Pohľad z druhej strany – prišelec, ktorý nám strpčuje život

Desiatky rokov bol v Našej dedine pokoj a kľud. Žili sme si svojim kľudným spôsobom života v polozabudnutej dedine, kde väčšina z nás trávi voľný čas venujúcim sa chalupárstvu, potulkám po prírode a hlavne oddychu. Miloval som dlhé prechádzky po lese. S priateľmi sme sa vybláznili do sýtosti, porobili komu somarín a bláznovstiev. Jednoducho bolo fajn, kedy hlt chladeného piva a domácej pálenky robieva úžasný balzam na dušu. Mali sme tu pokoj od každého, vrátane tých, od ktorých treba mať pokoj. Policajta, či nejakú kontrolu ste tu nevideli, čo bol rok dlhý a tak sme si mohli žiť po svojom. Veď fungovalo to roky, prečo nie aj ďalej?

Teraz, aby sa človek aj bál vyjsť na ulicu a v pokoji si vypil svoju dennú šálku kávy. Všetko bolo tak krásne a problémy sme vôbec neriešili a oni neriešili nás.

Príroda je tu čarokrásna, prečo si prechádzky ňou nespríjemniť nielen pre seba, ale aj druhých? Čo človek za mlada zaseje, to v starobe ako by našiel, pretože jeseň svojho života som sa rozhodol stráviť v Našej dedine. Neuveríte, priamo akoby nad mojou chalupou v oblakoch sa vypína krásna výhľadová skala. K tomu tam v minulosti nejaká pani učiteľka vybudovala so stredoškolákmi náučný chodník a jeden z informačných panelov chodníka sa nachádza práve na tejto Našej skale!

Veru, narobil som sa pri tom dosť, aby som tam z autom dostal všetko potrebné na zabetónovanie posedenia pozostávajúceho z dvoch lavíc a medzi nimi stôl z masívneho dreva v železnej konštrukcii. Pekná práca! Osadil som ju priamo ku skalnému zrázu, aby bol čo najkrajší výhľad. Lenže tu som sa ešte len zahrieval. Takých pekných miest je tu viacero, kde si môžete posedieť v lone prírody. Pochválim sa Vám ešte o dvoch, na ktoré som obzvlášť pyšný. Tie ostatné si nechám pre seba ako milé prekvapenie pre Vás.

Priamo z Našej skaly je vidno na Našu prírodnú pamiatku. Na jej vrchole je medzi stromami ukrytý výhľad na inú stranu Našej doliny, kde si môžete taktiež posedieť a pokochať sa výhľadom z lavičky, ktorú som tam ukotvil.

Napokon medzi týmito výhľadovými miestami sa nachádza vykopané jazierko, kde som sa rozhodol urobiť ďalšie pekné miesto, kde sa môžu ľudia stretnúť, posedieť na lavičke, opiecť si a aby tu príliš veľký neporiadok nerobili, tak som tam osadil aj ceduľku so štátnym znakom a označením prírodná rezervácia. Snáď im to dôjde do tých ich hláv! K tomu som tam vysadil dva krásne kríky, ktoré dostanete kúpiť v každom dobrom záhradkárstve. Na jeseň sa sfarbujú do neskutočných farieb vo svojich listov.

Nanešťastie pocit z dobre vykonanej práce mi neostal na dlho. Ťahá sa to už nejeden rok a už mám pravdupovediac aj toho plné zuby. Začalo sa tu rozťahovať mladé intelektuálne ucho, čo asi ani nevie, čo si má o sebe myslieť. Neuveríte, čo ten zobák si vôbec dovolil povedať a ešte horšie aj spraviť proti tejto vybudovanej kráse.

Na Našej skale mi začal tvrdiť, že posedenie je nebezpečne blízko skalnej hrany a niekto môže ukĺznuť a spadnúť dolu pretože náučný chodník je určený pre rodiny s deťmi. Vraj, aby som ho zabetónoval obďaleč, kde je to bezpečnejšie a výhľad by zostal zachovaný. Tá drzosť!

Chlapec sa mi Vám na počudovanie nezastavil, či nezamyslel, i keď som mu to dával viac ako najavo, že nech sa do toho nestará taký prišelec, čo nemá ani zrnko úcty k mojim šedinám a rukám, ktorým sa nejedno železo už poddalo. Na lavičku v Našej prírodnej pamiatke mi tvrdil, že je to akýsi piaty stupeň ochrany prírody. Ha, čo ma po nejakom stupni ochrany. Je tu krásny výhľad a lavička je ešte k tomu zabezpečená a pevne ukotvená zo zemou, aby ju nejaký turista nehodil zo skalného brala dolu. Kde je potom problém?

Asi najviac ma dožralo, keď s priateľmi sme si vedľa Našej prírodnej pamiatky pri vykopanom jazierku urobili miesto pre stretávanie. Zabetónovali sme lavičky, ohnisko, vysadili rastliny do jazierka a spomínané dva okrasné kríky. Aby to ešte dalo patričnú „fazónu“, tak mi známy doniesol ceduľu so štátnym znakom a označením prírodná rezervácia. To už by nám nemal nikto nič na to povedať a zasahovať.

Lenže tu prišiel zase on a ešte mal tú drzosť prísť s človekom so štátnej ochrany prírody až ku mne domov! Vraj na pokec a dohovor! Neslýchané. Keby som bol vedel, čo majú za lubom, tak ich nikdy nevpustím na pozemok. Vraj je protizákonné osadzovať svojvoľne štátny znak s označeniami! Lenže ten mi dal známy, čo je dobrovoľným strážcom prírody, to už predsa nemôže byť problém. Len tak prášili odo mňa, snáď bude dostatočným poučením pre nich, že vytiahnem zo skrine strelnú zbraň. To by ich už len moje broky poháňali vpred 😊.

A zase prišlo to ucho. Malo tú drzosť tvrdiť, že toto posedenie pri jazierku sa nachádza v ochrannom pásme Našej prírodnej rezervácie, kde nemá byť nič z toho, čo som tu spravil pre ľudí. Vrcholne ma však dožralo, keď mi svojvoľne vytrhol a vyhodil tie dva krásne kríky a vraj to niekam nahlásil. Vraj invazívna rastlina! Tak prečo ju potom predávajú v záhradkárstve? To už naozaj tento chlapec nevie, čo so sebou? Pekne som mu už teraz naložil. Neraz som sa chytal najbližšieho záhradného náradia, aby som sa upokojil. Nepohlo ani s ním, ešte mám aj pocit, že provokoval, keď som poukazoval na jeho zdravotný stav a pohŕdanie celej Našej dediny, aby sa zdekoval a dal nám už konečne pokoj.

Neviem, ako dokáže v pokoji spávať s vedomím, že mu raz niekto za jeho ubližovanie druhým napríklad neotrávi toho neustále obťažujúceho psa, čo má na dvore alebo neuškodí inak na jeho chalupe. Nemal by si radšej kúpiť morské prasiatko, či bytového králika, keď ma neustále potrebu ma provokovať a znepríjemňovať nám život?

Veď posúďte sami…