nás takmer nikto v spoločných priestoroch rúško nenosil a na otázku, či je to povinné, sa na nás správca osopil, že ak sme chorí, rúško máme nosiť. Chorí sme neboli, choré bolo skôr nezodpovedné správanie hostí (medzi nimi asi 70 percent Čechov) a správcov. Inak vo veľkej väčšine obchodov, prevádzok, kaviarní či reštaurácií čašníci, SBS-kári či predavačky upozorňovali ľudí, aby si dezinfikovali ruky alebo ich napomínali, ak nemali správne nasadené rúško. Skrátka fungovala všeobecná vzájomná kontrola, čo som oceňovala a priala si, aby to tak fungovalo aj v Česku. Fenomén „podnosníkov“ a „podbradníkov“ sa pomaly rozmáhal aj na Slovensku, ale zrejme v menšej miere ako tu v Česku.

Preťažená hygiena už v septembri nestíhala situáciu riadiť, posielať ľudí do karantény, a tak to často skončilo iba pár nakazenými ľuďmi vo veľkom kolektíve, ktorí kvôli vážnejšiemu priebehu zostali doma na PN, zatiaľ čo mnohí, ktorí s daným človekom boli v kontakte, neboli poslaní na testy ani do karantény. Mnohí nezostali doma, pretože potrebujú pracovať, živiť rodiny, pretože si trojtýždňový či mesačný výpadok v príjmoch nemôžu dovoliť. Na jednej strane som sa na nich hnevala a obviňovala ich zo sebectva, na druhej strane som ich chápala a neodcudzovala. Problém totiž nastal v systéme, respektíve v absencii akéhokoľvek krízového plánu a nastavení jasných pravidiel. A tak sa v priebehu septembra nákaza šírila a šírila, premiér Babiš si nechcel voličov aj nevoličov nahnevať sprísňovaním, čo sa dá nazvať iba totálnym zlyhaním a vypočítavosťou.

Netreba si však myslieť, že nedodržiavanie opatrení bolo či je prítomné v akejsi homogénnej skupine. Nedôsledné dodržiavanie opatrení bolo vidno u vysokoškolsky vzdelaných ľudí, predavačiek, administratívnych pracovníkov, kuriérov atď., čiže naprieč celou spoločnosťou.

Veľkou chybou tejto situácie bola určite komunikácia. V rade poslancov, ministrov, lekárov sa nenašiel nikto, kto by mal dostatočnú autoritu a zároveň vedel podať fakty a informácie tak, aby im každý porozumel a aby si občania uvedomili, že čím viac budú opatrenia odmietať, tým dlhšie sa v tejto úmornej situácii budeme brodiť všetci bez výnimky a tým väčšie budú straty ekonomické aj tie na životoch. V posledných týždňoch to vyzerá tak, že vláda a jej krízový štáb nemali žiadny plán a veci riešili sa pochodu a zmätočne. Nádej na lepšie manažovanie krízovej situácie prichádza s novým ministrom J. Blatným. Vyzerá to, že sa pozerá na situáciu najmä z pohľadu faktov a chce pripraviť konkrétny plán, ako sa v tej ktorej situácii bude postupovať. Verím, že tentokrát do jeho rozhodnutí nebudú zasahovať žiadne mocenské prekáračky, diskreditácie a zmätky.

Osobitnou kapitolou sú rúška v médiách. Napríklad moja obľúbená spravodajská stanica ČT24 (ale i mnoho iných televíznych staníc) ma veľmi sklamala. Počas leta a ešte aj na začiatku zhoršujúcej sa situácie informovali o pandémii pre mňa až s neprirodzene chladným odstupom a vecnosťou. Povedali si, že ľudí už po jari nechcú strašiť a nebudú pandémii venovať toľko vysielacieho času? Neviem, ale strkanie hlavy do piesku asi tiež nie je riešenie. Médiá dostali výnimku v používaní rúšok. Tomu rozumiem, ale nemajú ešte stále médiá veľký vplyv na divákov? Ak divák vidí, že moderátori a ich hostia nenosia systematicky rúška, ako chceme motivovať diváka? Je azda územie televízie nenakaziteľnou zónou a nemalo by práve ono vysielať symbolický odkaz a ísť príkladom? Myslím, že divák by bez ťažkostí prežil zhoršenie zvuku v dôsledku nosenia rúšok a redaktori by to nepohodlie určite prežili, tak ako mnohí iní ľudia, ktorí sú nútení nosiť rúško po celý pracovný čas. Moment, keď televízni redaktori informujú o porušení pravidiel už bývalým ministrom zdravotníctva Prymulom, ktorý si sadol bez rúška k šoférovi, na mňa pôsobí trochu absurdne, keď v tej chvíli sama redakcia moderuje bez rúšok (čo však Prymulu nijako neospravedlňuje).

Varím si bryndzové halušky, nielen preto, že mám na ne chuť, ale aj preto, že si chcem pripomenúť domov. Veľa vecí je úplne inak. Aj ja som na začiatku vnútorne bojovala so sprísnenými opatreniami (ale nie ich nerešpektovaním!), mnohokrát ma rúško omína, vadí mi, že si nemôžem ísť zaplávať, že nemôžem ísť do kaviarne na kávu, zapadnúť na dve hodiny do galérie a zízať v tichu na obrazy. Chýba mi veľa vecí, ale po pár dňoch vnútorného nepokoja som si sadla na balkón, pozrela sa na krásne jesenné nebo a zrovnala si v hlave priority a nevyhnutnosť všetkých opatrení, myslím na lekárov a na ľudí, ktorí možno už teraz ležia v nemocnici a bojujú o život. Myslím na reštaurácie, ktoré zaniknú, pretože túto vlnu už finančne neprežijú.

Ak porovnám prvú a druhú vlnu, v tej prvej bolo vidieť väčšiu solidaritu a pocit, že sme v tom všetci spolu, teraz sa spoločnosť akoby viac roztrieštila a medziľudské napätie je výraznejšie. Z televíznych obrazoviek zmizli kampane a reklamy podporujúce ľudí v tom, aby boli solidárni, trpezliví a aby sme si navzájom pomáhali.

Je namieste uprednostňovať svoj komfort pred životmi druhých? Nie, nie je. Nie je hrdinstvo nenosiť rúško, hrdinstvo je robiť aj veci, ktoré sa nám nepáčia a sú nepríjemné, ale ktoré sú nevyhnutné a najmä môžu vo veľkom meradle extrémne pomôcť. Celá pandémia ukazuje dôležitosť nálad spoločnosti a verejnej mienky. Na jednej strane sa ľudia hnevajú, čo všetko im štát zakazuje, na druhej strane sa hnevajú, že nekoná. Raz nám vadí, že nás strašia, inokedy, že situácia sa zľahčuje. Ani jeden extrém nie je správny, je potrebné si povedať najmä pravdu, ako sme na tom, ako sa situácia môže alebo bude vyvíjať, na čo sa máme pripraviť, s čím rátať a nerátať.

Napriek všetkých chybám, ktoré sa stali, verím, že situáciu zvládneme a že si viac a viac ľudí uvedomí, že musíme ťahať za jeden povraz. Nič iné nám nezostáva.

 

 

 

[1] Tento blogový príspevok odráža môj osobný pohľad na situáciu, moje postrehy a skúsenosti.

 

Teraz najčítanejšie